Vyhľadávanie
Čím žije literatúra
V tomto ročníku venujeme pravidelnú rubriku KR ankete, v ktorej sa môžu spisovatelia, výtvarníci a ostatní tvorcovia kníh vyjadriť k súčasnej situácii našej literatúry a knižnej kultúry. Ponúkame priestor všetkým, ktorí spoluvytvárajú toto kultúrne spoločenstvo, no predovšetkým oslovujeme autorov, ktorí vlani dosiahli nejaký pozoruhodný tvorivý výsledok alebo zaznamenali nejaký úspech, napríklad ocenenie v súťaži.
Dnes na naše anketové otázky odpovedá prozaička a výtvarníčka Monika Kompaníková, dvojnásobná finalistka literárnej súťaže Poviedka a držiteľka Ceny Ivana Krasku za zbierku poviedok Miesto pre samotu (2003). S novelou Biele miesta (2006) bola zaradená medzi desiatich finalistov literárnej súťaže Anasoft litera 2007 aj Ceny Bibliotéky.
* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba? Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?
– V Bratislave mi chýba literárna kaviareň, v ktorej by sa pravidelne prezentovali nové knihy, kde by sa čítalo a diskutovalo, kde by sa dali knihy a noviny pri káve prelistovať, možno aj vypožičať a človek by vedel, že sa má každú stredu alebo piatok na čo tešiť. Niečo ako kaviareň Next Apache, ale so slovenskou literatúrou. Našťastie, vďaka niektorým neúnavným vydavateľom a kníhkupcom je literárnych podujatí dosť, len treba byť dobre informovaný, kedy a kde sa konajú. Niektoré čítačky sú zaujímavé, niektoré menej, no aj pri slabej propagácii majú celkom vysokú návštevnosť a aj to svedčí o tom, že sa slovenská literatúra pomaly vynára z tmy. Nedá mi nespomenúť hojne navštevované literárne pódiá na hudobných festivaloch – považujem ich za fantastický nápad, ako dostať literatúru medzi mladých ľudí a držím palce ľuďom, ktorí to risknú a pokúsia sa predstaviť napríklad pána Foldváriho pankáčom a metalistom na Pohode.
* Ako by sa mohla zlepšiť cesta od tvorby k jej príjemcom, prípadne celá literárna komunikácia?
– Kniha je tovar ako každý iný, treba ju vytlačiť, pekne zabaliť, vystaviť, urobiť jej reklamu, predať ju. Vo väčšine kníhkupectiev sa slovenské knihy hľadajú v predklone, lebo sú uložené niekde v spodných policiach. Je to taký začarovaný kruh – kníhkupec knihu nevystaví na dobrom mieste pretože to nie je žiadny známy trhák, čitateľ knihu nenájde a nekúpi a kniha sa nikdy žiadnym trhákom ani nestane.
Samostatnou kapitolou sú médiá, ktoré majú obrovskú moc ovplyvňovať vkus ľudí a ktoré vytrvalo ignorujú všetko, čo zaváňa kultúrou – divadlo, tanec, výtvarné umenie, hudbu a pravdaže aj literatúru. Sme pohodlní, nevyznáme sa, neorientujeme sa v tom obrovskom množstve titulov, ktoré vychádzajú a často sa pri kúpe knihy alebo lístka do kina rozhodujeme na základe recenzie, alebo podľa pekného plagátu, ktorý nám udrie do očí vo výklade. Keď noviny obetujú pol stránky týždenne jednej-dvom recenziám, kde sa majú ľudia o nových knihách dozvedieť? Ak by som chcela zistiť, koľko asistencií mal dnes Demitra, žiadny problém, športové aktuality na mňa štekajú z každého denníka a z každých správ. Debut slovenského autora? Anasoft litera? Čo to je, prosím vás?
