Izraelský spisovateľ Meir Shalev (1948) navštívil v novembri na pozvanie Vydavateľstva Slovart Bratislavu. Vynikajúci rozprávač so zmyslom pre humor píše po hebrejsky, v slovenskom preklade mu vyšli knihy Chlapec a holubica, Modrý vrch, Moja ruská babička a Americký vysávač a v čase jeho návštevy už druhé vydanie románu Štyri hostiny. so slovenskými čitateľmi sa stretol 9. novembra v Bratislavskom Artfore a 11. novembra na knižnom veľtrhu Bibliotéka na výstavisku Incheba. Publikum na oboch podujatiach roztlieskal aj rozosmial svojou bezprostrednosťou a pohotovosťou, ktoré poznáme i z jeho kníh.
V rozhovore s Markom Ebenom ste prezradili, že inšpiráciu a štýl čerpáte z Biblie a vaši hrdinovia rovnako ako v starom zákone nie sú dokonalí, občas chybujú, ale že text Biblie sa zaobíde bez komentára ich správania…
Môj otec bol básnik a znalec Biblie. Vodil ma na pamätné miesta a často sme o tom hovorili. Uprednostňovali sme tieto rozhovory pred hádkami o politike. U nás, v Izraeli, všetky múry, hradby aj schody majú dvetisíc, tritisíc rokov, dokonca aj stromy, olivovníky, sú vyše dvetisíc rokov staré. Vraví sa, že pamätajú účinkovanie Ježiša Krista. Biblické príbehy tak môžete čítať priamo na miestach, kde sa udiali. Myslím si však, že treba viac pozornosti venovať človeku, živým ľuďom ako mŕtvym kameňom.
Poznám vaše štyri romány preložené do slovenčiny. Zväčša nemajú jediného hrdinu, s výnimkou Chlapca a holubice sú to kolektívni hrdinovia, obyvatelia vašej rodnej dediny Nahalal, prežívajúci svoje osobné lásky, túžby a tragédie, no spolu s nimi sú to aj ich zvieratá – osol, kone, sliepky či iné tvory. A to isté platí i pre stromy, najmä citrónovníky alebo granátovníky.
Musím najprv priznať, že spočiatku sa v rodnej dedine aj trošku hnevali, že si uťahujem z vážnych vecí, ale dnes je Nahalal miestom literárnej turistiky. A pokiaľ ide o zvieratá, mám k nim osobitný vzťah. Chcel som byť zoo lógom a ešte stále ním chcem byť. A možno aj budem.
Zdá sa mi, že práve cez zvieratá, ktoré vystupujú ako mýtické, rozprávkové bytosti, dosahujete magický účinok podobný Márquezovi…
Najdôležitejšie je podľa mňa rozprávať pútavý príbeh, ktorý človeku niečo prinesie, a toho sa držím. Preto sa v mojich knihách stále niečo deje. Moja výstredná stará mama, chudobná roľníčka, posadnutá čistotou, ktorá vlastní americký vysávač, ale nepoužíva ho, lebo by sa zašpinil, a nikoho nepúšťa do domu, kým sa neosprchuje v maštali (nie v kúpeľni, pričom argumentuje, že nechce špinavých ľudí vo svojej čistej kúpeľni), sa stala vhodnou ústrednou osobou románu, okolo ktorej som spriadol svoje spomienky z detstva u nej na dedine. A tam sa rodia aj príbehy Belka, nášho koňa, ktorý žije vlastným životom a po nociach chodí na zálety za kobylkami z okolitých gazdovstiev.
Okrem románov a poviedok ste napísali množstvo kníh pre deti. Budeme si môcť niektorú prečítať aj v slovenčine?
Bol by som veľmi rád. Tento žáner som začal písať pre svoje deti a jedna z kníh sa volá O oteckovi, ktorý sa nevedel správať (to bolo o mne). Mala veľký úspech nielen u mojich potomkov. Musím sa priznať, že zo všetkých literárnych cien si najviac vážim práve tie za knihy pre deti, lebo osobne mám najsilnejšie čitateľské zážitky práve z detstva.
Ste v Bratislave po prvý raz? Aké sú vaše dojmy?
Áno, som prvýkrát v Bratislave a prvýkrát na Slovensku. Navštívil som Mauzóleum Chatama Sófera. Zapôsobilo na mňa veľmi hlboko – až ma zamrazilo. Ale musím poznamenať, že Chatam Sófer pre nás znamená fundamentalizmus, a ja som zásadne proti fundamentalizmu.
