Vyhľadávanie
Nemlčať: Žena v literatúre
Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.
1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?
2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?
3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?
4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?
Mária FERENČUHOVÁ, poetka, prekladateľka a filmová teoretička (SR), pôsobí na VŠMU v Bratislave a je redaktorkou časopisu Kino-Ikon. Roku 2003 jej vyšla básnická zbierka Skryté titulky. Z francúzštiny preložila práce a diela autorov: Paul Virilio, Amélie Nothomb, Philippe Brenot, Philippe Sollers a Jean Echenoz.
1/ Autorské písanie na Slovensku je pre väčšinu autoriek i autorov skôr luxus, prípadne – ak má byť spôsobom obživy – musí byť kombinované s písaním na objednávku (pre televízie, reklamné agentúry, lifestylové magazíny atď.). Netrúfam si odhadnúť, či a nakoľko sa podmienky práce autoriek líšia od podmienok práce autorov, no je dosť pravdepodobné, že pre autorky „na plný úväzok“, živiace sa popri vlastnej tvorbe najmä komerčným písaním, platia na Slovensku všeobecne rozšírené obmedzenia pracujúcich žien (nižší plat za rovnaký objem a kvalitu práce, „sklenený strop“, problém skĺbiť súkromný a profesijný život pre autorky-matky a pod.). Pre autorky, ktoré sa vlastnej tvorbe venujú vo „voľnom čase“ a neživia sa ňou, situácia je aspoň na prvý pohľad genderovo spravodlivejšia. Možno mám tento dojem preto, lebo za posledných 10 rokov sa na Slovensku objavila pomerne silná generácia autoriek-žien, ktoré spolu s už etablovanými autorkami strednej a staršej generácie vytvárajú silný pendant k písaniu mužov. Pojem autora/autorky sa spája skôr so statusom než s možnosťou obživy.
2/ Aj na Slovensku záujmové združenia umožňujú vytvárať kontext (často na základe rôznych ideových, resp. konceptuálnych platforiem), a tak zabezpečujú pocit spolupatričnosti či spoločnej identity, kým štátne inštitúcie (v ideálnom prípade) subvencujú a médiá medializujú, resp. komercializujú. O tom, ako jednotlivé inštitúcie na Slovensku fungujú alebo nefungujú, by sa dala napísať štúdia. Konkrétne mi však vo vzťahu k písaniu žien na Slovensku okamžite vyskočí Záujmové združenie Aspekt, ktoré scitlivovaním ľudí na rodovú problematiku urobilo obrovský kus práce a viacerým autorkám umožnilo prepojiť vlastné písanie s jeho genderovou reflexiou.
3/ Vzťah medzi písaním žien a feminizmami je tým užší, čím väčšia je „poučenosť“ autoriek, prípadne čitateliek a čitateľov, ktorí texty interpretujú. To, čo by sme mohli nazvať „intuitívnym feminizmom“ v písaní žien – teda citlivosť voči rodovým problémom – býva totiž niekedy prebité inými diskurzmi (dištancovaním sa autorky od akýchkoľvek feminizmov alebo uchopením/nepochopením textu čitateľmi/čitateľkami). Vplyv feminizmu na stav vecí v praktickej rovine je beh na dlhé trate, ale možnosť akademického štúdia genderovej problematiky na univerzite a aktivity združení typu Aspekt k pozvoľným zmenám a prieniku teórie do praxe jednoznačne prispievajú.
4/ Rezervy v genderovej oblasti sú všeobecne také veľké, že je čo meniť na mnohých úrovniach. Pomerne nesúrodej „komunite“ píšucich žien prospeje každá skupinová aktivita (vydávanie tematických zborníkov, verejné čítania, atď.), najmä ak je patrične medializovaná – hlavne tak sa totiž sprievodný genderový diskurz prestane javiť ako prejav nejakej kultúrnej minority.
Meta KUŠAR (1952, Ľubľana), slovinská poetka, prekladateľka a organizátorka tzv. Metavečerov. Žije na voľnej nohe, píše tiež eseje a publicistiku. Úspech zožala s literárno-hudobnou performanciou Trón poézie (Slovinsko: 1997, USA: 1999). Publikovala 4 básnické zbierky, predposledná Ľubľana (2004) nedávnom vyšla aj v slovenskom preklade (Ars Poetica 2008).
1/ Vždy ma zaujímal človek, jeho osud, schopnosti. Nikdy som netúžila podobať sa druhým, preto ma priťahovali možnosti a spôsoby, ako realizovať vlastnú špecifickosť. Niežeby som si priala stať sa nejakou čudáčkou, ešte menej som si však želala byť priemernou. Zaujímali ma nielen možnosti, ku ktorým nás privedú holé inštinkty a na ktoré zareagujeme konaním, ktoré svet okolo nás okamžite včlení do sociálneho tkaniva, ale aj „neužitočné“ sny. Čiže sny v doslovnom a prenesenom zmysle. A prirodzene aj tajomný svet, z ktorého prichádzajú. Tvrdím, že som najmä poetka, a už od prvého verša bolo moje dielo výlučne potvrdzovaním snov. Aj eseje píšem ako poetka, film tiež nakrúcam ako poetka a v záhrade takisto pracujem ako poetka. Snov sa nedokážem vzdať; bez tejto hĺbky by bol svet iba súvislou chrastou na rane, ktorá sa nikdy úplne nezacelí.
2/ Ešte som nenarazila na inštitúciu, ktorá by sa zaujímala o urýchľovanie individuálnosti, napriek tomu že len jednotlivec, ktorý je individualitou, môže kolektívu, ktorého je súčasťou, niečo odovzdať. Ak sa pozriem na svoj život, absolútne platí: na moje nápady či myšlienky, potreby alebo kvality vždy zareagoval jednotlivec. Ak nejaká inštitúcia dávala všetkým a čosi im tak umožňovala, takmer stopercentne som cez jej sieť prepadla. Myslím si, že tie pravé, skutočné občianske iniciatívy v Slovinsku ešte nejestvujú, pretože nevládne organizácie si pestujú presne takú – aj keď inakšiu – kolektívnu pozíciu, ako zastáva vláda RS. Chýba mi združenie rozvinutých individualít, ktoré by boli schopné sebareflexie, tak aby nemuseli vlastné komplexy a temné miesta projektovať na iných; uvedomovali by si totiž vlastné zlo a predstavivosť ich duší by prekonávala obsah človekových „egoistických“ záujmov aj siločiary politických neuróz.
3/ Feministické teórie veľmi nepoznám; nemám rada, ak mi ktokoľvek čokoľvek predpisuje alebo mi nariaďuje, ako mám myslieť a ako reagovať, aby to bolo feministicky prijateľné. U žien nie je stav o nič lepší ako u mužov: ešte vždy vkladáme primálo energie do toho, aby sme, každá jedna, veľmi presne poznali vlastnú špecifickú váhu. Nesmieme sa porovnávať, hoci sa to často robí, bolo by však vynikajúce, keby sme sa vzájomne podporovali a jedna druhej želali, aby uspela ako indivíduum. Keď vystupuje nejaká žena, ktorá je síce osobnosťou, ale nepatrí do feministického klubu, feministky na jej vystúpenie neprídu. Ak nepodporia môj individuálny rukopis alebo písanie, v tom momente nemôžem očakávať ani feministické pozvanie k spolupráci.
Na túto otázku môžem odpovedať veľmi osobne, čiže sama musím položiť zopár otázok: Zaujíma sa feminizmus aj o porušovanie intimity v nemocniciach, domovoch pre dôchodcov, v školách? Ženy (opatrovateľky) so ženami (opatrovanými, napr. pacientkami, ale aj inými opatrovateľkami) zaobchádzajú veľmi zle. Človek totiž, podľa poznatkov psychológie, vždy projektuje svoj tieň na človeka toho istého pohlavia. Zaujímajú feminizmus prípady, keď osoby ženského pohlavia zacítia zvnútornenú ženu v mužovi a s ňou komunikujú? Je feminizmus opozícia a zápas o moc, alebo je to demokratické hnutie za prehlbovanie obrazotvornosti našich duší, ktoré sú bezpohlavné. A je feminizmus ešte vždy feminizmom, ak v samom hnutí nie sú vítané všetky ženy?
4/ Ak dobre rozumiem, je to otázka o politickej akcii. Nemôžeme s ňou uspieť, ak si nebudeme vedomí toho, že každý, ale vskutku každý človek môže vidieť iba to, čo je v ňom samom. Predstavujem si, že takéto hnutie by vytváralo podmienky a posilňovalo ženy v ich individuálnosti, a tak posmeľovalo aj všetky vyčkávajúce pozorovateľky a potenciálne spolupracovníčky. Veľmi ľutujem, keď robím veci, ktoré maria najhlbšiu ženskosť mužov okolo mňa.
