Vyhľadávanie
Čím a kedy vás história upútala natoľko, že ste sa rozhodli oživiť ju?
Základ som dostala v rodine, moja mama bola profesorkou dejepisu, história bola u nás doma častou témou. Prirodzene som potom prešla ku knihám s historickou tematikou. Veľmi rýchlo som preskočila od rozprávok ku všetkému, čo dýchalo starými časmi. V podstate to majú rozprávky s históriou aj tak spoločné – ten závan minulosti, keď bolo všetko jednoduchšie, priamočiarejšie. Ako dieťa som chcela žiť v dobe dávnych rozprávok a príbehov, stretávať sa s bojovníkmi a dlho som nevedela pochopiť, prečo tradičné rytierske cnosti – česť, povinnosť ochraňovať slabších, správať sa rytiersky k dámam, mať na jazyku pekné a slušné slová, plné pôvabu – už dnes neplatia.
Našinec skôr pozná grécku a rímsku mytológiu ako slovanskú. Z čoho čerpáte pri jej spracúvaní?
Starým Slovanom sa venujem vo svojom poslednom historickom románe Legenda o Selenovi. Je to dané lokalitou, kde som dlho bývala. Bánová je dnes okrajovou časťou mesta Žilina. Je obkolesená krásnou prírodou. Pri potulkách som našla veľa zaujímavých miest – napríklad starý, takzvaný Turecký kríž, ktorý dali postaviť miestne ženy v časoch, keď ich mužov odvádzali cisárski verbovači do vojny proti Turkom. Má 350 rokov. Sú tu však ešte staršie nálezy. K jedným z nich ma priviedol 90-ročný učiteľ dejepisu. Ako mladý chlapec pri hrách s kamarátom našiel staroslovanskú mohylu z prelomu 9. a 10. storočia. Archeologický nález neskôr upútal Nemcov – počas vojny tu prebiehali vykopávky, ktoré mohylu odkryli. Boli v nej podľa slov pána učiteľa cenné predmety, ktoré dokazovali, že sa tu pôvodná viera starých Slovanov udržala ešte aj vtedy, keď Veľká Morava po misii sv. Cyrila a Metoda prijala kresťanstvo. Jeho slová ma natoľko upútali, že som sa rozhodla nálezisku podrobnejšie venovať. Archeologické prieskumy sa tu konali dva. Jeden v réžii fašistického Nemecka (v chaose vojny sa stratilo viacero cenných predmetov, medzi nimi aj meč s pozlátenou rúčkou, ktorá vraj bola vykladaná rubínmi), druhý v 70. rokoch. Časť náleziska je v správe Považského múzea. Zaujal ma ten meč. Ak je pravda, že sa tu našiel, tak ho vlastnil niekto významný. Niekto, kto mal v tunajšom kraji postavenie veľmoža, možno aj kniežaťa. Tak vznikol nápad napísať knihu o kniežati, čo bránilo vieru svojich predkov a položilo za ňu aj svoj život. Je to prvý ponor do sveta starých Slovanov. Neviem, či ma moja múza dovedie znovu k tejto téme. Ale mám v hlave príbehy z ešte starších čias. Z obdobia Keltov a Rimanov.
Legendu o Selenovi sama označujete za zlomový titul vo svojej tvorbe, prečo?
Jej príprave som sa venovala najdlhšie. Nebol to iba prieskum terénu, ale aj zháňanie dobových materiálov, štúdium kroník a iných písomných záznamov. Okrem toho som ju nepísala z hľadiska víťaznej viery (kresťanstva), ale tak, ako by ju asi pre žívali hlavní hrdinovia mojej knihy – knieža Selen a jeho žena Žalna. Teda tí, čo sa prieniku nového náboženstva bránili. Bolo zvláštne vžiť sa do ich vnímania sveta. Všetko zrazu nadobudlo úplne inú optiku.
Povesťami a rozprávkami ste oslovovali najmladšiu ge neráciu. Keď vaše tri deti dospievali, začali ste sa venovať próze pre dospelých. Ako by ste v skratke sformulovali to, čo chcete odovzdať čitateľovi?
Lásku. Lásku k tomu, na čom sme vyrástli, ku koreňom, k prameňom. Viem, že to znie ako fráza. Ale každý historický román, ktorý píšem, mi ukazuje hĺbku týchto koreňov. Staré známe príslovie, ktoré mi hovorila ešte moja mama: „Kto nepozná svoju minulosť, nemôže budovať svoju budúcnosť“, je hlboko pravdivé.
Ktorí autori a diela vás najviac oslovujú?
Môj literárny vzor bol Henryk Sienkiewicz a obľúbila som si ďalších poľských autorov historickej prózy, napríklad Žofiu Kosakovu či Boleslava Prusa. Momentálne čítam Kroniky Zeme od Sitchina. Alternatívne dejiny, vznik náboženstva. Veľmi sa mi páčia a vyvolávajú vo mne mnoho otázok.
Ste rodená Bratislavčanka, a aj keď ste väčšinu života prežili inde, teraz ste sa vrátili. Aké máte spisovateľské i ľudské plány?
Dopísala som knihu z keltského obdobia Hawránok. Mám v hlave ešte tri témy, ktoré by som chcela spracovať ako romány. Prvou z nich je dcéra Juraja Thurzu, grófka Anna Thurzová. Istý čas som pôsobila ako redaktorka v Bytči. Tam som sa v thurzovskom zámku stretla s jej zaujímavým životným osudom. Bola to mimoriadne nadaná žena. O jej živote existuje v miestnom prostredí zopár legiend, ktoré sú hodné románového spracovania. Druhá kniha je z obdobia Kvádov, čo žili na našom území, a jej názov je Rimanka a Kvád. No a mojou dlhoročnou srdcovkou, akousi niťou, ktorá moju inšpiráciu sprevádza už pár rokov, je sága mojej rodiny. Jej pracovný názov je Bastard. V rodine sa totiž traduje, že náš prapredok, údajne vynikajúci obuvník, musel niekedy okolo roku 1460 opustiť po Bartolomejskej noci Francúzsko a usadil sa v Bavorsku, neskôr vo Viedni, odkiaľ sa vraj dostal na Slovensko s odporúčaním od samotnej Márie Terézie.
Ako by ste sformulovali svoje životné krédo?
Slová majú liečiť, nie zabíjať.
