Rozhovor s prozaikom Antonom Hykischom

Anton Hykisch (1932), prozaik, vzdelaním ekonóm, významný predstaviteľ Generácie 1956, autor viacerých próz zo súčasnosti (Krok do neznáma, Sen vchádza do stanice, Stretol som ťa, Naďa, Námestie v Mähringu, Vzťahy, Túžba, Atómové leto), historických románov (Čas majstrov, Milujte kráľovnú), reportáží (Kanada nie je ,,kanada“, Dovolenka v Pekingu), literatúry faktu (Volanty do nebies, Budúcnosť je už dnes, Nebojme sa sveta), sci-fi (Dobre utajený mozog), kníh pre deti, rozhlasových žánrov atď. Aktívne sa zúčastňoval na diskusiách o podobe slovenskej literatúry v 60. rokoch, v čase normalizácie mal zákaz publikovať, po roku 1989 bol veľvyslancom SR v Kanade, v rokoch 1998 – 2002 prednášal na Trnavskej univerzite.
Nebojme sa globalizácie

Rozhovor s prozaikom Antonom Hykischom

Anton Hykisch (1932), prozaik, vzdelaním ekonóm, významný predstaviteľ Generácie 1956, autor viacerých próz zo súčasnosti (Krok do neznáma, Sen vchádza do stanice, Stretol som ťa, Naďa, Námestie v Mähringu, Vzťahy, Túžba, Atómové leto), historických románov (Čas majstrov, Milujte kráľovnú), reportáží (Kanada nie je ,,kanada“, Dovolenka v Pekingu), literatúry faktu (Volanty do nebies, Budúcnosť je už dnes, Nebojme sa sveta), sci-fi (Dobre utajený mozog), kníh pre deti, rozhlasových žánrov atď. Aktívne sa zúčastňoval na diskusiách o podobe slovenskej literatúry v 60. rokoch, v čase normalizácie mal zákaz publikovať, po roku 1989 bol veľvyslancom SR v Kanade, v rokoch 1998–2002 prednášal na Trnavskej univerzite.
* Vráťme sa na samý začiatok, ten sa spája so vznikom Mladej tvorby roku 1956, okolo ktorej sa veľmi chytro zoskupili mladí autori, básnici, prozaici, ale aj výtvarníci a hudobníci. Pokiaľ ide o prozaikov, do prvej vlny patria – okrem teba – Jaroslava Blažková, Viera Handzová, Ján Johanides, Peter Jaroš, Jozef Kot a ďalší, trochu neskôr prichádzajú Vincent Šikula, Rudolf Sloboda  a za nimi iní. Ty sám si  pasoval menovaných autorov za generáciu a pomenoval si ju Generácia 1956. Čo vás spájalo? Po období schematizmu išlo, myslím, o rehabilitáciu subjektu a vlastne o rehabilitáciu literatúry a zároveň o kritiku prechmatov stalinizmu. Pravda, ešte je tu problém „modernizmu“, pretože mladí autori sa už inšpirovali aj existencionalizmom, francúzskym novým románom, absurdnou drámou atď. Ako vidíš vtedajšiu situáciu dnes?
– Literatúra je pre mňa najmä a predovšetkým zaradenosť do dejín, zápas človeka s dobou a pokus o chápanie času, ktorý má každý človek k dispozícii, aby ho zmysluplne prežil. Generácia 1956. Len na osvieženie pamäti: Počiatkom roku 1956 Chruščov oficiálne oboznamuje svet, že na čele superveľmoci ZSSR stál zločinec, vrah miliónov ľudí. Začína sa „odmäk“ v sovietskej kultúre. Študentské búrky v Prahe a v Bratislave, Kultúrny život kritizuje vedenie štátu, komunista Tatarka publikuje Démona súhlasu, nepokoje v Poľsku, nástup liberálnejšieho vedenia, uvoľnenie cenzúry,  v Maďarsku ozbrojené povstanie proti komunistom, sovietske tanky proti Budapešti, na uliciach umierajú mladí ľudia.
V tejto atmosfére aj v bývalom Československu, kde sa stalinisti držali pri moci zubami-nechtami, nemohla nevzniknúť nová vlna literárnej tvorby, ktorá si nevšímala oficiálnu moc, jej legendy a vracala literatúre jej pôvodnú funkciu, vyjadriť seba v okolitej dobe. Nájsť útočisko. Správne hovoríš, naším útočiskom bol subjekt, témou  naša generácia, ktorá pohŕdala oficiálnymi klamstvami a chcela žiť svoj život  po svojom. Preto sme sa obrátili k súčasníkovi, k všedným ľuďom okolo seba, zámerne sme ignorovali „veľké témy“ (vojna, Povstanie) a heroizmus, falošný pátos generácie „starcov“. Pamätám sa, ako som vo svojej románovej  prvotine Krok do neznáma  s opovrhnutím písal o „starých“ štyridsiatnikoch, ktorí boli vtedy pri moci a podľa nás mali polámané chrbtice. Nečudo, že môj román skončil v šrotovacom mlyne a nedostal sa v roku 1959 k čitateľom. Námietky cenzúry sa z dnešného hľadiska zdajú úbohé, hlúpučké, ale celkové vyznenie tejto novej literatúry atakovalo virtuálny, vyluhaný život, ktorý sa ľuďom v socializme kládol za ideál.
Z nechute voči schematickému písaniu sa zrodila aj revolta literárnej formy. Čítali sme svetovú prózu ako posadnutí. Ako mladý ekonóm som mesačne prečítal päť až desať románov, okrem klasiky som hltal najmä anglo-americkú a západonemeckú prózu. Pravdaže, čítal som aj preklady francúzskeho nového románu, ale rýchlo som sa odvrátil. Rušila ma minimálna komunikatívnosť.
* Po úrodných 60. rokoch prišlo obdobie normalizácie, ktorá zomlela veľa autorov, vrátane teba, likvidovala veľa tendencií produktívnych a životaschopných. Ty si sa vrátil do literatúry roku 1977 rozsiahlym dvojzväzkovým románom Čas majstrov. Neskôr si k nemu pripojil ďalší historický román Milujte kráľovnú. Oba boli veľmi úspešné a vyšli v niekoľkých vydaniach aj v zahraničí. Tvoj „odchod“ do histórie nebol zrejme celkom organický, lebo predtým si sa pokúšal stvárniť najsúčasnejšiu súčasnosť. Svedčia o tom tvoje knihy Krok do neznáma, Sen vchádza do stanice, Stretol som ťa, Naďa, Námestie v Mähringu,  v čom bol pes zakopaný?
– Môj príklon k historickým románom bol nepochybne výsledkom tlaku doby. Predpokladal som, že historický háv otupí ostražitosť cenzorov a môj pokus o návrat do legálnej literatúry bude mať viac nádejí na úspech. Keď sa však s odstupom času zamýšľam, zdá sa mi, že by som sa nebol vyhol pokušeniu niekedy v budúcnosti napísať historickú prózu. Fascinácia históriou patrí medzi moje vnútorné záľuby. Ak človek prežil detstvo v stredovekom mestečku, obklopený hrubými múrmi, klenbami a s dvomi hradmi nad mestom, nemôže nemať vzťah k minulosti. Pamätám sa, ako ma starý otec na prechádzkach zaviedol na nádvorie Starého zámku v Banskej Štiavnici, ukázal mi kruhovú baštu, ossarium. Na jej dne boli nahádzané lebky a kosti z dávneho stredovekého cintorína. To všetko boli ľudia ako my, hovoril mi, nedelí nás od nich nič, iba čas. Toto vedomie nezmeniteľnej identity človeka, vedomie kontinuity ľudského rodu, dedičstvo civilizácií akosi nesiem v sebe po celý život.
* Historické romány odkryli druhú „plodonosnú“ vrstvu v tvojom prozaickom talente. Vždy si mal blízko k racionálnemu uchopeniu problému, rešpektujúc poznanie a logiku veci. Si teda do značnej miery „poeta doctus“ a táto vlastnosť, podľa mňa, zväčšila tvoju dispozíciu k dielam, v ktorých sa prezentuje aj faktické poznanie (histórie). Na druhej strane si myslím – a spomínaš to aj ty – že jestvuje čosi také ako fascinácia tým, čo bolo, a to je pole aj pre fantáziu, tvorivé domýšľanie, obrazotvornosť. Na opačnom póle je záujem o budúcnosť (máš aj takúto knižku Dobre utajený mozog), tiež ako fascinácia tým, čo môže prísť. Aký je tvoj vzťah k minulosti a budúcnosti – ak preskočíme súčasnosť?
Dôvera v racionálno si mi javí ako nevyhnutný predpoklad prežiť život bez vážnych duševných porúch a katastrof. Zvedavosť, túžba po rozumných vysvetleniach, sa vo mne upevnila štúdiom ekonómie. Odkryl sa mi svet ekonomických mechanizmov „v pozadí“, tajomstvo toho, čo sa deje „za scénou“.  Naša generácia  v strednej Európe prežila veľa zvratov, konfliktov, režimov, následného utrpenia. Bez pokusov o racionálne pochopenie udalostí, by sme sa boli načisto zbláznili. Pravdaže, život človeka naučí, že ríša poznania je tiež obmedzená a hraničí s ríšou permanentnej neistoty človeka. Umenie je vlastne o tom, ako každý človek zvláda putovanie týmito dvomi ríšami.
Fascinácia budúcnosťou? Nevidím tu žiadny rozdiel oproti fascinácii minulosťou. Pri pátraní po budúcnosti pracujeme s tými istými dvomi ríšami racionálneho a nepoznateľného ako pri výpravách do minulosti. Ibaže s opačným znamienkom.
Fascinácia možnou budúcnosťou je prastarou ľudskou túžbou od úsvitu dejín. Dôvera v logiku ľudských dejov, predpoklad akéhosi celistvého Božieho plánu, patrí medzi základy našej hebrejsko-grécko-kresťanskej európskej civilizácie. V tomto smere ma nové filozofické teórie postmodernizmu (Lyotard, Derrida) nijako neuspokojujú, skôr rozčuľujú. Nemôžem sa s nimi vnútorne stotožniť.
* Tvoje racionálne „uchopovanie“ sveta našlo výraz aj v nefiktívnych žánroch,  v reportáži (Kanada nie je „kanada“ alebo Dovolenka v Pekingu), v literatúre faktu (Volanty do nebies, Budúcnosť je už dnes). Aj keď táto línia vznikala (možno) z vonkajších popudov, je organickou súčasťou tvojho vývinu a talentu hladného po faktoch. Je to tak?
– Som, jednoducho, stále zvedavý človek. Pýtam sa. Nehanbím sa opýtať. Keď mi niekto nevie odpovedať, obraciam sa inde. Keď cestujem, nenechávam sa unášať čisto emóciami. Myslím si, že ak si niekto kúpi moju cestopisnú knihu, má dostať aj určitú sumu nielen emócií, ale aj informácií. Knihami literatúry faktu si vlastne aj sám sebe odpovedám na niektoré otázky.
Po černobyľskej katastrofe mi nedalo nepátrať po jadrových elektrárňach. Výsledkom bol pobyt pri stavbe Mochoviec a román Atómové leto. Uvedomujem si, že touto mozaikou tvorby mätiem niektorých literárnych vedcov, ktorí si nevedia so mnou rady. Jediná moja obrana je neuspokojená zvedavosť.
* Tvoja zatiaľ posledná publikácia Nebojme sa sveta – Sprievodca globálnym myslením  patrí tiež do literatúry faktu. Nejakým nedopatrením sa nedostala do bilančného hodnotenia tohto žánru za rok 2001 a tak je tu príležitosť oboznámiť s ňou širšie čitateľské publikum. Kniha je rezultátom tvojho pedagogického pôsobenia na Trnavskej univerzite, kde si prednášal globálne trendy súčasnej politiky. Je to teda kniha o globalizácii, bohatá na poznatky aj impulzy. Hovorí sa v nej o civilizácii a kultúre (kultúrach), celú problematiku si všímaš v rovine politickej, ideologickej, kultúrnej, etickej atď., vraciaš sa do histórie, lebo tam sa to všetko vlastne začalo. Konštatuješ, že postoj Slovákov ku svetu motivuje strach (aj preto si nazval svoju knihu Nebojme sa sveta), ktorý je aj historicky podmienený. Myslíš si, že sa v súčasnosti v tejto veci dačo zmenilo? Čo nás vlastne čaká v tom veku globalizácie (a zároveň diverzifikácie), čo máme robiť, aby sme sa v ňom neprepadli ako v čiernej diere?
– Knihe Nebojme sa sveta som venoval temer všetok čas po návrate z diplomatických služieb v Kanade po roku 1997. Zhromaždil som  v predstihu  materiály filozofov a politológov, ktorí sa iba dnes dostávajú (a to najmä v českých prekladoch) na pulty našich kníhkupectiev (S. Huntington, Z. Brzezinski, F. Fukuyama, A. Toynbee, K. Jaspers a i.). Chcel som dať ľuďom na Slovensku do rúk akúsi encyklopédiu, kompendium globálneho myslenia. Akúsi duchovnú zbraň, ktorá nás síce neochráni pred možnými hrozbami globalizácie, ale nám umožní tento proces pochopiť. Naznačí cesty aktívnej obrany.
Slovo globalizácia sa stalo obeťou mediálnych zjednodušení. Pre mňa globalizácia nie je dielom amerických imperialistov ani nadnárodných korporácií. Je to iba rozvinutá forma pradávneho procesu spoznávania, prelínania a zjednocovania rôznych kultúr a civilizácií na tejto planéte Zem. Okrem ekonomických výziev (pripraviť sa na tvrdosť hospodárskej súťaže, byť flexibilní, tvoriví) globalizácia nás núti ujasniť si vlastnú identitu. Sme nielen Slováci, ale aj Stredoeurópania, potom Európania. Ak chceme ako malý národ prežiť, nesmieme ostať osihotení na pokraji cesty. Musíme sa integrovať do celkov, ktoré sú nám civilizačne najbližšie.
Výsledok ankiet, ktorými sa dnes Slovensko nadpolovične hlási do euroatlantických štruktúr je ovplyvnený tak poznaním (najmä mladej generácie, ktorá sa už sveta nebojí), ale žiaľ, ako správne uvádzaš, aj ilúziami. Raj na Slovensku nebude tak skoro. Nebude ani v okolitých krajinách. Dohoniť civilizačné, ale najmä ekonomické rozdiely potrvá desaťročia. To však neznamená, že sa máme vzdať. Naopak.
Víchor globalizácie neprežijeme sami, iba v spojení s inými. Rozšírenie Európy o nové malé štáty stredovýchodnej Európy, najmä slovanské krajiny, vytvorí novú situáciu. My všetci malí sa staneme súčasťou polmiliardového európskeho bloku,  najväčšieho hospodárskeho zoskupenia sveta,  väčšieho než severná Amerika, či japonsko-ázijský blok. Európa je však aj kolískou veľkej kultúry. To  je výzva pre každého z nás.
Proces globalizácie sprevádza ako tieň aj opačný proces diverzifikácie kultúr (indigenizácie), návratu k pôvodným koreňom. Je to logický sebaobranný reflex. Úlohou kultúry, teda aj  spisovateľov  je chrániť a rozvíjať elementárne ľudské hodnoty, také odlišné od ekonomických parametrov. Tieto hodnoty nám umožňujú  zvládať polarity ľudskej existencie: lásku a nenávisť, život a smrť, vznik a zánik, dobro a zlo,  emócie a bezcitnosť, duchovno a biologično.  Aj v dnešných zložitých podmienkach  musíme byť schopní  zvoliť si pozitívnu hodnotu, nie deštrukciu.
Globalizácia bude aj o tom, či sa ľudia nezabudnú  správne rozhodovať medzi  pólmi dobra a zla.
Literatúru považujem za  jeden z nástrojov, ktorý nám pomôže pri zachovaní ľudských hodnôt. Musíme zachovať národné dedičstvo. Naši otcovia a matere vedeli zvládať polarity sveta aj bez informačných technológií a materiálneho blahobytu. Mali vysoké vedomie transcendencie. Vedeli, že sami všetko nezmôžu a verili vo vyššie hodnoty.
Je napodiv, že do tretieho tisícročia ľudstvo vstupuje s väčším strachom, než aký mali naši predkovia v praveku. Báť sa je užitočné, pokiaľ nás strach celkom neparalyzuje. Viac vedieť, viac precítiť, znamená aj obranu pred presilou strachu. Ľudia v dnešnom globálne prepojenom svete musia  spoločne bojovať proti sérii ohrození. Sme spoluzodpovední za svoj domov, za svoju vlasť. Tou je pre nás v prvom rade Slovensko. Našou vlasťou sa však stáva aj Európa a svet.
Písanie kníh je ešte stále veľkou možnosťou hovoriť ľuďom o nich samých. Varovať ich, ale dávať im aj nádej a dôveru, ktorá prekračuje hranice. Vtedy sa aj literatúra malého národa môže stať svetovou.
Pripravil Vladimír Petrík