Nádherný únik z každodennej reality života

Nádherný únik z každodennej reality života
Rozhovor s autorkou science-fiction a fantasy Alexandrou PAVELKOVOU
 
Alexandra Pavelková (1966) – žije a pracuje vo Zvolene ako technička. V súčasnosti je najúspešnejšou autorkou science-fiction a fantasy na Slovensku a niekoľkonásobnou laureátkou Ceny Gustava Reussa. Autorsky prispela do viacerých zborníkov Krutohlav (1993, 1994, 1995 až 2000) a Poviedka 2000. Debutovala samostatnou knižnou publikáciou, zbierkou poviedok SF 001 (1996). Potom nasledoval mimoriadne úspešný román Piesok vo vetre (1999), získal cenu Istrocon 2000 za najlepší slovenský fantastický román rokov 1999/2000 a na medzinárodnom knižnom festivale v Prahe cenu Akadémie SF za najlepšiu českú a slovenskú knihu a titul Lady Fantasy. Zatiaľ najnovšou autorkinou knihou je román Miešanci (2000), napísala ho v spolupráci so Štefanom Konkolom. Venuje sa i literárnej a filmovej kritike.
 
Knižne ste debutovali v zrelom spisovateľskom veku, prakticky ako hotová autorka, zbierkou poviedok SF 001. Aké cesty vás priviedli k tvorbe fantastickej literatúry? Ako si spomínate na atmosféru svojich publikačných začiatkov?
Mala som dvanásť rokov, keď zabili Winnetoua. Bol to pre mňa ťažký otras, zomrel človek, ktorý mi bol blízky, priateľ a učiteľ. Nevedela som sa s tým zmieriť. Potom som však pochopila, že za smrť náčelníka Apačov nie je zodpovedný vrah Santer, ale muž menom Karl May. – Keď môže on, môžem aj ja, – povedala som si a napísala som štvrtý diel. Strojom času som sa dostala do čias Winnetoua a Old Shatterhanda, zachránila som červeného gentlemana pred smrťou a s využitím najmodernejšej a zatiaľ ešte neexistujúcej techniky som ponaprávala kopu ďalších neprávostí.
Tieto detské úlety časom prerástli do poviedok, ktoré sa zaraďujú do žánru science-fiction. Skúsila som ich poslať do niekoľkých súťaží. Mala som šťastie, že hneď prvej poviedke sa podarilo umiestniť, neúspech by ma bol možno odradil. Svoje skoršie práce som publikovala najmä v zborníkoch Krutohlav a v časopisoch. Z tých najlepších neskôr vznikla spomínaná zbierka SF 001.
Známy je najmä vplyv českej fantastickej literatúry a do češtiny prekladaných svetových autorov science-fiction na domácu literárnu scénu. Určite máte medzi nimi svoje obľúbené tituly. Mohli by ste nám niektoré z nich odporučiť?
V časoch, keď som sa začínala zaujímať o fantastickú literatúru, ma najviac zaujali knihy J. M. Trosku, voľne nadväzujúce na dielo Jula Verna. Troska, aj keď dnes pôsobí trochu naivne, mal veľa závideniahodných nápadov a bol skvelým rozprávačom. Vedúcou postavou fantastiky na Slovensku bol nesporne Jozef Žarnay. Keď vyšlo jeho Tajomstvo Dračej steny a Prekliata planéta, bola som práve v tej vekovej skupine, ktorú mali tieto knihy osloviť. A oslovili! V našej rodine sa žarnayovky stali kultovou literatúrou a jednotlivé pasáže a dialógy dokážeme citovať dodnes.
Nemôžem však zabudnúť na vplyv sovietskych autorov – veď to bola vtedy prakticky jediná dostupná zahraničná literatúra. Nedosiahnuteľní bratia Strugackí, budovateľský Jefremov, rovnako ako protitotalitný humor Kirilla Bulyčova, maskujúci sa za literatúru pre deti, budú navždy patriť ku klasikom v mojej knižnici.
Dnes je, samozrejme, možnosť výberu fantastickej literatúry oveľa väčšia. Český i slovenský trh zaplavili preklady svetových autorov, čitateľské nadšenie prameniace z toľkej hojnosti však rýchlo ochladlo po prehodnotení kvality spomenutých diel. Na koho nedám dopustiť, je ale Orson Scott Card, mimoriadne plodný autor, ktorý sa ako jeden z mála vie suverénne pohybovať tak vo svete technickej science-fiction, ako aj v krajinách fantasy. Takto by som chcela písať, až budem veľká. Mám rada Fredericka Pohla s jeho priamym nazeraním na svet a drsným, ľudským humorom. Oddýchnem si pri Pratchettovi a jeho Báby Zlopočasnej a pri čítaní Sapkowského blednem od závisti. Samozrejme, do tých štyroch knižníc, ktoré mám doma, sa toho zmestí oveľa viac...
Množstvo literárnych teoretikov ešte vždy chápe žánre vedeckej fantastiky ako okrajovú záležitosť literatúry. Vraj siaha po nej úzka skupina čitateľov. Ide však o vyhranenú názorovú skupinu, životaschopný a súdržný „konvent“. Aká je podľa vás pozícia fantastickej literatúry na Slovensku a aké má vyhliadky do budúcnosti?
Logika, bohužiaľ, nie je najsilnejšou vlastnosťou tých literárnych kritikov, ktorí sa o fantastike vyjadrujú ako o okrajovom žánri literatúry. Keď sa niektorého z nich opýtate, ktoré literárne diela sa považujú v histórii ľudstva za najhodnotnejšie, bez mihnutia oka vám vymenujú Odyseu, Iliadu, Rámajánu alebo Beowulfa. A pritom sú to diela plné čarodejníc, netvorov, mýtických bytostí a lietajúcich lodí. Prečo ich autorom pripisujeme vieru v to, čo napísali? Neboli pre Homéra, alebo komukoľvek sa už daný epos pripisuje, Odyseove cesty iba nádherným únikom z každodennej reality života či príťažlivým prostriedkom na vykreslenie historických udalostí?
Nemyslím si, že po fantastike siaha iba úzka skupina čitateľov. Prvou knihou, ktorú dieťa začne čítať, je rozprávková kniha. Prvok fantastiky sa vkráda do mnohých diel hlavného prúdu, či si už zoberieme Márqueza alebo Lenča. Dokonca aj pokiaľ sa čitateľ cieľavedome vyhýba akémukoľvek styku s literatúrou science-fiction alebo fantasy, fantastika ho určite dostihne vo filmovom spracovaní – veď sotva kto môže povedať, že nikdy nevidel Nekonečný príbeh, Tisícročnú včelu alebo Baróna Prášila. Vo svete patrí fantastická literatúra a fantastické filmy ku komerčne najúspešnejším. Rovnako ako v hlavnom prúde, aj tu sa dá kvalita od nekvality oddeliť vysoko subjektívne, a pochybujem, že sa ktorýkoľvek človek, ktorý si rád prečíta podobnú knihu alebo pozrie film, cíti ako milovník braku.
Pokiaľ sa teda čitateľ nedá mystifikovať tými, ktorí odsúvajú fantastiku niekde na okraj literatúry, určite si vyberie niečo, čo mu je blízke – či už pôjde o príbehy vesmírnych kapitánov, čarodejníkov, drakov, alebo nevysvetliteľných udalostí. Verím tomu, že raz sa toho dožijeme aj na Slovensku.
Zdá sa, že čo sa nepodarilo za roky totality kompetentným funkcionárom, ktorí zasadali v rozličných schvaľovacích komisiách, dnes sa úspešne darí trhovej ekonomike. Úspešne vytesňuje a nivočí všetko, v čom nevidí okamžitý zisk. Myslíte si, že je publikačný priestor pre fantastiku dostatočný? Má talentovaný autor science-fiction na Slovensku možnosť výraznejšie sa presadiť?
Myslím, že v súčasnosti na Slovensku má autor akejkoľvek pôvodnej knihy ťažkosti presadiť sa. Veľké vydavateľstvá padli alebo dožívajú. Nové, konkurencieschopné vydavateľstvá stavili najmä na osvedčenú prekladovú literatúru, encyklopédie alebo náučnú literatúru a venujú veľkú pozornosť marketingovej stránke, čo je v dnešnej záplave cudzokrajnej produkcie nevyhnutné. V skratke: nezáleží na tom, aký je autor dobrý a ako by boli jeho knihy čítané – pokiaľ nemá v niektorom vydavateľstve podporu v osobnej zainteresovanosti, alebo sponzora, musí mať úžasné šťastie. Ale ani vydanie knihy neznamená, že dielo prešlo cieľovou páskou. Na Slovensku sú veľké problémy s distribúciou kníh, medializáciou – teda s informovanosťou čitateľov. Na rozdiel od Českej republiky, nie sú tu špecializované vydavateľstvá zamerané na určitý druh literatúry, ktoré by mali vybudovaný vlastný trh odberateľov. Z toho vyplýva, že ak aj nejaká dobrá kniha s ohromnými ťažkosťami príde na svet, vôbec sa nemusí k čitateľovi dostať.
Váš prvý rozsiahlejší román Piesok vo vetre upútal pozornosť širšieho čitateľského publika, nielen okruh zasvätených. Aj zásluhou vydavateľskej politiky vydavateľstva Epos, ktoré sa cieľavedome orientuje na vydávanie fantastiky. Ide o „ženskú heroickú fantasy“, v ktorej ste podľa názoru kritiky (In: O. Herec – M. Ferko: Slovenská fantastická literatúra do roku 2000) rozvinuli „svoj lyrický feminizmus“. Dívate sa s odstupom času na Piesok vo vetre podobne?
Nikdy som o nijakom autorovi nepočula, že by rozvinul svoj „epický maskulinizmus“. V živote by som neoznačila Piesok vo vetre za „ženskú heroickú fantasy“, rovnako ako nik neoznačuje Conana alebo spomenutého Odysea za „mužskú heroickú fantasy“. To sú iba také slovné barličky kritikov a ich nutkanie všetko nové niekam zaradiť. Bez ohľadu na to, či píšem o ženách alebo o mužoch, píšem ako žena, lebo som žena. Keby som sa pokúšala robiť to ináč, niečo s týmto svetom by nemohlo byť v poriadku.
Mimochodom, aj keď si to mnohí neradi uvedomujú, v mojom veku je na svete vyše 50 % žien – potenciálnych čitateliek – a s pribúdajúcimi rokmi počet žien v porovnaní s mužskou populáciou rastie. Tým nechcem povedať, že píšem pre ženy. Chcem povedať, že takáto umelá špecifikácia kritiky je úplne zbytočná a naozajstných čitateľov nezaujíma.
Na Piesok vo vetre sa môžem s odstupom času pozrieť iba ako na knihu, ktorá má svoje klady, ale aj chyby, ktorých sa chcem v budúcnosti vyvarovať.
Spolu so Štefanom Konkolom ste vytvorili azda nové kultové dielo Miešanci, prvú časť zamýšľanej trilógie. Ako vôbec vyzerá proces tvorby v autorskom tandeme?
Práca s prvým dielom bola pomerne jednoduchá. Príbeh má dve dejové línie a každý z nás si zhruba písal tú svoju. Museli sme dávať pozor iba na to, aby sme sa vzájomne neprekrývali ani nevylučovali v čase a priestore.
Druhý diel je zložitejší. Keby som mohla zovšeobecniť, rozdelili sme si medzi sebou jednotlivé postavy, no prelínaniu, vzájomnému pôsobeniu a dopĺňaniu sa nedá vyhnúť. Nebolo to ľahké, ale keďže druhé pokračovanie práve vyšlo, čitatelia budú môcť sami posúdiť, ako sa nám podarilo prácu zladiť. K tretiemu dielu sme sa, naopak, rozhodli pristúpiť každý zvlášť, pretože dej sa na konci druhej časti zasa rozvetví. Teda budú dve knihy, pričom každá z nich bude sledovať zavŕšenie príbehu inej hlavnej postavy.
Miešanci je dielo plné brutálnych scén a násilia, ale aj vrúcnej lásky Orysa a Vebrasky, odohrávajúce sa v krajinách Culpra, Knautia alebo Snéria. Obsahuje i veľa chúlostivých situácií. Nechajme však fajnšmekrov, nech sa sporia, kto z vás dvoch je ich autorom. Známy je výrok spisovateľa D. Heviera, ktorý ostro a razantne odmietol výsledok vašej práce. Takéto výroky mávajú zväčša opačný efekt. Privábia viac čitateľov. Aké ohlasy ste zaznamenali na toto kontroverzné dielo?
Presne také, aké sme očakávali. Vkus ľudí je neobyčajne variabilný a to, čo jeden vynáša do neba, druhý by najradšej zadupal do prachu. Je to v ľudskej povahe – niekomu nepripadá brutálna ani sadistická erotika, iný nájde hriech a násilie aj v telefónnom zozname. Pokladám však za úspech, keď sa ľudia o vašej knihe hádajú a každý si zápalisto obhajuje svoje stanovisko.
Na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Prahe Svět knihy 2000 ste zaslúžene získali cenu Akadémie SF za román Piesok vo vetre. Aké sú ďalšie plány a zámery ocenenej Lady Fantasy? Pozoruhodné sú aj vaše šokujúce, no pôsobivé prednášky na conoch, vraj chystáte súbor fantasy poviedok?
Pokiaľ ide o prednášky, je to už vec vkusu a tiež sa niekedy začudujem nad tým, čo ľudia považujú za atraktívne. Niektoré z nich vyšli v českom časopise RAMAX, samozrejme, v skrátenej forme a bez filmových ukážok.
Práve vyšli spomínaní Miešanci II. a v českom preklade prvá časť série poviedok o liečiteľke Vimke. Ide o fantasy príbehy zo slovanského prostredia. Vimka je obdarená nadaním, ktoré jej prináša viac trápenia ako radosti, ale život jej najviac komplikuje prísaha, ktorú musela zložiť pri ukončení svojho výcviku – že bude pomáhať komukoľvek bez rozdielu. Tak medzi jej pacientmi nájdete bezcitného vladyku, upíra, kentaura, draka, i drakobijcu...
Samozrejme, mám rozrobené ešte ďalšie veci, ale tým treba dať ešte čas.
Slávny americký autor fantastickej literatúry Stephen King nedávno uskutočnil svoj priekopnícky projekt prvej e-knihy. Súdiac podľa návštevy vašej webovej stránky na internete, neláka i vás táto myšlienka?
Nedá sa povedať, že projekt e-knihy by bol Kingov nápad. Takéto myšlienky vlastne vznikli zároveň so zrodom internetu. Dnes nájdete na sieti kopu domén, ktoré ponúkajú za príslušnú sumu stiahnutie rôznych kníh, najmä slovníkov, príručiek, ale aj beletrie, rovnako ako sa po internete predávajú filmy, obrázky, alebo aj hmotnejšie záležitosti ako pizza či nafukovacie člny.
Samozrejme, úvahám o distribuovaní svojich kníh alebo poviedok takýmto spôsobom sa nebránim. Ale všetkých, ktorých nadchýna myšlienka šetrenia papierom a neobmedzené možnosti práce s textom, upozorňujem, že e-kniha sa nedá čítať na väčšine z miest, na ktorých to deväťdesiat percent z nás najradšej robí.