Vyhľadávanie
Stanislava chrobáková v jednom zo svojich vyjadrení k vášmu debutu pripomenula, že báseň by sa mala vyvarovať bezdôvodného hovorenia. Aké sú dôvody vašej poézie?
Keď už o niečom nemožno mlčať a nedá sa o tom len tak konverzovať, treba to skúsiť napísať.
Ste jednou z tých autoriek, ktoré u nás inovujú prístup k tvorbe poézie: vo výraze verš ustupuje dikcii definícií a zmrazeným konštatovaniam, významovo emotívnosť nahrádza racionalita… Pritom v nej však cítiť človeka, skúsenosť, cit!
Dlho som sa ako poetka necítila. V prvej zbierke Skryté titulky napĺňali moje texty definíciu poézie iba v doslovnom význame: boli vytvorené. Aj to len do určitej miery. Skladala som ich totiž z výpožičiek, citátov, parafráz, za ktoré – zdalo sa mi – sa dalo dobre skryť. Pri druhých dvoch zbierkach sa to zmenilo. Obe majú tému, ktorá bola pre mňa v čase písania naliehavá. Nedali sa nenapísať. No ani v nich emocionalita a racionalita nestoja v protiklade, hoci v bežnom jazyku sú často ich registre stereotypne pokladané za opozitné. Opisovať vnemy a afekty zdanlivo chladným, zvecneným spôsobom vnáša do textu napätie a v ideálnom prípade to dokonca zvyšuje čitateľskú citlivosť. No rovnako môže fungovať vášnivé myslenie zaznamenávané jazykom plným emócií! To síce nie je moja poloha, zreteľne ju však čítam napríklad v najnovšej zbierke Michala Habaja, ktorého písanie mi je veľmi blízke.
Za dôležitú súčasť vašej poetiky považujem jemnú detailizovanú metaforiku. Pripomínate mi v tomto majstrovstvo hodinára, ktorý vie s absolútnou presnosťou rozpoznať, ktoré koliesko či ktorý zub chýba, aby strojček básne začal tikať…
Tie metafory však vyrastajú z metonymií, presne ako vo filme. Pracujem s obrazmi ako s indexmi sveta, ktorý sa nikdy celý nezmestí do záberu. Vojdú sa tam iba detaily – často veľmi obyčajné, konkrétne predmety, ktoré až v spojení s inými získavajú súvis, ba dokonca presah, takže napokon môžu fungovať ako metafora. Ako základný princíp tvorby je to veľmi prosté. Túto takmer filmársku vecnosť jazyk dovoľuje kombinovať s jednoduchými konštatovaniami, ktoré nie sú ničím iným, než formulovaním skúsenosti, poznania. Práve tie dovoľujú spájať detaily dovedna tak, aby do seba dokonale zapadli. Prirovnanie k hodinárskej práci je vlastne veľmi presné.
Pri pohľade na váš druhý titul sa vždy pousmejem. totiž, trochu prenesene, cítim ako občasný kritik našej poézie pri súčasných dielach, aj pri vašom Princípe neistoty práve neistotu. neistotu, že to neprečítam správne, že uviaznem vo falošných významových vrstvách, a pritom si viem predstaviť, že autorovi je to úplne jasné! Beriete vyvolávanie neistoty u čitateľa ako súčasť vašej literárnej komunikácie?
V Princípe neistoty mi vôbec nešlo o mätenie čitateľov! Naopak, snažila som sa text vyčíriť podstatne viac ako v prvej zbierke. Lenže poézia je vždy v istom zmysle kódovaná, je vždy v niečom abstraktná, navzdory všetkým konkrétnym obrazom a biografickým údajom. Niet tu falošných významových vrstiev, text nie je pascou na čitateľa. Ambivalencia slov akurát odkazuje na ambivalenciu pocitov, a s tým sa stretávame všetci. Odkazuje na nemožnosť spoznať niečo definitívne a vo všetkých podobách, nemožnosť zamerať sa s dokonalou presnosťou na viac vecí naraz. Princípom neistoty som tu mala na mysli skôr princíp neurčitosti, ktorého ľudským, psychickým dôsledkom je neistota, nemožnosť docieliť univerzálnu presnosť. Nebol to pokus o vyvolanie stavu neistoty u čitateľa, ale konštatovanie tohto stavu vo všetkom, čo nás obklopuje, čo nedokážeme predvídať alebo presne zmerať. Napriek môjmu zdanlivo racionalistickému, chladnému, vecnému spôsobu písania považujem modernistickú racionalitu za niekedy nešťastný a niekedy dosť komický pokus vyrovnať sa s komplexnosťou sveta okolo nás, za pokus skrotiť jeho nejednoznačnosť alebo ju aspoň čo najpresnejšie popísať. Napokon, sama nemám inú možnosť, než skúšať vniesť poriadok do vlastného vnímania práve lineárnym radením slov, ich ukladaním jedno za druhým, vytváraním modelov sveta, ktorému práve vďaka nim rozumiem alebo si prinajmenšom myslím, že mu rozumiem.
Medzi sprievodné motívy vašich básní patrí chodenie/cestovanie a pozorovanie. to druhé je dovedené do obsedantnej dokonalosti u poetky nóry ružičkovej. A obe máte blízko k vizuálnemu umeniu. čo je rozhodujúce pre vaše videnie?
Poetika Nóry Ružičkovej tvorí jeden z referenčných rámcov môjho vlastného písania. Nejde ani tak o príbuznosť poetík, prípadne o prácu so syntagmami, s jazykom, ako skôr o podobnú citlivosť. Neviem, ako s touto citlivosťou žije Nóra, ale v mojom prípade k scitliveniu dochádza najčastejšie pri cestovaní, pri opustení každodennej rutiny ohraničenej pracovným dňom či rodinnou prevádzkou. Nie teda na dennej báze. Chodenie, cestovanie a pozorovanie nie sú sprievodnými motívmi môjho písania. Sú jeho podmienkou sine qua non.
Filmu ste venovali aj svoju vedeckú monografiu. keď netvoríte a umenie prijímate, ste radšej diváčka alebo čitateľka?
Obidva módy vnímania sú obohacujúce a oba majú svoje klady aj zápory. Nevzdala by som sa jedného v prospech druhého a prakticky nemám obdobia, keď som len diváčka alebo len čitateľka. Čítanie je samotárska činnosť, ktorá môže byť súvislá alebo nespojitá, a u mňa je momentálne skôr nespojitá. Čítaniu sa našťastie dá oddávať takmer všade, od postele cez toalety, MHD až po čakáreň u lekára. Kniha, len o kúsok väčšia ako tabuľka čokolády, sa pohodlne zmestí do vrecka či do kabelky. S encyklopédiami, slovníkmi, objemnými odbornými publikáciami zasa pomôže elektronická čítačka. S pozeraním filmov je väčší problém – plátno, plazmový alebo LCD televízor, ba ani dostatočne veľký displej nenosím bežne v kabelke. Na rozdiel od knihy sa však film môže stať programom večera vo dvojici alebo v skupine a pohlcuje menej času. Hoci ten retenčný čas, čas doznievania vnemu môže byť veľmi dlhý rovnako v prípade filmov, ako i kníh.
Film je moderné, syntetické umenie a poézia ho svojimi vyjadrovacími prostriedkami nemôže presiahnuť. Alebo?
V mojom prípade určite môže. Nie je náhoda, že som si film vybrala ako predmet teoretického štúdia, a nie ako prostriedok sebavyjadrenia. A ak sa na ňom podieľam, tak výhradne ako dramaturgička. Mojím médiom je prirodzený jazyk, slovo, teda literatúra. V Jakubiskovom filme Vtáčkovia, siroty a blázni hovorí Marta (Magda Vášáryová), že fotografuje očami. Plne sa s tým stotožňujem. Moje fotografické a filmové zábery majú charakter mentálneho obrazu. Neviem obraz fotochemicky či digitálne zachytiť tak presne, ako ho vidím v mysli. Ale filmovými postupmi sa pri písaní výdatne inšpirujem: používam strih, princípy asociatívnej montáže, tempo, zvuky, farby. Chýba len hudba. Samozrejme, čo sa týka dosahu, poézia sa s filmom nemôže porovnávať. Alebo ak, tak len s experimentálnou kinematografiou, so „cinéma pur“. A tu je už porovnateľný aj dosah na divácku/čitateľskú obec. Obe tieto umelecké formy prežívajú na periférii. Hoci, namiesto „prežívajú“ možno použiť aj slovo „prekvitajú“.
Okrem poézie a filmu sa venujete aj prekladu. Podľa čoho si vyberáte tituly a ktorý z nich vás v tomto zmysle doposiaľ najviac oslovil?
Preklad je pre mňa intelektuálne cvičenie. Niekto má sudoku, iný scrabble, niekto hrá šach. Ja prekladám. Neprekáža mi občas preložiť prostý text pôsobiaci dojmom, že jazyky, ktoré ovládam a v ktorých premýšľam, prípadne v noci snívam, sú kompatibilné. Teším sa, ak nájdem autora, ktorého myslenie v cudzom jazyku je podobné môjmu, ak sa naše spôsoby verbálneho myslenia na seba naštepia a ja mám pocit, že prekladám vety, ktoré by som pokojne mohla napísať sama. S takýmto pôžitkom som prekladala napríklad Ravela od Jeana Echenoza. Echenoz píše tak, ako ja dýcham, ako myslím. Rovnako dobre sa mi prekladala dosť „nebeckettovská“ divadelná hra Eleutéria Samuela Becketta – a rozmýšľala som, či je to tým, že ju písal vo francúzštine, ktorú dokonale ovládal, hoci nebola jeho materinským jazykom. V prípade autorov, ktorí so mnou nesúznejú mentálne ani štylisticky, je to zase výzva: chcem ich preložiť presne, nezradiť ich štýl, nelámať ich syntax na kolese, hoci používajú pre mňa neprirodzené vetné konštrukcie, slová, ktoré sa mi ježia v ústach a nejdú mi cez prsty.
Nová knižka Ohrozený druh je znovu súborom väčších cyklov delených na časti, ktoré sa týmto radením rozvíjajú, upresňujú a kľukatia. evokujú postupnosť logického myslenia od východiska k záveru. Postupnosť pripomínajúcu aj tento rozhovor: aký má byť jeho záver?
Kniha Ohrozený druh sa končí apokalyptickými víziami sveta po kolapse ľudskej spoločnosti. A končí sa veľmi trúfalo: zem sa pozerá na svoj povrch a hodnotí možnosť inteligentného života na ňom. Takéto niečo je však vhodné pre katastrofické básnické scifi. Pre rozhovor postačí vyjadriť nádej, že bol hádam pre niekoho zmysluplným.
