Mária Bátorová, prozaička, poetka, literárna vedkyňa a publicistka vydala šesť prozaických a básnických kníh a šesť vedeckých monografií, množstvo odborných štúdií a článkov, esejí a glos.


 Publikuješ už štvrť storočia, kniha Stred je však tvojím prvým románom. Čo ťa pomklo vyskúšať si tento žáner? Dodám, že úspešne, pretože si zaň získala Cenu Bibliotéky 2011, ktorá sa udeľuje za najlepšiu knihu roka od domácej autorky: čo pre teba znamená toto ocenenie?

Z prestížnej Ceny Bibliotéky sa naozaj teším. Stred je skutočne môj prvý román, hoci ma na jeho napísanie už pred rokmi nahováral môj dobrý priateľ a kolega v SAV Oskár Čepan. Hovoril mi, že aj moje novely majú vo svojej hĺbkovej dimenzii rozmery románovej štruktúry. No na román treba čas a toho predtým nebolo, aj keď spoločensky závažných podnetov by bolo bývalo i vtedy dosť. Odvtedy som občas myslela na to, čo mi povedal, a aj na ohlasy po uverejnení mojich noviel Zvony v kameni a Kaméliin dvor v prestížnom japonskom literárnom časopise Gunzo. Čitatelia vtedy písali do redakcie, že by chceli od autorky román. Vydavateľstvo ma oslovilo, musela som však túto lukratívnu ponuku posunúť kolegovi. Žáner románu nie je presne určený a teoretici mu venujú celé vedecké sympóziá. Myslím si, že je vhodný na zachytenie spoločensko-politického diania. Treba na to istý pevný bod, z ktorého veci okolo vidíme a v románe ich nasvecujeme. Stred zachytáva tú čudnú situáciu, ktorá sa zase raz vyvinula v našej kultúre. Keď by bol konečne priestor na pestovanie vlastných, vo všetkej zložitosti a kombináciách existujúcich kultúrnych konotácií, ktoré sa nemohli rozvíjať tak ako inde, keďže vlády na tomto území boli hegemónne, prišiel čas, keď sa síce vyzývalo na zachovanie špecifík jednotlivých kultúr v zjednotenej Európe, no zároveň došlo k intencionálnej, mentálnej, a tým aj kultúrnej vyrovnanosti hodnôt/nehodnôt, k nivelizácii špecifík a jednotvárnosti.

Toto sa týka i kultúry v širokom slova zmysle, teda aj životného štýlu, hodnotového systému atď. Nedávno som to, čo som sa v románe usilovala identifikovať, čítala ako precíznu analýzu v knihe Desocializácia. Kríza postmoderny oxfordského autora Matthewa Ffordea. Treba si však uvedomiť, že postmoderna, ktorá nás tu tak zasiahla a zasahuje - relativizácia všetkých vecí, ekonomizmus, powerizmus atď., tzv. „chybné“ alebo „falošné antropológie“-, je v západnej Európe už okrajový prúd.

 Vo svojej výskumnej práci často siahaš po metódach komparácie. S akým výsledkom si ju použila v najnovšej monografii, v ktorej dávaš slovenskú literárnu modernu do kontextu so svetovou modernou?

V porovnaní s písaním románu, pri ktorom relatívne oddychujem a písala som ho z veľkej časti počas dovoleniek, je vedecká práca omnoho náročnejšia. Spoločné majú hádam to, že v konečnom efekte sprostredkúvajú pozitívne hodnoty. Prirodzene, nie za každú cenu a pri zachovaní „vedeckej pravdivosti“ vyplývajúcej z analýz samotných textov autorov. To, samozrejme, predpokladá dobrý a na to vhodný výber autora. Mám sklon k tabuizovaným témam. Provokujú ma tým, čo ich odstavilo na druhú koľaj. Či to bolo pre ideologické dôvody alebo pre ťažisko autora v hodnotách, ktoré odhaľovali plytkosť a povrchnosť politických systémov, alebo pre ich zložitosť a nejednoznačnosť, ktorá je nepohodlná, pretože sa stáva zrkadlom neschopnosti literárnych vedcov priznať autorovi isté priority, ešte aj dnes nežiaduce. Na vedu, ako na každú serióznu vec v živote, treba byť slobodným.

K témam môjho výskumu patrí Pavol Strauss a jeho dielo, Jozef Cíger Hronský a jeho dielo. Oboch som zaradila do svetovej moderny. Hronského som na základe analýz komparatívnymi štúdiami ukázala v typologickom príbuzenstve Faulknera, Dostojevského, Strindberga, Hamsuna, Th. Manna, Čapka, Kästnera, Gombrowicza, Máraia, Schnitzlera, Zweiga... Ilustrácie E Muncha vizualizujú podstatu postáv a dejov Hronského románov. Obraz J. Tinguelyho Metaharmónia vizualizuje románovú štruktúru Pisára Gráča, ktorá je v moderne kanonizovaná a u Hronského evidentná. Táto práca bola pilotným projektom SAV v spolupráci s vydavateľstvom Peter Lang vo Viedni s distribúciou do celého sveta. K roku venovanému životu a dielu J. C. Hronského vyšiel v Matici slovenskej celý môj dvadsaťročný výskum súhrnne. Možno tu sledovať jeho metodológiu, od základných analýz cez komparácie až po popularizáciu diela autora v recenziách, článkoch a divadelnej hre.

 Vydaním monografie Slovenská lite­rárna moderna v spektre svetovej moderny (Jozef Cíger Hronský) si uzavrela dlhoročný projekt. Máš už v hľadáčiku ďalšieho autora?

Pavol Strauss s jeho „kruhovým“ myslením a J. C. Hronský s jeho diapazónom postáv od človeka - zrnka Jozefa Maka po titana Búra, a to nespomínam zložité ženské postavy, boli „ťažkým orieškom“. Teraz sa venujem ešte zložitejšiemu autorovi: Dominikovi Tatarkovi. Píšem monografiu Nohami v oblakoch, ktorá by mala vyjsť k autorovej storočnici.