Salla Simukka (1981) je fínska spisovateľka, scenáristka, prekladateľka a kritička. Za krimi trilógiu pre mládež Snehulienka získala v roku 2013 najstaršiu fínsku cenu za literatúru pre deti a mládež Topelius Prize, neskôr i prestížnu cenu Finlandia Prize. Prvý diel nazvaný Červená ako krv vyšiel v slovenskom preklade Zuzany Drábekovej vo vydavateľstve Verbarium.


Tvoj úspech je z pohľadu našej krajiny fenomenálny. Dva mesiace po tom, ako kniha vyšla, sa predali jej práva do pätnástich krajín. Dnes je ich už takmer päťdesiat. Máme približne rovnaký počet obyvateľov, ktorí hovoria špecifickými jazykmi. Náš literárny export však zväčša končí za blízkymi hranicami a žiaden autor nedosiahol taký globálny úspech ako niektorí vaši...

Myslím, že fínska literatúra je oproti tým veľkým európskym skôr v úzadí. Asi to bude aj kvôli chýbajúcim literárnym agentúram a kultúre, ktorá je trochu zahľadená do seba. O autorovi, ktorý získal nejakú cenu, doma hovoríme veľa, ale skôr v uzavretom kruhu, nesnažíme sa ho dostať do zahraničia. Moja agentka Elina Ahlback si po úspešnej redaktorskej kariére ako prvá v krajine založila zhruba pred troma rokmi vlastnú agentúru a všetci ju odrádzali, že fínska literatúra nemá dostatok autorov s medzinárodným potenciálom a vo svete po nej niet dopytu. Dnes má Elina kanceláriu aj v New Yorku a reprezentuje takmer sedemdesiatich fínskych autorov.

Ale aj literárny agent musí mať čo ponúkať – tvoja kniha by určite nezožala taký úspech, ak by nemala naozajstný potenciál zaujať čitateľov...

Moja agentka si myslí, že príbeh Lumikki (čo po fínsky znamená Snehulienka a u nás to vôbec nie je až také zriedkavé meno), vymykajúci sa dovtedy populárnym trendom dystopie, zabodoval práve tým, že vychádza z reálnych základov a rozpráva o skutočných ľuďoch. Asi som bola v pravý čas na pravom mieste a zaplnila dieru na trhu. Lumikki je tvrdohlavá, osamelá ako vlk, nikomu nedôveruje a spolieha sa iba sama na seba. Kritici o nej hovoria ako o mladšej verzii Lisbeth Salanderovej, hlavnej postavy švédskej trilógie Milénium od Stiega Larssona, ktorú v Hollywoode sfilmovali pod názvom Muži, ktorí nenávidia ženy. Obe sú tak trochu antihrdinkami: sú osamelé, tvrdé, citovo odolné a obe skrývajú bolestné tajomstvá... A hoci je dnešná mládež vyspelejšia, ako sme boli v ich veku my, brutálne kriminálky, kde sa to hemží vraždami a krvou, nie sú pre nich veľmi vhodné. Moja krimi trilógia je takou „light“ verziou, s primeraným slovníkom i obsahom. K jej úspechu určite prispelo aj exotické prostredie. V Európe síce ľudia poznajú tuhé zimy, ale tým našim sa to nevyrovná. A čo už taká Indonézia alebo iné krajiny, ktoré jakživ nevideli sneh! Treskúca zima hrá v príbehu podstatnú úlohu: krv, vsakujúca do bieleho snehu, či tuhý mráz, ktorý núti hrdinku konať, aby nezamrzla...

Ďalšie diely trilógie sa volajú Biela ako sneh a Čierna ako eben. Ako si prišla na nápad prepojiť prvky klasickej rozprávky s detektívkou?

Raz som sa prechádzala v kníhkupectve vo Frankfurte, prezerala som si obálky mládežníckych kníh a uvedomila som si, že u nás chýba takýto typ literatúry pre mladých. A zrazu sa mi v mysli zjavil názov – Červená ako krv. Okamžite som vedela, že by mali byť aj ďalšie diely. Asociácia so Snehulienkou prišla akosi prirodzene. Jednoducho, fenomén rozprávky spája krajiny bez rozdielu hraníc a je súčasťou všeobecného kultúrneho dedičstva. Rozprávky v sebe skrývajú archetypy, hovoria o výzvach, ktoré postretnú dievča či chlapca na ich ceste stať sa dospelými. U nás, na severe, existuje pomerne dlhá tradícia prepájať mytológiu so súčasnosťou.

Ako u teba vyzerá proces písania? Máš dopredu pripravený scenár alebo iba zoznam toho, čo ťa zaujíma, a vymýšľanie postáv či deja príde až potom? Pomáha ti pri písaní fakt, že sa venuješ recenzovaniu?

Pri každej knihe to bolo inak. Pri trilógii Snehulienka som mala v hlave najprv niekoľko dosť silných obrazov. Vedela som, že musím vymyslieť zápletku, ktorá ma k nim nejakým spôsobom dovedie, a že musím vedieť, čo sa v knihe stane, ešte predtým, než ju začnem písať. Takže úplne prvú verziu som najprv napísala vo svojej hlave. Tým, že som si ju takto pripravila, mohla som pri písaní preskakovať a chýbajúce medzery doplniť neskôr. A dá sa povedať, že práca kritičky mi určitým spôsobom pomáha, viem rozlíšiť, že niektoré momenty sú vydarenejšie a ďalšie treba zasa podať iným spôsobom.

Bývaš v meste Tampere, kde žije aj spisovateľka Alexandra Salmela, ktorá pochádza zo Slovenska. Poznáte sa?

Ale áno, Fínsko je malá krajina, kde sa, asi ako na Slovensku, takmer všetci poznajú. :-) Saša sa po prvýkrát v histórii dostala do finále najprestížnejšej fínskej literárnej ceny ako spisovateľka, ktorá sa nenarodila vo Fínsku. Musím povedať, že je úžasné, čo s naším jazykom dokázala, ako s ním pracovala, tvorila slová... Klobúk dolu.