Vyhľadávanie
Poetka, prekladateľka a japonologička Eva Lukáčová (1965) alias Eva Luka vydala tri básnické zbierky Divosestra (1999), Diabloň (2005), Havranjel (2011). Jej poézia má nepochybne európsky rozmer. Spisovateľka je však na našej literárnej scéne osobitým zjavom nielen svojou tvorbou, prekladateľstvom, ale aj originálnym vystupovaním i osudom.
Eva Lukáčová je podľa vydavateľa Daniela Rybu najlepšou poetkou na Slovensku, aj preto vydáva jej básnické knižky. Milovníčka piva, mačiek a ďalších krásnych drobností chce však toto leto napísať román…
Už v roku 2006 ste avizovali, že vydáte knihu Havranjel. Na jej obálke mal byť dementný anjel… Dnes je naozaj pravdou, že ste knižku vydali a uvádza ju, podobne ako predtým, obraz nemeckého maliara Michaela sowu – je na ňom to, čo tam malo byť? Aká je jeho významová spätosť s textami?
To, čo niekde v novinách nazvali „dementným anjelom“, je grafika japonskej maliarky Hiroko Mori, na ktorej je anjel, objímajúci na pohľad mentálne zaostalé dieťa. Alebo možno aj on je mentálne zaostalý. Alebo sú obaja iba smutní, čo je – najmä z hľadiska dnešného vnímania úspešnosti a moderného života – vlastne to isté :-). Vtedy (keď mi vyšla Diabloň) som mala pocit, že možno tento obraz by sa hodil k Havranjelovi, ale napokon ma Michael Sowa svojou mystikou a temnotou zvábil tou istou cestou, akou som sa dostala k obálke na Diabloň. Áno, je na ňom, čo malo byť. Pani s rovnakými atribútmi, ako má pani na Diabloni – určitá abnormalita v pohľadoch všetkých zúčastnených, tušenie hrôzy a bezslovnosť… Už som si dokonca vybrala obálku (tiež M. Sowa) na ďalšiu eventuálnu knihu (Svetloplach), pravda, iba ak príde. Významovú spätosť s textami nech posúdi čitateľ.
Na obálke je žena, zdá sa mi, že mierne horí, možno je to jej srsť, každopádne, vrátim sa k pohľadom, ktoré ste spomenuli: kým páv uprene (v strachu?) hľadí na maliara, žena pozerá mimo zdôvodniteľného kontextu. Ako čitateľ tam badám miesto na domýšľanie, spájam to so ženou v básňach, tá vidí bolesť, utrpenie… Čo je podľa nej láska?
Musela som si tú knižku priniesť, aby som sa pozrela, či žena naozaj horí a či má srsť. Áno, „srsť“ veru naozaj má – je akoby porastená drobnými chĺpkami. Možno aj „mierne horí“, tomu tiež rozumiem, keď sa na ten obrázok pozerám. Páv vie, čo sa stane. Žena je trošku vybočená z normálu, v jej tvári vidím nostalgickú krutosť. Pozerá do seba, teší sa chvíli, keď je páv ešte živý, ale o chvíľu už nebude – a o tej chvíli rozhodne ona. Páv hľadá u maliara spásu, ale (samozrejme) ju nedostane. Maliar, rovnako nostalgicky krutý, je iba prihliadač. Fascinuje ho chvíľa medzi pávovým životom a smrťou rovnako ako ju. Nezdá sa mi, že by žena videla bolesť či utrpenie. Má zvrátenú radosť, je plne prítomná v danej (magickej) chvíli. Láska je podľa nej chcenie: chce všetkých, chce zožrať všetkých. Napokon samu seba.
Vaša tvorba prichádza k čitateľom v pravidelných rytmoch (1999, 2005, 2011), zvedavosť mi nedá: viete už dnes, čo sa s ňou udeje v roku 2017?
Nie. A vy? :-)
Áno, vydáte knihu svetloplach a bude v nej zhasnuté.
Alebo v nej bude rozsvietené a ja sa budem báť.
Vyše osem rokov ste žili v Japonsku, neskôr aj v Španielsku. a s ním je spojené veľmi emotívne venovanie v Havranjelovi…
Áno, Španielsko pre mňa už navždy bude krajinou hrôzy z neuveriteľnosti vecí, z možných rozmerov zla.
V tom venovaní píšete, že partner vám zachránil život za cenu svojho. to je rozmer dobra – tým pridal dvojnásobnú hodnotu tomu vášmu. Kto teraz ste?
Máte pravdu – je to rozmer dobra. Ale rozmer dobra zrodený zlom. Keď zlo porodí dobro, znie to krásne, ale pravda je iná – aké to môže byť dobro, keď je jeho matkou zlo? Tiež sa usilujem žiť s tým, že môj život má teraz väčšiu cenu o ten jeho. Ale niekedy sa mi zdá, že aj menšiu. Žiť s tým, že za môj život zaplatil niekto iný tým svojím? A navyše, nemal čas sa rozhodnúť. Tá smrť patrila mne, bola namierená proti mne – on iba náhodne toto zlo zvrátil na seba, čím som ja ostala živá… Nemal čas sa rozhodnúť vedome. Ale aj tí, čo zachraňujú topiacich sa, sa často utopia sami, hoci s tým nerátali. Tá obeta nemá preto menšiu cenu. Len sa s tým žije zvláštne. S vedomím, že ste život niekomu dlžný, a už ho nemôžete vrátiť. Že musíte so životom nakladať trochu inak. Niekedy je to ťažké, tešiť sa zo života, lebo je to „vyšší zákon“. Usilujem sa učiť sa to. Nie som však bohvieaká žiačka. Som žena, ktorá tancuje ako mechanická bábka. Ktorá je mechanickou bábkou. V červenej podprsenke… a tak ďalej. Ale myšlienka a spomienka na manžela robia zo mňa, dúfam, o niečo lepšieho človeka. Pomáha to, povedať si: žijem svoj život tak, ako by to on chcel. Otázkou je, či má človek žiť svoj život tak, ako by chcel niekto iný, hocijako blízky a milovaný. Ale už budem navždy dlžníkom. Bez veriteľa.
V súvislosti s vaším bytím ešte jedna podotázka: prečo vlastne eva lukáčová prešla do evy luky? len tak? Dvojča? alebo chcela mať eva, už ako luka, len bližšie k tetive…
Asi z každého niečo. Ale najbližšie k pravde je toto: Ev Lukáčových je toľko! :-) To po prvé. Po druhé, tak dlho som žila vonku a tak dlho mi priezvisko komolili, že už to vlastne ani nebolo moje meno. Aj v poézii, myslím, som trochu začala „skracovať“. Obraz sa vytráca (nie však celkom), myšlienka prevažuje. Oprosťuje sa od zbytočností. Ďalej, páčilo sa mi, že Eva je také pravé meno, ženské od podstaty – ale ja som Žena, ktorá je zároveň Mužom. Luka je mužské meno. My name is Luka. I live on the second floor. I live upstairs from you. You‘ve maybe seen me before. If you hear something late at night – some kind of trouble, some kind of fight – just don‘t ask me, what it was… don‘t ask me.
No ani som netušil, že si takto spomenieme na starý dobrý hit…, ale zároveň to ukazuje aj na iný rozmer vašej tvorivej povahy: hravosť! Zažil som vás nedávno na podujatí v kníhkupectve, kde ste medziiným prečítali aj básne o moči. Bolo veľmi zaujímavé sledovať narastajúci znepokojivý šum publika. Vy ste pritom s pôžitkom čítali ďalej! hráte sa takto (či podobne) rada?
Samozrejme! Bez hry by bol predsa život sivý ako stará ponožka. Som životu vďačná, že vo mne hravosť a humor neubil, hoci mohol :-). Rada sa smejem, milujem tvorivé, inšpiratívne chvíle a rozhovory, veselé nápady, ktoré aj rada uskutočňujem. Nehanbím sa za to, že moje vnútorné dieťa si žije svojím nespútaným, miestami divým životom. Najviac si však cením to, že ľudia, ktorí ma navštívia alebo niekde so mnou sú, hovoria, že im je so mnou dobre. Vtedy moje vnútorné dieťa na chvíľu spozornie a potom zapradie ako mačka… a ja tiež.
Tak, ako delíte v básnických textoch seba na ženu a muža, delíte zrejme aj svoj život na smutné a veselé chvíle. čosi o tých smutných sme už povedali – z čoho máte radosť? Podarila sa vám aj nejaká vtipná epizódka v zahraničí?
Radosť mám z toho, že ju už znova začínam cítiť. Už je štvrtý rok od tej udalosti, a až teraz sa akoby začínam prebúdzať. Znova ma začínajú tešiť veci, najmä drobnosti – tráva na dvore, studené pivo na stole krčmovej terasy… :-), moje zvieratá, škola, knihy, ale aj šaty, kozmetika, varenie… Znova sa vo mne prebudila žena, a to je neuveriteľný pocit! A práca. Prvýkrát sa teším na leto, budem ho mať pracovné, najprv idem na medzinárodnú prekladateľskú dielňu na Smolenický zámok, potom budem pracovať na svojich nedokončených knihách. Dúfam, že budem mať dostatok času aj na kreslenie a maľovanie. Teraz k druhej otázke: vtipných epizódiek zo zahraničia mám neskutočné množstvo. Okrem tých súkromných väčšina súvisí s tlmočením (aktívne som tlmočila do a z japončiny asi pätnásť rokov). Vtedy som všeličo videla a zažila! Najlepšie sú príhody týkajúce sa kultúrneho stretu medzi Japoncami a Slovákmi. Raz som tlmočila nášmu veľvyslancovi v Japonsku. Uctili si ho veľkolepou hostinou v japonskom štýle, jedlá poskladané do tvaru rýb, lodí, chrámov… V tom období bola práve kríza okolo ryže: údajne sa jej v Japonsku dosť neurodilo, a tak sa dovážala zvonka. Do Japonska sa dováža až deväťdesiat percent jedla, ale na ryžu si vždy potrpeli, aby bola „pravá“, teda japonská. Vonku stáli dlhé rady Japoncov a ochutnávali rozličné dovezené ryže, nadávali na ne a do televíznych kamier robili nechutné grimasy. Potom sa prevalilo, že to bol len marketingový ťah v dôsledku medzinárodnej ekonomiky a vlastnú ryžu vo veľkom hádzali do mora. Bolo z toho veľké haló. V Japonsku sa nesmie veľa vecí, ale čo je úplné tabu, to je nezjesť z misky všetky zrnká ryže, no a najhoršie je, keď vám ryža padne na zem. Takže sedíme si v tomto období na tatami luxusného hotela s veľvyslancom, ktorý nevedel ani základné pozdravy v japončine, ani nalievať sake v japonskom štýle, ani evidentne nič z japonskej kultúry. Všetka pozornosť sa sústreďovala na neho, ako bojuje s pravidlami a sústavne ich porušuje. Zrazu mu však veľký kus ryže spadol na zem. A on namiesto toho, aby si ho rýchlo zdvihol a ospravedlnil sa, na môj zdesený pohľad zareagoval: „No a čo teraz, mám spáchať HARAKIRI?“ Slovo harakiri nie je japonské – je to zahraničná skomolenina skutočného slova seppuku – rituálna samovražda. Niekto zrejme vzájomne vymenil dva znaky, z ktorých sa slovo skladá, rezať a brucho, ale v opačnom poradí sa čítajú inak. Japonci sú na túto skomoleninu dosť hákliví, cítia v nej výsmech. Pamätám sa, že všetkým stuhli tváre, len veľvyslanec sa rehotal…:-)
Neraz ste vyhlásili, že nemáte domov. (To je otázka!)
Koncepcia domova je čudná záležitosť. Nikdy som ju celkom nepochopila. Keď som bola dieťaťom, žili sme v školskom byte v jednej dedine, mama mala vonku narcisy a konvalinky a boli tam múry so zeleným lístím, bunkre a stromy na lezenie… Potom sme sa presťahovali do nového domu, ktorý už nemal nič. Akoby to bola len holá kostra. S niekoľkými poslednými červami medzi ohlodanými rebrami. Keď som sa vydala a mala dieťa, nevedela som domov vytvoriť – nemala som know-how. Presúvala som sa z kontinentu na kontinent. Žila som životom Ahasvera. Bludičky. Neskôr som zažila aj naozajstné bezdomovectvo. Žila som najprv na trávnatom kopci, s manželom a dvomi psami, neskôr v polorozpadnutom dome, v rozvaline. Tam som bola pozoruhodne šťastná. „Môj prvý sladký domov okrem zápachu vydáva aj vôňu, ktorá o mne vie.“ V tej rozvaline som napísala podstatnú časť Havranjela. Teraz som už opäť bez domova. Ale nežije sa s tým až tak zle, ako by sa zdalo. „Domov je iba myšlienka, íverček, kúsok dreva odmrštený od píly.“ Keď to vidíte takto, nič vás nebolí a nič nepotrebujete. Toľkokrát som svoj „domov“ musela zbúrať, mnoho ráz zo dňa na deň, odvliecť sa niekde inde a tam začať od nuly, že z toho zostal iba zvláštne otupujúci, slobodný pocit, ktorý sa nedá opísať.
Avizovali ste napísanie románu, bude letný?
Ani nie. Mám ho v hlave už veľa rokov, ešte z čias Japonska. Bude sa volať Druhá strana Mesiaca. Už mám z neho dosť napísané, trošku mi trhá žily, tak uvidíme, aký bude výsledok. Mám aj fotografiu na titulnú stranu. Ja vždy začínam od začiatku! Asi to nebude veľmi jemné čítanie, ale čo už :-). Mierne sa ho aj bojím. Je o vzťahu medzi psychicky labilnou ženou a homosexuálnym mužom, to všetko okorenené trochou exotiky – teda pre nás, Stredoeurópanov. Hlavne to však bude sonda do hĺbky, do vecí, o ktorých sa nehovorí, do dvoch rozličných, a predsa podobných psychík s celou ich hrôzou. Chcem pokračovať aj v písaní románu pre deti Pani Kurčaťová. Ten ešte potrebuje ilustrácie, na ktorých tiež pracujem, a začala som písať aj knihu pre menšie deti O kocúrovi, ktorý varil psovi, inšpirovaný mojimi zvieratami. Pri ňom sa tiež teším hlavne na prácu nad ilustráciami. Chodím sa výtvarne vzdelávať k akademickej maliarke Oksane Lukomskej, ktorá zhodou okolností býva v tej istej dedine, kde v súčasnosti aj ja. Mám rozpracované aj knihy básní pre deti, anglických básní pre deti, preklady z japončiny, skriptá na kreatívne písanie, ktoré vyučujem… Postupne to všetko iste zvládnem, ale najprv by som sa chcela venovať Druhej strane Mesiaca, aby som na jeseň už mala aspoň jeden nový projekt ucelený. To je dobre, že ste sa ma na to spýtali. Takéto „avizovanie“ vecí ma totiž poháňa dopredu :-).
