Medailu za kritiku určite neprijmem

Vydať naraz tri knihy plné textov o literatúre nie je každodenná udalosť. Mnohí vaši kolegovia sú radi, keď im vyjde z času načas len jedna kniha.

Pôvodne som mal nápad tiež len na jednu príležitostnú knižočku, s ktorým som oslovil vydavateľa Kolomana Kertésza Bagalu. Ten však prišiel s tým, že mi vydá spisy. Na jednej strane ma to príjemne pošteklilo, ale na druhej vystrašilo - „spisy“, aj keď len vybrané, je príliš monumentálny názov. Navyše môže evokovať aj to, že autor už spí-si. Takže sme sa dohodli na „výbere z textov“.

Ako ste ich teda rozdelili?

Prvá kniha je nazvaná Kritiky, druhá Štúdie a eseje a tretia Rozhovory. Pri kritikách mi veľmi pomohol Jaroslav Šrank. On ich všetky prešiel, niektoré navrhol vyhodiť, iné pridať a zväčša som ho poslúchol. Poskytol mi pohľad z odstupu, aj generačného, ktorý je vždy užitočný.

Časť starších a čitateľmi obľúbených kritík vo vašom novom výbere už nie je.

Nechcel som výber prepchať, pretože nie je nič obťažnejšie ako hrubizná kniha, to človek akoby čítal bibliu. Šrank ma napríklad upozornil, že „tepať“ mihálikovské poetky dnes nemusí byť také vzrušujúce ako pred štyridsiatimi rokmi. A tak som z vaničky spolu s vodou radšej vylial aj dieťa – moju recenziu.

Prvá kritika v knihe je z roku 1969 na básnickú zbierku Štefana Moravčíka Slávnosti baránkov a posledná z tohto roku. Päťdesiatročný kritický oblúk je už pekný výkon.

Priznám sa, že trocha som tomu pomohol. Poslednú recenziu som napísal v roku 2017 na Vilikovského knihu Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, odvtedy nič. Lenže to číslo 50 ma priťahovalo, veď to môže znieť priam klasicky – polstoročie literárneho kritika! Využil som teda, že som sprostredkovane dostal od Petra Sagana s venovaním knihu Môj svet, a na ňu som napísal glosu, vyšla tohto roku v literárnom časopise Rozum. Cyklistiku mám rád, veď som ju kedysi aj pestoval, Sagana obdivujem – tú knihu som až tak neobdivoval, veď napokon, on ju ani nepísal. Dúfam, že nečítal ani tú glosu, lebo potom mi už nič nevenuje.

Poďme teraz k Štúdiám a esejam. Z čoho ste ich zostavili?

Túto knihu som už zostavoval sám a zaradil som do nej ponajprv texty, ktoré mali najväčší ohlas: z mladých čias „obrazoboreckú“ štúdiu o Hviezdoslavovi, potom eseje o Tatarkovi a Válkovi, ktoré boli vnímané ako kontroverzné, hoci kontroverzní sú, popravde, oni dvaja. Ale je tam aj obdivná esej o Jesenskom a ďalšie, už „normálne“ štúdie. To všetko sa týka druhej, ťažiskovej časti knihy, venovanej autorom. Zastávam totiž názor, že za všetkým - a to aj pokiaľ ide o interpretáciu textov – treba hľadať autora. Kniha je rozdelená do troch častí: prvá časť je teoretická, tretia literárnohistorická. Myslel som pritom trochu aj na študentov, nech majú všetky zložky literárnej vedy pokope.

Keď som si prečítal tretiu knihu Rozhovory, ocenil som, že sa v nich neopakujete.

V roku 2000 mi už vyšla kniha rozhovorov Nečakanie na lepšie časy, preto som si povedal, že sem zaradím len rozhovory z nového tisícročia. A všimli ste si dobre, pretože som skracoval, z ohľadu na čitateľa som vypustil všetko, čo sa opakovalo, tiež aj dobové narážky, ktoré by dnes bez vysvetlenia už nemuseli byť zrozumiteľné.

Prečo už nepíšete recenzie? Myslím si, že práve dnes chýba nekompromisný kritik vášho razenia či rešpektu.

Viac sa už venujem hodnotným starším autorom a žánru eseje, tá sa asi najlepšie hodí na obdivný prístup. Napríklad o Františkovi Švantnerovi by som chcel ešte čosi napísať... Kníh dnes vychádza už na stovky, keby to mal človek začať triediť, znamenalo by to kopu z nich poprečitovať, a to sa mi nechce. Väčšinou aj tak ide o mladých autorov, nech si v tom teda urobia poriadok mladí. Keď som ja bol tridsiatnik a nejaký šesťdesiatnik začal vŕtať do mladej literatúry, tiež som si hovoril, do čoho sa to miešaš, ty tomu nemôžeš rozumieť...

Ale taký pán Jozef Bžoch poctivo písal recenzie každý týždeň. V osemdesiatke.

Áno, sú aj výnimky, aj Viktor Kochol ňou bol. Pokiaľ ide o Jozefa Bžocha, on bol možno posledný typický recenzent. Vedel pochváliť i skritizovať, vždy kvalifikovane, argumentovane a vecne, veľmi to pomáhalo bežnému čitateľovi orientovať sa. Práve takéto recenzie dnes najväčšmi chýbajú.

Vy ste sa však preslávili – ak to tak môžem povedať – svojimi ostrými recenziami. Mali brilantný štýl, boli plné urážlivých bonmotov a zároveň však hovorili pravdu. Kým iní kritici v tých časoch – hovorím o sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch – chodili okolo horúcej kaše, vy ste hneď v prvej vete napísali, napríklad: „Poézia Petra Gregora sa nemení – ani sa nelepší, ani sa nehorší, je stále rovnako zlá.“ Prečo vám to dovolili?

Boli to okrajové žánre, ktoré neboli až tak na očiach. Žiadne ideové úvodníky ani „ťažké“ ťažiskové state, ale glosy, poznámky na konci, to sa už tak nekontrolovalo.

Ale kontrolovali ich tí, o ktorých ste písali. A tí chodievali žalovať komunistom.

Sťažnosti občas aj boli, ale v redakcii ma vždy podržali. (Len v zátvorke: určite sa nesťažoval Peter Gregor, ten to bral s humorom.) V Romboide bola v osemdesiatych rokoch kvalitná redakcia, Pavel Vilikovský a ďalší, oni to už vedeli nejako uhrať. Neskôr v Slovenských pohľadoch, to už bola perestrojka, tam sa kritickosť viac-menej čakala, aj keď sa pamätám, že na jednej redakčnej rade Mináč poriadne zvýšeným hlasom povedal, že nedovolí urobiť z Pohľadov opozičný časopis.

Kto zo starších literárnych kritikov bol pre vás inšpirujúci? Ktorých by mali mladí ľudia čítať, aby sa naučili, čo je to písanie o literatúre?

Určite Alexandra Matušku, najmä mladého – vedel dokonale zosmiešniť slovenské mýty a sebaklamy. Mnohé z nich dodnes pretrvávajú, ba vznikajú nové, len toho Matušku už niet. Vždy sa mi viac páčili „záporní“ kritici, napríklad taký J. M. Hurban, keď sa rozčertil, či už spravodlivo alebo nie. Z tých „pozitívnych“ je to Štefan Krčméry, ten hľadal „ducha“ slovenskej literatúry a vedel ho nájsť, kde ho my nevidíme, ba občas aj tam, kde nie je.

Ako jeden z mála vo vašom veku a odbore máte pozitívny vzťah k sociálnym sieťam. Dokonca veľmi aktívne na ne prispievate svojimi fotografiami, najmä turistickými, ale aj poznámkami či glosami. Akoby potreba komunikovať svoje názory a postoje prešla do tohto virtuálneho priestoru.

Mne tento polosúkromný-poloverejný priestor vyhovuje. Má istú nezáväznosť a je to zboku, čo mi vždy vyhovovalo. Tvrdí sa, že sociálne siete sú odcudzené, falošné, narcistické a čo ja viem ešte aké, ale veď tam nemusia byť len príspevky o tom, čo a kde som dnes obedoval, ale aj o tom, čo som si dnes pomyslel. Pravdaže, nie všetko, preboha – myšlienky treba filtrovať a dotvoriť. Status nie je výlevka, je to nový žáner, ktorý by sme mali kultivovať, nenechať ho napospas rozličným trollom a truľom. Márius Kopcsay tam napríklad „dáva“ svoje rozličné smoliarske príhody, Tomáš Ulej a Beňo Škreko vtipné aforizmy, je to vôbec dobrá spoločnosť. Len si treba vybrať. A filtrovať.

Vaša škola, Univerzita Komenského, vás teraz zasypala zlatými medailami. Filozofická fakulta vám udelila medailu za celoživotný prínos k jej rozvoju. Tesne predtým vám rektor UK udelil zlatú medailu „za osobnú odvahu, statočnosť, podporu študentského hnutia a principiálne demokratické občianske a akademické postoje v novembri 1989 ako aj v nasledujúcich rokoch“. Od večného kritika by sa skôr dalo čakať, že ich odmietne...

Aj to sa už stalo, keď roku 2001 pri osemdesiatom výročí fakulty jej staroštruktúrne vedenie, pozostávajúce z bývalých komunistov, udelilo medaily podobným starým štruktúrami, no a popri nich aj zopár novembrovým aktivistom. Odmietli sme. Dnes už konečne nie je vedenie ani fakulty, ani univerzity staroštruktúrne, naopak, hlási sa k zmyslu Novembra, a to je už iná situácia. Tá univerzitná „zlatá“ ma priam teší – najmä preto, že pamätné medaily zároveň dostali „novembroví“ študenti. Po tridsiatich rokoch sme sa tak opäť spolu ocitli v aule UK, kde sa to všetko začalo. Ale ak sa máme vrátiť k literatúre, musím sa pochváliť, že nikdy som nedostal cenu za literárnu kritiku – a to sa ich rozličné časopisy naudeľovali hodne. Teraz už niet dôvodu mi ju udeľovať, no pre istotu slávnostne vyhlasujem, že kebyže áno, tak ju neprijmem.

Prof. PhDr. Valér Mikula, CSc. (1949) od roku 1985 pôsobí na Filozofickej fakulte UK, kde na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy vedie kurzy zo slovenskej literatúry 20. storočia. Publikuje literárne kritiky, venuje sa skúmaniu básnickej obraznosti, modernej slovenskej poézii, ale aj slovenským básnikom a prozaikom starších období. Prekladá z francúzštiny. Z vydaných kníh: Hľadanie systému obraznosti (1987), Literárne observatórium (1989), Od baroka k postmoderne (1997), Na Zapadákove nič nového (2000), Socialistický realizmus v slovenskej poézii (2017).