Najdôležitejšie je to, čo nepoviem

Rozhovor s nemeckou spisovateľkou Judith Hermann

Aké je to pre vás ocitnúť sa po troch rokoch znova na Slovensku?

Mám radosť, že som mohla prísť. Mám za sebou dlhú cestu. Bývam na severe Nemecka v dome pri mori. Snažím sa nelietať a odtiaľ až sem je to veľmi ďaleko. Takže po jazde nočným vlakom cez tretinu Európy som si prvý deň pripadala, akoby som mala nevoľnosť z časového posunu. Všetko mi pripadalo trocha surreálne. Toto bola moja prvá cesta do zahraničia po dvoch rokoch pandémie. V Nemecku som už opäť vyrazila na turné, ale až teraz som sa konečne dostala aj do cudziny.

Ako sa vám páčilo v žilinskej Novej synagóge?

Bol to pre mňa silný zážitok. Vážim si, že som smela vystúpiť práve tam. Peter Behrens je kľúčovým architektom berlínskeho Alexandrovho námestia. To je srdce môjho rodného mesta, centrálny bod, nesmierne živý, organický, neustále plný chodcov aj verejnej dopravy. Jeho architektúra rokmi prirodzene splynula so životmi mešťanov. Priznám sa, predtým som netušila, že Behrens postavil aj žilinskú synagógu. Bolo to veľké prekvapenie. Tá stavba je akoby protikladom jeho diela, ktoré sa spája hlavne s veľkými urbánnymi priestormi a nemeckým priemyslom. Po mojej debate v kaviarni sa v centrálnej sále pod kupolou konal koncert, kde zazneli vokálne skladby skladateľov, skomponované v koncentračnom tábore Terezín. Skoro všetky boli v nemčine. Zažila som tam niečo hlboko dojímavé, priam snové. Príznačné sa mi vidí, že Behrens synagógu navrhol, ale nikdy tam neprišiel ani ju na vlastné oči nevidel. To je zvláštne. Zrodila sa v jeho mysli a existuje v skutočnosti.

Nedávno ste mali intenzívnu skúsenosť s ďalšou Behrensovou stavbou – vo Frankfurte. V jeho slávnej industriálnej budove dnes sídli univerzita, kde ste predniesli legendárne Frankfurtské prednášky o poetike.

Je to monumentálny, chladný priestor, ktorý kedysi slúžil úradníkom z frankfurtskej fabriky a dnes je významnou akademickou pôdou. Je to inscenácia bohatstva a moci, a preto je správne, že už desaťročia priestor patrí študentom, ktorí ho vrátili z výšin na zem. Musím pripomenúť, že v tej budove sídlila aj firma IG Farben, s ktorou sa spájajú najtemnejšie kapitoly nemeckých dejín a holokaustu. Priznám sa, to ma pri tamojšom pobyte značne iritovalo, vyrušovalo, desilo. Zároveň je tam dnes Námestie Theodora Adorna, takže sa na malej ploche zvláštne prelínajú akoby viaceré rôzne Nemecká, epochy, príbehy. To miesto opäť zmysluplne žije.

Dostali sme sa rýchlo takpovediac doprostred rozporov nemeckej identity. Ako vnímate dnešné Nemecko?

Nemecko sa po 24. februári 2022 zmenilo. Ťažko sa mi o tom hovorí. Nemecko sa stalo bezhlavou krajinou. Stratilo orientáciu. Európa sa navonok snaží navodzovať dojem jednoty. Nemecko je hlboko rozpoltené. Pôsobí chaoticky. Mám dojem, že naša spoločnosť prežíva zásadné premeny, akýsi vnútorný rozvrat. Pri pohľade z východnej Európy to vidím ešte výraznejšie. Predsa len ste k vojne oveľa bližšie ako my.

Ako tie rozpory prežívate?

Je to téma, ktorá má pre mňa veľa vrstiev. Nedávno som si vyskúšala internetový wahlomat, aplikáciu, ktorá mi má ako voličke pomôcť vybrať si politickú stranu. Aby som vo voľbách ľahšie volila. Tak som si to všetko preklikala a vyšlo mi, že mám voliť Stranu ochrancov zvierat. To mi pripadá príznačné, lebo je to absurdné. Je to nevoliteľná strana. Premárnený hlas. Zároveň to ukazuje niečo závažné. Tradičné ľavicové strany preberajú pravicové témy. A naopak konzervatívne partaje si privlastňujú populistické ľavicové obsahy. Ťažké časy, ktoré žijeme, spôsobujú, že sa akoby vytráca stred, strácajú sa desaťročiami overené istoty.

Strata pevného základu v spoločnosti a živote ma privádza k téme vášho aktuálneho románu Domov. Je to príbeh ženy, ktorá začína nový život na novom mieste. Jej manželstvo sa skončilo, jej dcéra odcestovala.

Román sa zrodil z poviedky, ktorú som napísala pre antológiu určenú ľuďom so slabou nemčinou. Jedno vydavateľstvo dostalo nápad vytvoriť knihu súčasnej prózy pre ľudí, ktorí bežne nečítajú alebo im to robí veľké ťažkosti. Zaujalo ma to. Napísala som krátky príbeh o mladej žene, ktorá sa zoznámi s kúzelníkom a dostane pracovnú ponuku, aby sa stala jeho asistentkou. Je to klasicky vyrozprávaná krátka poviedka, ktorá má svoj vrchol a otvorený koniec a núti hlavnú postavu rozhodnúť sa.

Museli ste prispôsobiť aj svoj autorský jazyk?

Zadanie bolo jednoznačné: písať naozaj s jednoduchou lexikou, hlavne holé vety, nepoužívať podmieňovací spôsob, nepriamu reč ani zložité súvetia či prehnanú psychologizáciu. To sa mi pozdávalo. Minimalizmus prózy a úspornosť vyjadrovacích prostriedkov sú mi blízke odjakživa. Bol to pokus o maximálnu redukciu.

Hlavná hrdinka mi pripomenula vaše rané postavy z debutovej poviedkovej knihy. Súhlasíte?

Áno, ona je moje alter ego. Hrdinka nevie, čo so sebou, žije intenzívne a zároveň akoby bezcieľne, veľa fajčí, potuluje sa, nerada sa záväzne rozhoduje. Bol to návrat k mojim autorským koreňom.

Ako sa nakoniec zrodil román?

S hotovou poviedkou som bola spokojná, odoslala som ju a hrdinka ma už neopustila. Stále mi vŕtalo v hlave, ako sa to s ňou skončí. Ako sen, na ktorý si človek ráno po zobudení matne pamätá a rád by sa o ňom dozvedel viac. Ani ja už nie som mladá. Veľa som toho prežila.

Hrdinka má na začiatku 21 rokov. Ako ja, keď som začínala písať. Lákalo ma vyrozprávať, čo sa stalo neskôr. Aké rozhodnutia urobila? Kam ju to doviedlo?

Zrazu má päťdesiat a všetko je inak.

Stretávame sa s ňou o tridsať rokov neskôr. Vydala sa, porodila dieťa, založila si rodinu, viedla jednoduchý a zrejme pomerne dobrý život. Lenže jej dcéra už odišla z domu a manželstvo sa zvláštne uzavrelo, nie celkom skončilo, ale z manželstva s Otisom zostane len komunikácia. Žena zrazu pocíti túžbu po zásadnej zmene, žiada sa jej inventúra, asi tak by som to charakterizovala. Potrebuje odstup a samotu, preto sa rozhodne presťahovať na vidiek. Opúšťa veľkomesto a v starom dome na pobreží začína odznova.

Čo je to za miesto, kam sa presťahuje?

Je to Frízsko na nemeckom severe, samotársky kraj, čiastočne ľudoprázdny, veľa hmly, úplná rovina a všadeprítomné more. Nasťahuje sa do prázdneho domu. Nemá nijaké očakávania. Možno práve to jej pomôže zorientovať sa. Najprv v okolí nikoho nepozná, začína od nuly. Spomína na to, čo prežila, a pokúša sa ešte raz zvrátiť svoj osud.

Literárny štýl zostal v celej knihe rovnaký.

Som za úvodné zadanie vďačná. Poviedku som síce neskôr ešte mierne editovala, ale základný prostý, prístupný a jasný štýl zostal v románe až do konca. Akoby to bola požiadavka vyjadrovať sa celkom otvorene, úprimne, priamo. Hodilo sa to k osudu ženy. Rada by som bola väčšmi ako ona. No ja mám vždy priveľké očakávania. Ona je šťastnejšia ako ja.

Pozoruhodný sa mi vidí aj jej partner Otis. Muž, ktorý postupne prepadol sprisahaneckým teóriám a očakáva apokalypsu moderného sveta. Ako došlo k jeho radikalizácii?

Podľa mňa sa vo vzťahu nakoniec zradikalizovali obidvaja. On sa stal posadnutým zberačom a utiahol sa do izolácie, odcudzil sa svetu. Ona zasa radikálne odmieta akýkoľvek majetok, vzdáva sa materiálna. Skutočnú hodnotu pre ňu majú iba predmety spojené s rodinou, najmä s bábätkom, z ktorého je už dospelá dcéra. Tieto intímne veci sa stávajú súčasťou mužovho archívu. Akoby bol ich spoločný život akousi planétou, ktorú sa ona teraz rozhodla opustiť. Zostala už len symbolická pupočná šnúra, ktorá ich spája, a to sú spomienky na minulosť, lebo súčasnosť už tvoria iba listy a sporadické telefonáty. Pre mňa je veľkou témou knihy pamäť a naša schopnosť hodnoverne, pravdivo si pamätať. Tí dvaja ľudia sa z najbližších partnerov napokon stali presnými protikladmi.

Váš debut sa volal Letný dom, neskôr (slovenské vydanie sa plánuje na rok 2023). Nový román je Domov. Vnímam medzi nimi mnohé prepojenia. Aj vy?

Ja som si to spojivo uvedomila, až keď som román dokončila. Letný dom čiarka neskôr – nová kniha je istou variáciou debutu. Z túžby po dome a domove sa stalo konkrétne miesto. V nemčine je slovo domov veľmi zvláštne. Ťažko sa prekladá, ja som pre slovenčinu navrhla skôr domov ako doma, čo by tiež bol jeden z možných významov názvu. Je to skoro rozprávkové slovo. Nepoužíva sa bežne v hovorovej nemčine, pre mňa znie až utopicky, opisuje stav, ktorý neexistuje. Preto sa mi tak hodilo.

Aj vy ste našli skutočný domov v dome na odľahlom mieste pri mori?

Áno, ale na rozdiel od hrdinky z knihy tam mám naozaj korene. Pochádza odtiaľ časť mojej rodiny. Vlastnili sme tam dom. Vyrástla som síce v Berlíne, ale veľa času som trávila u starých rodičov na severe, hlavne letá svojho detstva a dospievania. Môj pradedo bol strážcom majáka na malom východofrízskom ostrove Wangerooge. Ja to dôležitá súčasť mojej identity a osobného príbehu. A teraz som takpovediac kapitulovala. Vrátila som sa tam. Moja románová hrdinka je tam cudzia, ale ja nie. Radšej by som bola ako ona. Asi by som sa cítila slobodnejšia.

Román sa nenápadne zaoberá aj klimatickou katastrofou. Ako ste k zložitej téme pristúpili?

Chcela som písať aj o tamojšej krajine a prírode, ktorú milujem. Je to veľmi živá, krehká, ale aj chladná a daždivá kráska. Frízsko je drsný kraj, ktorý ma roky robí šťastnou. Pokúsila som sa to literárne zobraziť, zachytiť slovami svoje dojmy. Uvedomujem si aj hlboké protiklady toho priestoru. Pomyselným poludníkom je hrádza. Doslova rozdeľuje svet na dve polovice. Na jednej strane chránené územie, na druhej poľnohospodárska pôda úplne zmenená človekom, ktorý pestuje hlavne monokultúry. Tradíciu tam má aj masový chov ošípaných a takisto mliekarne. Človek tam storočia nemilosrdne vykorisťuje prírodu a dôsledky sú očividné. More s veľkým prílivom a odlivom to raz všetko pohltí, je to už len otázkou času. Vegetácia sa rýchlo mení. Mnohé sťahovavé vtáky prestali odlietať. Pôda sa vysúša na step. Zmeny sú desivé a viditeľné na každom kroku.

V marci budúceho roka vychádza vaša nová kniha. Prezraďte nám o nej niečo.

Sú to moje prepracované frankfurtské prednášky o poetike. Je to kniha o živote a písaní. Na obálke je maľba amerického umelca. Pozeráme sa na nej znútra domu na more. Na stene visí pršiplášť a ďalekohľad. Názov je Wir hätten uns alles gesagt – voľne preložené ako Všetko by sme si povedali. Takže tentoraz to nie je jednoduchá nemčina, ale rovno v názve podmieňovací spôsob s viacerými možnými významami. Je to moje autorské vyznanie, rozbor spisovateľskej stratégie, ktorej základom je práve to nevypovedané v texte.  V Domove znova rozprávam príbeh jednej ženy. No dôležitejšie sa mi vidí to, čo som o nej nepovedala, čo som v rozprávaní vynechala. To, čo si v živote a vzťahoch nepovieme, prázdno medzi slovami, v tichu, v nezodpovedaných otázkach. Kde sa príbeh začína a kde sa končí? Aká spoľahlivá je naša pamäť, ako blízko sú naše sny k realite?

Judith Hermann (1970)

Narodila sa roku 1970 v Západnom Berlíne. Patrí medzi najslávnejšie nemecké spisovateľky svojej generácie. V nultých rokoch ju objavil legendárny „pápež kritikov“ Marcel Reich-Ranicki. V slovenčine jej vyšla zbierka poviedok Nič len prízraky a román Domov (Artforum, 2021), ktorý nadchol kritiku aj čitateľov a považuje sa za kľúčové dielo súčasnej nemeckej prózy. Viaceré jej knihy sa stali bestsellermi. najmä krátke prózy, z ktorých niektoré boli sfilmované a viaceré adaptované pre divadlo. Sama nahráva aj audioknihy a často vystupuje po celom svete. Za svoju tvorbu získala mnoho významných cien.

Foto: Michael Witte