Daniel Pastirčák (1959) je kazateľ Cirkvi bratskej v Bratislave, výtvarník a básnik. Má charizmu. Moderným esejisticko-teologickým myslením pôsobí nielen na členov komunity, ale aj na širšiu verejnosť. Liturgiu spája s umením. Vo vydavateľstve Artforum mu práve vyšiel Dekalóg podľa Kieślowského. Mnohí považujú záležitosti okolo Božieho zákona za zastaraný futrál. Sú to však hodnoty, ktoré neprestávajú utvárať našu celistvosť.
Je Boh vrodený?
Nazdávam sa, že otázka Boha je zakódovaná v prirodzenosti človeka. Slovo Boh označuje to, čomu v bytí prisúdim absolútnu funkciu. To, na čom sa všetko ostatné zakladá. Aj v čase môjho ateizmu mala moja myseľ istú predstavu Boha – božstvo slepej energie a večnej hmoty. Vo svete takého Boha najmenšie vládne najväčšiemu. Slepé mechanické procesy utvárajú vedomie človeka. Pravda, láska, sloboda sa vo svete takého Boha javia ako ilúzia. No práve tieto hodnoty zakladajú ľudskosť človeka. Bez toho, aby človek na seba vzal záväzok byť pravdivý, súcitný, dobrý, slobodný sa nemôže stať človekom. Nuž, práve tu sa nám Boh kladie ako otázka. Aj človek, ktorý slovo Boh neprijal do svojho slovníka, sa k nemu vzťahuje, ak na seba berie zodpovednosť vzdorovať lži pravdou, egoizmu láskou a zotročeniu trvaním na slobode.
Tvoja najnovšia kniha Dekalóg podľa Kieślowského je aj o desiatich filmových meditáciách poľského režiséra. Scénou je panelákové sídlisko s tisíckami okien. Každý žije svoj Dekalóg?
V Kieślowského Dekalógu stretáme postavy, ktorým je vlastná nenáboženská zbožnosť. Lekár na otázku, či verí v Boha, odpovedá: Mám takého svojho súkromného Boha, ktorého nikomu nevnucujem. Profesorka na podobnú otázku odpovie: Človek o Bohu nemusí hovoriť, a predsa vie. Veď keby tu nebolo nič, bola by iba prázdnota. Boh je im prítomný ako výzva potvrdiť životom svoj záväzok voči pravde, láske, spravodlivosti a slobode. V tomto zmysle každý žije svoj Dekalóg.
Prekvapilo ma, že Kieślowského viac fascinuje starozákonný Boh; náročný, krutý a pomstychtivý.
Aj mňa to prekvapilo. Kieślowského filmové príbehy imperatívy Dekalógu problematizujú, akoby chceli poukázať práve na to, že zákon je vo svojej nemilosrdnej dikcii slepý. V Krátkom filme o zabíjaní nás autor od začiatku do konca núti súcitiť nielen s obeťou, ale i s páchateľom. Majstrovsky odkrýva absurditu trestu smrti. Odhaľuje nám, že na zločine jednotlivého človeka má svoj podiel spoločnosť, ľudia okolo neho. Kto je potom oprávnený vyniesť verdikt smrti? Tak vnímam Kieślowského Dekalóg. Od zákona odkazuje k pokore, zmilovaniu a odpusteniu.
Agatha Christie mala ako dieťa sen, že v dome je pištoľník. Mal uhrančivé modré oči. Vídavala ho po celý život ako predzvesť toho, že sa deje niečo nedobré. Aj Kieślowski má modrookého. Kto je to?
Tichý pozorovateľ. Zjaví sa vždy v rozhodujúcej chvíli, akoby chcel autor naznačiť, že človek nikdy nie je sám, je tu tichý svedok, ten, čo vidí. Chlapec si pripravuje povraz, aby vraždil, pozrie sa z okna taxíka a oči sa mu stretnú s pohľadom modrookého. Muž sa ženie na bicykli k okraju mosta, aby skoncoval so životom. Nie je sám, vedľa neho je cyklista, ktorý nemá tvár. „Bože ty ma skúmaš a poznáš,“ čítame v žalme. „O každej mojej ceste vieš. Pozoruješ moju myšlienku už zďaleka. Ešte nemám slovo na jazyku, a ty to už všetko vieš.“ V samote svojho osudu nie som sám. Azda toto má symbolizovať onen modrooký.
Za modlu súčasnosti považuješ počítač. Je závislosť od počítača obdoba modloslužby?
Závislosť od počítača nie je modloslužba, len obyčajná závislosť. Počítač sa môže stať modlou, iba ak sa stane predmetom utópie. Niektorí vizionári snívajú o post-organickom človeku. Vďaka umelej inteligencii vraj človek čoskoro dosiahne nesmrteľnosť. Jeho vedomie už nebude závislé od organického nosiča tela, bude uchovávané v pamäti počítača.
Modla je komická. Človek ju vyrobí a ustanoví ju nad sebou ako Pána, ktorý mu vládne. Vytvorí počítač – pokloní sa mu – ty si môj Boh, a potom sa sám pre seba stane obrazom Boha, ktorého vytvoril – sám seba považuje za počítač.
Jednou z najdrahších diel súčasného umenia je The Golden Calf (Zlaté teľa) od Damiena Hirsta. Je to mŕtve teľa, ponorené do formaldehydu. Bolo vydražené za 10,3 milióna libier. Dalo by sa považovať za antimodlu?
Modlou nie je dielo, ale snobizmus, ktorý ho umožnil. Za Hirstove diela platia rozprávkové sumy. Kupujú si tak prelud vlastnej prestíže.
Antikrist je poznanie bez lásky. Potrebujeme aj také poznanie?
Poznanie je poznaním, či ho sprevádza láska, alebo nie. Osobnosti, vďaka ktorým sa naše poznanie prehĺbilo, boli často egoistickí ľudia, a predsa máme z ich objavov úžitok. Tu ide o niečo iné. Ak sa poznanie uplatňuje bez záväzku k dobru, môže nás priviesť ku katastrofe. Autorom výroku, na ktorý narážaš, je astrofyzik Carl Fiedrich von Weizsäcker. Spolupracoval na projekte atómovej bomby. Neskôr to ľutoval. Poznanie bez lásky jednoducho môže priniesť hrôzy Hirošimy a Nagasaki.
Tolstoj vo svojich denníkoch priznáva, že nespočetné hriechy v mladosti mu odobrali schopnosť milovať. Svoju ženu pripravil o panenstvo na železničnej stanici. Jej čistotu a nevinnosť považoval za niečo morbídne.
Dnes, ako sa zdá, jediným kritériom sexuálnej etiky je dobrovoľnosť. Ak to chce jeden i druhý, sex je v poriadku. Jediným prečinom je znásilnenie. Martin Fendrych v komentári k filmu Nymfomanka označil našu kultúru za pornografickú. Ako ľahko a bez boja si pornopriemysel podmanil náš svet. Ak sa človek nechá formovať touto pornografickou kultúrou, ľahko stratí schopnosť milovať. Nedokáže vytvoriť trvalý verný vzťah. Láska sa mu stáva iba chvíľkovou epizódou erotického uchvátenia. Ako dnes zvykneme hovoriť – „všetko je len chémia“. Umenie lásky je náročné a namáhavé. Osvojí si ho len ten, kto neopovrhol starobylými cnosťami cudnosti a sebaovládania.
V súvislosti so štvrtým prikázaním hovoríš o jeho súčasnej podobe: Nebudeš brať vážne svet svojich rodičov. Berú tvoje deti tvoj svet vážne?
Tú otázku by si mala položiť im. Ťažko mi je odpovedať za nich. Žijeme, pochopiteľne, v odlišných svetoch. Nás určoval čas zápasu s totalitou, ich určuje neurčitý otvorený čas nepreberných možností, o akých sa nám ani nesnívalo. Občas si celkom nerozumieme. Od nich, rovnako ako od nás, si vzťah vyžaduje pokoru a otvorenú vnímavosť, ochotu učiť sa jeden od druhého. Naše vzťahy sú však, napriek odlišnostiam, plné vzájomnej úcty a láskavej vzájomnosti.
Ján Pavol II. povedal, že jazyk zbrane nie je jazykom Ježiša Krista, ani jazykom jeho matky. Vôľa zabíjať stále trvá. Kde sú hranice legalizovaného zabíjania?
To je ťažká otázka. Nemožno určiť žiadne prijateľné hranice. Aj keď existujú situácie, v ktorých sa človek nevyhne zabíjaniu, aby ochránil nevinných ľudí či základnú slobodu svojho sveta, zabíjanie nikdy nemožno označiť za dobré. Nikde inde azda hriešnosť človeka nevidno zreteľnejšie ako práve v tejto poľutovaniahodnej skutočnosti, že človek nedokáže vo svojom svete nastoliť poriadok a bezpečie inak ako legalizovaným násilím a inštitucionalizovaným zabíjaním.
Aby vrah v Kieślowského filme mohol dokonať svoj zločin, musí obeti zakryť tvár. Môže byť v srdci ešte niečo iné, ak je tam vražda?
Verím, že v srdci človeka je vždy ešte niečo iné, i keby tam už bola jasná vôľa k vražde. Niekedy by možno stačil malý impulz, ktorý by pomohol zvíťaziť umŕtvenej dobrote nad vražednou vášňou. To nám vlastne chce Kieślowski v Krátkom filme o zabíjaní ukázať. Zranená láska, opovrhnutie nad sebou samým spoluúčinkujú pri zrode brutálnej vraždy. Človek nikdy nie je v stave čistého zla, rovnako ako nikdy nie je v stave čistého dobra. Ako často sa i v srdci slušného dobrotivého človeka zodvihne vražedná vôľa: Chcem, aby si nebol. Na tie miesta nás vedie Ježiš v kázni na vrchu. Upozorňuje nás, že vražda sa rodí v skrytosti srdca, v odmietnutí. V nenávisti i v pohŕdaní, bez toho, aby telo vykonalo vraždu, srdce sa znehodnocuje – odstraňuje človeka. Tam treba začať. Každá vojna, každé zabíjanie začínalo strachom, nepriateľstvom, pokračovalo nenávistnou rétorikou, až pripravilo situáciu, v ktorej bolo zrazu jednoduché, hrozivo prirodzené vziať zbraň a zabíjať.
Ako píšeš, v knihe Genezis postupne zaznejú tri hlasy. Prvý je hlas Boha. Druhý je hlas človeka. Tretí je hlas hada, hlas lži. Čí hlas je hlas svedomia?
V hlase svedomia by som videl práve ono Imago Dei – obraz Boha v človeku, o ktorom kniha Genezis píše. Svedomie nemožno považovať za priamy hlas Boha, je iba zrkadlením Boha v našom mravnom vedomí. Svedomie nie je celkom imúnne voči klamným hlasom, svedomie možno potlačiť rafinovanými mentálnymi hrami či módnymi vlnami spoločenského vedomia. Kým je človek so svojím svedomím sám, môže mu nasadiť i rôzne falošné masky. Iba tam, kde sa človek cez svedomie obracia nad seba, k Božiemu horizontu absolútnych hodnôt – pravdivosti, láske, spravodlivosti, slobode – sa zakalený obraz začína znova vyjasňovať.
Pri imperatíve Nepokradneš sa zaoberáš aj krádežou človeka, krádežou identity. Nakoľko je identita dielom Stvoriteľa?
Tomáš Akvinský za podstatu hriechu považoval „privatizáciu bytia“. Prvým aktom krádeže je existenciálny klam sebaprivlastnenia. Týmto aktom v sebe zakladám iluzórne „ja“ – som to, čo zo seba stvorím. Toto sebaprivlastnenie potom rozširujem na všetko, čo je „moje“. Vlastnením rozširujem svoje ego na všetko a všetkých, čo som si privlastnil. Nad privlastneným uplatňujem svoju vôľu. V tom spočíva dráma ľudskej lásky; lásku toho druhého prijíma za svoju, preto ľahko skĺzne od prijatia k privlastneniu. V privlastnení však milovaného zbavujem jeho slobody, vnucujem mu svojou vôľou formu jeho identity. Vo filme matka takto ukradne dieťa svojej dcére. Cesta ku skutočnej láske teda začína vnútorným odmietnutím onej privatizácie bytia. Dovolím si tu citovať Karla Jaspersa, lepšie ako on to vyjadriť neviem: „Človek, ktorý si skutočne uvedomí svoju slobodu, získava zároveň istotu o Bohu. Sloboda a Boh sú neoddeliteľné. Prečo? Som si istý: vo svojej slobode tu nie som cez seba samého, ale som si darovaný, lebo si môžem chýbať, a nedokážem si svoje slobodné bytie vynútiť.“
Rodinu chápeš ako duchovný mikroskop identity. Deti dedia nielen slávu či česť svojho rodu, ale aj jej biedu, zbabelosť či predstieranie. Existuje ideálna rodina?
Ideálna rodina samozrejme neexistuje. Dedíme slávu i biedu, no nie ako identitu, ale iba ako úlohu, ktorá nám je zadaná. Môžem upadnúť do pokušenia, považovať sám seba za obeť rodinnej anamnézy. Nemôžem za to, aký som, na vine je moja rodina. Sám sa tak v mene pozície obete vzdávam svojej slobody. K tomu, čo mi bolo dané narodením a výchovou, sa však môžem postaviť aj slobodne, ako k zadaniu, na ktoré odpovedám svojím životom najlepšie ako viem. Potrebujem v hľadaní svojej identity prekročiť magický kruh rodu, vrátiť sa až k prameňu, k Otcovi všetkého bytia. Tu sme spolu všetci – rodičia, starí rodičia, deti, vnuci, my i oni – všetci sme rovnako Božími deťmi. Iba z takejto perspektívy sa môžeme odvážiť vzájomne si liečiť uštedrené rany pokorou a odpustením.
Niekoľko dní si prežil v kresťanskej komunite Jesus People, ktorú založili bývalí hipisáci. Všetko mali spoločné, nikto nič nevlastnil a komunizmus brali vážne. Utkvel mi tvoj obraz, ako si naberáš vločky z plastového vedierka, kde boli aj červy.
Ideál spoločného vlastníctva podlieha pokušeniu ľahostajnosti a nelásky. Tam, kde nič nikomu nepatrí, veci zostávajú opustené. Láska oduševňuje veci. Záhrada, ktorá nikomu nepatrí, zarastá burinou. Našou úlohou je hľadať tú jemnú hranicu medzi vzťahom starajúcej sa lásky k svetu a egoistickým privlastnením. Komunistický ideál zrušenia súkromného vlastníctva nám v tom nepomáha o nič viac ako kapitalistický ideál konzumu – zhromažďovania a rozmnožovania majetku.
Dokážeš si predstaviť kozmos ateistickej mysle? Čo je to aweizmus?
Samozrejme viem, veď v istom čase to bola moja vlastná skúsenosť. Aweizmus je pojem, ktorý zaviedol Phil Zuckerman. Je odvodený od slova awe – čo znamená posvätný úžas. Ateizmus mu pripadá ako negatívny pojem. Pokúsil sa svoj postoj formulovať pozitívne. Svet nám predkladá veci, do ktorých môžeme preniknúť svojim poznaním, no zároveň nás obklopuje tajomstvom toho, čo nikdy poznať nemôžeme. Práve tajomstvo nepoznateľného je pre Zuckermana zdrojom onoho úžasu, ktorý dáva chuť i zmysel životu. Niektorí Zuckermanovi kolegovia to považovali za zradu. O ateizme možno z hľadiska viery uvažovať i pozitívne. Veď i prví kresťania boli označovaní za ateistov, lebo odmietali obrazy antických bohov. Skúsenosť ateizmu možno považovať za intuitívne „nie“ všetkým obrazom a schémam poslednej reality, ktoré sa nám predkladajú, akoby to bol Boh sám. Majster Eckhart, otec kresťanskej mystiky hovoril, že človek musí vyjsť zo všetkých obrazov, aby mohol vstúpiť k Bohu.
Máš strach z vyprázdňovania slov? Z jazyka-masky?
Azda z ničoho nemám väčší strach než z toho. Najviac totiž podliehajú skaze tie najväčšie slová. Zo všetkých slov, najväčšie je slovo Boh. Označuje všetko, na čom sa bytie zakladá, preto sa ľahko môže stať slovom, ktoré neoznačuje nič. Potrebujem znova a znova vstupovať do vnútorného ticha, vystúpiť zo všetkých myšlienok a obrazov, aby som sa vracal k prameňu, v ktorom sa obnovuje zmysel slov.
Doteraz bol pre mňa Narcis nafukovacia hala, ktorá ak nemá dostatok obdivu, spľasne. Tvoj Narcis hromadí ľudí, vzťahy, ničotu. Spočíva jeho ego v matérii?
Hromadí, lebo sa desí svojej prázdnoty, chce ju naplniť, zmocniť sa cudzieho bytia. A tak nás strach z vlastnej prázdnoty nutká, aby sme sa zmocnili ľudí, uplatnili nad nimi svoju moc, zmocnili sa sveta. Lenže všetko, čo si privlastníme, napokon spľasne ako bublina. Jeho ego nespočíva v matérii – Narcis je živený duchovnou vášňou – chce sám seba nafúknuť na veľkosť Boha. Tomáš Halík múdro podotkol, že človek potrebuje veriť v Boha v prvom rade preto, aby nezabudol, že on sám nie je Boh.
Postmoderný človek v tvojom ponímaní je ľahostajný k starému i k novému. Uctieva iba to, čo je, čo žije v absolútnej prítomnosti. Dajú sa tak, ako si to jungovsky pomenoval, budovať ciele za smrťou?
Cieľ, ktorý je za smrťou, je cieľ celistvosti. Tu je spojené prítomné, minulé i budúce v jedno. Tak o tom hovoril Viktor Frankl. Všetko, kým som bol, je zavŕšené v smrti a vstupuje do večnosti. Večnosť tak možno zažívať už v čase ako skúsenosť celistvosti, kde nič nevylučujem, prijímam všetko – kým som bol, i to, kým budem – ako jednota v prítomnej večnosti. Takúto celistvosť môže dosiahnuť iba láska, ktorá si v nás podmanila všetko.
Pre mňa si nielen kňaz a básnik, ale aj metafyzik. Patríš do bytostného „Ja som“. V tajomstve ťa udržiava ticho a tma modlitby. Aká je to tma?
Je to tma prameňa, tma tajomného bodu, kde je vo mne neustále prítomný počiatok a koniec. Tu viem, že ja nie som – nemám sám seba, nie som tu sám zo seba. Všetko, kým som, ustavične vyviera z toho počiatku a konca. Moje „ja som“ je zrkadlením Božieho večného „Ja som“ na hladine zurčiacej studničky môjho života. Na to miesto denne zostupujem vo svojej modlitbe a meditácii.
Dana Podracká
