Vyhľadávanie
Moja sila je v „reči poézie“
Ľubomír Feldek okrem tvorby v oblasti prózy, poézie a literatúry pre deti je autorom aj nemalého počtu drám a bábkových hier. Systematicky sa venuje umeleckému prekladu: z modernej svetovej poézie, najmä ruskej, nemeckej a českej. Od roku 2004 v spolupráci s vydavateľstvom Ikar pripravuje nové slovenské preklady drám Williama Shakespeara, po ktorých siahajú nielen čitatelia, ale aj divadelní tvorcovia. S autorom sme sa rozprávali najmä o súvislostiach tohto dlhodobého ambiciózneho projektu.
Vydavateľstvo Ikar prináša čitateľom v edícii Odeon najnovší a najsúčasnejší preklad Shakespearových drám. Niekoľko prekladov Shakespeara v oblasti drámy aj poézie už na konte máte aj z minulosti, čím to je, že vám, takpovediac, prischol monopol na jeho preklad?
Áno, v tomto období vyhľadávajú divadlá a ich diváci (a po nich aj vydavateľstvo Ikar a jeho čitatelia) moje preklady, bola by falošná skromnosť tvrdiť, že to tak nie je. Shakespeare bol totiž nielen dramatik, ale aj básnik, všestranný autor – nájdeme uňho všetko, teda nielen verš, ale aj prózu, nielen dramatický dialóg, ale aj poéziu, nielen rozprávku, ale aj filozofickú úvahu. Jeho text sa hmýri slovnými hračkami, rýmami, aliteráciami, oxymoronmi... Zrejme som podobne všestranný, všestrannejší, než boli moji predchodcovia. No monopol je silné slovo, k prekladu sa nehodí. Ktovie, aké potreby a chúťky bude mať divadlo o desať-dvadsať rokov – už teraz napríklad ochotníci zo Senice nad Myjavou zistili, že Shakespeare by sa mal hrať v záhoráckom nárečí, a dali si urobiť nový preklad Romea a Júlie!
Shakespearove dielo pozná na Slovensku už niekoľko generácií vďaka starším prekladom (od Hviezdoslava, cez Zoru Jesenskú až po Jozefa Kota), a tiež v češtine. Prihliadali ste na už existujúce preklady? Inšpirovali vás aj niektoré miesta, ktoré bolo podľa vás potrebné preložiť priliehavejšie?
Tradícia slovenského shakespearovského prekladu je naozaj úctyhodná – veď preklad Hamleta (aj keď ho Bosý preložil do biblickej češtiny) vznikol na Slovensku skôr než v českom kultúrnom prostredí. Pozoruhodné je, že o preklad Hamleta sa pokúšal aj „slovenský Homér“ Pavol Dobšinský. A pokiaľ ide o Hviezdoslava, niektoré jeho riešenia boli také dobré, že ich preberajú aj ďalší prekladatelia. Zora Jesenská prevzala napríklad v Hamletovi tú hrobársku slovnú hračku o Adamovi ako prvom šľachticovi. (U Hviezdoslava aj u Jesenskej bol Adam prvý zeman, pretože kypril zem.) Nielen Jesenskej – aj iné novšie preklady – či už Blahove alebo Kotove – patria k pozoruhodným prekladateľským výkonom. Samozrejme, ambíciou každého prekladateľa je prichádzať s vlastnými riešeniami. (Môj Adam bol prvý šľachtic preto, že mal šľachy, s pomocou ktorých šľachtil zem.) Ale nikdy nezaškodí pozrieť sa, ako to riešili iní. Preklad je v tomto zmysle kolektívna práca, čím viac prekladov nejakého veľdiela má národná kultúra, tým je silnejšia.
Divadelní tvorcovia, herci a takisto publikum sa často pozitívne vyjadrujú o vašich prekladoch. Ovplyvňuje vás už vo fáze práce na preklade skutočnosť, že preložené texty budú súčasťou divadelného umenia, že budú realizovane na javisku?
Patrím k prekladateľom, ktorí prekladajú „nahlas“. V Čechách to tak dnes robí napríklad Martin Hilský. Prekladať „nahlas“, znamená prekladať najprv pre divadlo a až potom pre knižné vydanie – niektorí zo starších prekladateľov to robili v opačnom poradí. Keď si prekladateľ svoj preklad aj sám doma zahrá, naučí sa prekladať tak, aby text dobre išiel do úst hercovi – aj do ucha divákovi. Hneď jednou z prvých podmienok takéhoto prekladu je napríklad správny slovosled. Kedysi sa slovosled obetúval iným hodnotám – a Shakespeare vyzeral potom ako ťažký básnik. Ale prečo by mal byť ťažký, keď sa počas renesancie hral v divadlách, do ktorých sa zmestilo až 2500 – 3000 divákov? Shakespeare je básnik v tom najlepšom slova zmysle komerčný a ľudový. Len čo mu dožičí prekladateľ správny slovosled, hneď je to jasné aj v preklade.
Inšpirujú vás v tejto súvislosti aj niektorí tvorcovia, režiséri a pod.?
Niekedy sa stáva, že s dobrým nápadom príde už na začiatku práce režisér alebo dramaturg. Skrotenie čertice je napríklad hra v hre, no rámcová hra je poškodená, nájdeme ju len na začiatku, potom raz dva razy sa k nej Shakespeare vracia kdesi uprostred – a potom na ňu celkom zabudne. Shakespearisti usudzujú, že je to tak preto, lebo hlavná rámcová postava Sly (u mňa Zurvalec) asi zbytočne držala na jednom mieste herca, ktorého súbor potreboval v pohybe a na iné postavy. Tento poškodený rámec sa potom niekedy úplne škrtá – ale pri príprave inscenácie, ktorá sa hrá v SND, sme sa zhodli na tom, že môžeme ísť aj opačnou cestou a poškodený rámec zreštaurovať tak, aby fungoval až do konca. Kto to predstavenie videl, určite bude súhlasiť, že to stálo za to.
Do akej miery je pre vás rozhodujúci verš a do akej vernosť predlohe na úrovni slova? Stretli ste sa aj s nejakými výčitkami či kritikou na adresu vašich prekladov?
S veršom ani s vernosťou nemám nijaké problémy. Samozrejme, slovné hračky, malapropizmy a podobné senzácie sa neprekladajú, treba ich substituovať. Slovenčina však nie je o nič horší jazyk než angličtina – všetko sa v nej dá zvládnuť. Navyše, prekladám z ardenovských vydaní, ktoré vždy sprevádza skvelý komentár a poznámkový aparát. Ak urobím chybu, tak len z nepozornosti.
Shakespeare mal aj mnoho ďalších šikovných rovesníkov, na Slovensku však silnú inscenačnú tradíciu nemajú. Máte v obľube aj nejakého ďalšieho alžbetínskeho dramatika? „Neriskli“ by ste si aj preklad niektorého z nich?
Tých už prenechám iným prekladateľom. A nechystám sa preložiť ani celého Shakespeara. Koľko som toho vlastne preložil? Ak sa nemýlim, je to sedem tragédií (Romeo a Júlia, Hamlet, Othello, Macbeth, Antonius a Kleopatra, Kráľ Lear, Coriolanus), sedem komédií (Ako sa vám páči, Benátsky kupec, Sen svätojánskej noci, Trojkráľový večer, Skrotenie čertice, Oko za oko, Dvaja veronskí šľachtici), dve romance (Búrka, Zimná rozprávka), z poézie Sonety a Milenkin nárek... Pomaly by to aj mohlo stačiť. (Nie pokiaľ ide o Shakespeara a o potreby slovenského divadla, ale o môj vymeraný čas a energiu.)
Ostáva vám pri tejto neľahkej a rozsiahlej práci čas a odhodlanie aj na inú tvorbu? Prípadne máte ešte nejaké nesplnené prekladateľské sny?
Nie som jazykový fenomén, moja sila je v „reči poézie“ a preto prekladám najmä a výlučne náročné básnické texty. Neprinášam nové informácie, prinášam novú kvalitu. Takýto preklad sa stal mojou celoživotnou drogou, naletel som mu, oklamalo ma to a teda vlastne aj zničilo ako pôvodného autora. Ale možno sa stalo dobre. Nezamoril som slovenskú literatúru ničím zbytočným. Niektoré zo svojich snov ešte určite uskutočním. Práve píšem hru Stodola (o najsmutnejších dvoch rokoch v živote Ivana Stodolu). A pripravujem do tlače aj nový preklad biblickej Piesni piesní. Preložil som ju rýmovane. A prečo nie? My Slováci rým milujeme, rýmujú sa nám nielen piesne, ale aj príslovia, prerýmovali sme sa aj cez toho pol tisícročia, keď sme tu zdanlivo neboli, a len čo sa začíname znova vynárať – už ju tu zasa rým: amen, zabil babu kamen.
Zuzana Ferusová
Ak vás inšpiroval rozhovor s Ľubomírom Feldekom, nezabudnite, že aj toto leto Shakespeare ožije prostredníctvom divadla v rámci Letných shakespearovských slávností. Už od 4. júla až do takmer polovice augusta sa budú hrať predstavenia Oko za oko, Jindřich IV., Antonius a Kleopatra, Macbeth, Veselé paničky windsorské a Romeo a Julia. Podrobnejšie informácie nájdete na www.wshakespeare.sk.
