Vyhľadávanie
ČÍM ŽIJE LITERATÚRA
Na naše anketové otázky odpovedá prozaik Pavel RANKOV, autor poviedkových kníh S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004). Okrem vlastnej tvorby sa Pavel Rankov zúčastňuje na literárnom živote ako publicista či ako porotca poviedkovej súťaže.
– Slovné spojenie prenikanie literatúry do každodenného života má minimálne dva významy. Prvý hovorí o tom, či autori píšu o živote, či ich diela reflektujú každodennú realitu, druhý zasa o tom, či sa knihám slovenských autorov podarilo zasiahnuť do života ľudí, či sa čítanie slovenskej literatúry stalo každodennou súčasťou života. Ak dovolíte, budem sa venovať tomuto druhému prieniku literatúry a každodennosti. Ak by bolo možné odpovedať iba áno alebo nie, moja odpoveď by bola nie. Slovenská literatúra neprenikla dostatočne do každodenného života bežných ľudí. Slováci si pod slovenskou literatúrou stále predstavujú našu klasiku z konca devätnásteho a prvej polovice dvadsiateho storočia. Slovenská literatúra sa pre nich končí lyrizovanou prózou, čo je mimochodom celkom dobrý koniec... Ale vážne, lebo situácia je vážna. Súčasná slovenská literatúra nemá v živote súčasnej slovenskej spoločnosti také miesto, aké by jej vzhľadom na kvalitu autorov patrilo. Čitatelia beletrie sú všade v Európe nacionalisti. V rebríčkoch bestsellerov vo Francúzsku vedú francúzski autori, v Taliansku talianski autori, v Nemecku nemeckí. U nás však ľudia ventilujú nacionalizmus nesprávnym smerom a na slovenskú literatúru im už neostáva čas. Veľkú chybu podľa mňa v tomto smere robia stredné školy. Čítať aktuálnu literatúru by nemalo byť len „nadhodnotou“ progresívnych slovenčinárov, ale elementárnou nutnosťou v každom ročníku. Na čo sú potom tí nacionalisti vlastne hrdí, ak nečítajú Rakúsa, Slobodu, Vilikovského a Mitanu? Na zahraničné automobilky?
– Plnohodnotný literárny život potrebuje autorov, diela, vydavateľov, kritikov, literárne prílohy v denníkoch a relácie v médiách, kníhkupectvá, učiteľov a najmä verejnosť. Slovenský literárny život má problémy vo viacerých položkách. Vydavatelia? Keď minulú jeseň K. K. Bagala ohlásil, že končí s vydávaním literatúry, všetci sa pýtali, kto teraz tú slovenskú literatúru bude vydávať. Potrebovali by sme aspoň päť vydavateľstiev, ktoré by pravidelne a cieľavedome vydávali vo väčšom množstve pôvodnú literatúru, a to aj takú, ktorá má estetické ambície. Kritici? Spomínate si na to, že by nejaká slovenská kniha vyvolala medzi kritikmi živú polemiku, že by naozaj reagovali jeden na druhého a vymieňali si názory v médiách alebo literárnych časopisoch? Ja nie, hoci takých kníh, ktoré sú na polemiku ako stvorené, je niekoľko – Hvorecký, Matkin, Bilý, ale predtým z úplne iných dôvodov zasa Mitana či Tomáš Horváth. Literatúra v médiách? Existuje len Devín, ktorý ponúka aj relácie moderné a ambiciózne, inak nič. Vzhľadom na to, že v televíznej rade majú prevahu nominanti súčasnej národne orientovanej koalície, je v STV slovenskej literatúry podozrivo málo. Kníhkupectvá považujú slovenskú literatúru spravidla za a priori remitendu. Takže zhrnuté: európsky národ, ktorý sa nezaujíma (aj) o svoju literatúru, je rovnako smiešny ako národ, ktorý ignoruje svoj film.
