Poznáte ho ako najoceňovanejšieho autora súťaže Poviedka. Poznáte ho ako prozaika (Koniec sveta, More. Love. Čajky., Východ z raja). Poznáte ho ako básnika (Kosť a koža, Rytier bez básne a Hany, Europain). Poznáte ho v súvislosti s Dezorzovým lútkovým divadlom a undergroundovou rockovou formáciou Liter geňa (ok, odtiaľ možno nie, pretože underground). Poznáte ho z Košíc – alebo Košice poznáte od neho. Teda, on tvrdí, že je neznámy, ale vy ho asi poznáte – Agda Bavi Pain, ktorého odteraz budete poznať aj ako anonymného autora zbierky Pästiarsky list.
Pästiarsky list je pomerne obsiahla zbierka. Je to užší výber alebo ste do nej zahrnuli celú svoju tvorbu z posledného obdobia? Čo je zjednocujúcim motívom zbierky a prečo ju vyhlasujete za zbierku anonymného autora?
Pracujem vždy na viacerých veciach, takže kým niečo dokončím, určitý čas to trvá. Čo iste nemusí byť na škodu. Na knižnom výbere anonymných básní som intenzívnejšie pracoval posledné dva roky, ale celkovo som na knihe strávil približne päť, šesť rokov. No a samotný materiál sa rodil a vyvíjal desaťročia.
Pästiarsky list je v poradí štvrtou knihou básní, na ktorej sa autorsky podieľam. Číslo štyri v niektorých kultúrach (napríklad v Japonsku) znamená smrť, takže sa tomuto nešťastnému číslu usilujú vyhnúť, ako je to len možné, a preto ho často jednoducho nepíšu. A ako bolo v prípade mojej poézie, prózy, a vlastne celého autorstva, ako aj autorského prístupu povedané už veľaráz – aj novú knihu možno vnímať z hľadiska Barthesovho konceptu smrti autora. No a keď je autor raz už nadobro mŕtvy, čo sa stalo s čitateľmi? Stali sa z nich neznámi autori. Autori práve tohto pästiarskeho listu. Sám nepatrím medzi starých vyslúžených baťkov ani medzi vyvolené bulvárne princiatka a som v podstate neznámy autor. Nebolo preto nič jednoduchšie, ako s touto masou jednoducho splynúť. To, že autor je mŕtvy, ešte neznamená, že literatúra nežije. Ako môžeme vidieť najmä na sociálnych sieťach, tento anonymný dav je doslova opojený svojou novou silou, svojou mocou kričať a pľuť všade naokolo. Obyčajná prostá pravda je dennodenne ako v koloseu predhadzovaná na milosť a nemilosť zúrivej lúze, ktorá kameňuje akýkoľvek náznak ľudskosti aj obyčajnej empatie, každého kúska súcitu aj tej minimálnej štipky triezveho rozumu. Z celej tej neprebernej masy sa zrazu stáva jeden veľký „nadautor“. A ten živý organizmus má aj svoju tvár.
Akú?
Zahalenú, anonymnú, ale niekde tam je. No a podľa toho, čo vychádza z jeho úst, dá sa identifikovať aj ten vyplašený výraz, aj hnev či bohorovný povýšenecký úškrnok. Tieto výbušné, absolútne nevyberané a politicky nekorektné vyznania či jednoducho statusy, ktoré Pästiarsky list zahŕňa, sa usilujú oživiť práve báseň a preniesť ju cez prah hraníc, kde končí už naozaj všetka poézia. Neustále prepisovanie či prekrúcanie, tento nekonečný palimpsest aj persifláž, ktoré nás obklopujú, ten zdanlivo nesúrodý chaos a komunikačné šialenstvo naokolo spôsobujú mnohé nedorozumenia, v ojedinelých chvíľkach však môže byť ich výsledkom práve dorozumenie. Konečné a definitívne porozumenie slova, vyrozumenie sa s pravdou a reálnou skutočnosťou. Jazyk knihy sa snaží iba odrážať súčasnú dobu a komunikovať rovnakou rečou – zúrivými manifestami, xenofóbnymi vyhláseniami, verejnými výpoveďami aj vydieraním, či bohatou náložou dezinformácií. A vo všetkom tom neutíchajúcom civilizačnom hluku, mediálnom balaste a informačnom smogu sa rozzúrená báseň snaží z celých síl prekričať k slovu.
Ste pomerne produktívny autor. Ako, kedy vzniká vaša poézia? Čo vás inšpiruje?
O produktivite viem svoje. Keďže sa ako každý obyčajný človek musím niečím aj živiť, popri každodennej drine v reklame mi veľa času na písanie naozaj nezostáva. Na prechádzky lesom nemám čas, na dovolenky nechodím, kultúrnych akcií sa nezúčastňujem, tobôž odovzdávania cien. Takže mi zostáva v podstate len to jediné. Moje básne vznikajú hlavne v noci. Či už doma alebo niekde v hotelovej izbe. Zväčša totiž pracujem v noci a najradšej mám, keď je okolo čo najmenej svetla. V tme si môžete dokonale predstaviť, čo všetko sa v nej môže skrývať, napríklad poštár alebo zdochnutý dúhový jednorožec. No keď sa raz rozsvieti, zostane vám len holá prázdna izba kdesi uprostred neznámeho mesta na pokraji európskej civilizácie.
Čím sa vyjadrujete radšej? Prózou alebo veršami, resp. čo je vám bližšie?
Najradšej by som sa vyjadroval tichom. To by bola blaženosť. No, bohužiaľ, nemôžem len tak nečinne postávať a prihliadať. Určite neholdujem básňam v prózach, čiže v podstate prozaickým textom, ktoré sú len trochu inak členené a zalomené. Nato mám predsa prózu. Báseň je v mojom chápaní extra hustým koncentrátom všetkých chutí, ktorý akoby obsahoval úplne všetko, a zároveň úplné nič, prázdne slová, ktoré dokážu stvoriť celkom nový a nepoznaný vesmír. Próza je zas úplne iná dimenzia. Časopriestor sa rozpína spolu s hmotou a udržiava vyváženosť s prázdnotou. Oba tieto vesmíry sú mojím domovom a ich samostatné formy jazyka sú mojou anatomickou súčasťou. No ale keby som sa naozaj musel rozhodnúť, či nechám žiť poéziu, alebo naopak omilostím prózu, asi by som si vybral poéziu. Koniec-koncov, ešte stále by mi zostala možnosť začať písať básne v próze.
Pôsobíte v oblasti reklamy. Trpíte tým ako básnik alebo vôbec nie?
Milujem reklamu. Samozrejme, tú dobrú reklamu. Či už ako jej príjemca alebo tvorca. A tak ani ako básnik, ani ako človek vôbec netrpím. Za tých bezmála dvadsať rokov v reklame som ani raz nemusel pracovať na ničom, čo by sa priečilo mravom alebo svedomiu, s reklamou na bordel či mäsiarstvo by som si ruky nikdy ani nešpinil, o zavádzaní či klamaní zákazníka ani nehovoriac. Naopak, mal som možnosť spolupracovať na mnohých charitatívnych projektoch, ktoré reálne pomáhajú ľuďom v núdzi, chorým či utláčaným, alebo šíria osvetu. Bohužiaľ, všeobecná mienka o reklame, a vôbec o celom tomto biznise na Slovensku určite nie je lichotivá. Ale to napokon nie je ani v prípade Rómov a umelcov zvlášť.
Iris Kopcsayová
