„Nateraz je s rodinnými
eskapádami koniec.“
Veronika Šikulová (1967), minuloročná víťazka ceny Anasoft litera, autorka poviedok, románov, básničiek aj knižiek pre deti,
predstavila v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej svoju novú knihu poviedok Petrichor (Vydavateľstvo Slovart).
Dobrú náladu moderátora Dada Nagya a obecenstva spôsobilo jej úsmevné rozprávanie o peripetiách každodenného života
v rodnej Modre. A takéto rozprávanie nájdete aj v Petrichore. No v zbierke sú tiež clivejšie či zamyslenejšie poviedky, preto Dado
Nagy nazval knihu intímnou. S autorkou sme sa rozprávali aj o tom, ako ju vníma ona sama.
Aký bol koncepčný zámer? Bolo od začiatku
jasné, že poviedky v Petrichore budú tvoriť
jeden celok, alebo sa jednoducho časom na-
zbierali?
Sama mám dojem, že až teraz tvoria nejaký celok, keď
sú pokope. Mala som napísané poviedky o zmysloch,
ktoré sú v knihe zaradené ako prvé – Hmat, Sluch,
Zrak, Čuch (Petrichor), Chuť. Dokonca som rozmýšľala,
že by som takto spravila celú knižku – o rýchlosti,
o pomalosti... - skrátka o takýchto veciach. Niečo
som mala napísané, niektoré texty vznikli ešte pred
Medzerovým plodom a niektoré sú fungl nové.
Boli už niekde publikované?
Časť už bola publikovaná, alebo vyšla v inej podobe
v časopise Miau, kde mám fejtónovú rubriku.
Vyšlo niečo aj v denníku Pravda, kde tiež pra-
videlne píšeš?
Tam bola uverejnená iba jedna poviedka, z Fragmen-
tu, zaradili ju do rubriky Terasa, kde vždy hostia
jeden časopis, a Oleg Pastier im ju posunul.
Máš už nejakú spätnú väzbu?
Nemám.
Ty si s knižkou spokojná?
Pre mňa je to úplne niečo iné, ako som písala dote-
raz. Ide o kratšie útvary.
V Domčeku jedným ťahom boli predsa tiež po-
viedky, takže s týmto žánrom máš skúsenosť.
Boli, no nie z tohto súdka. Ale som spokojná.
Všimla som si – aj iní čitatelia si všimli – že
opakuješ niektoré motívy a objavili sa opäť
v Petrichore. Znovu sú tu už známe prostredia
a postavy, alebo sú nám povedomé niektoré si-
tuácie. Neplánuješ zmeniť tento spôsob písania?
Som spisovateľka, čo píše o rodine a o sebe, o vzťa-
hu k rodičom, o väzbách na moje malé mesto, na
ľudí, ktorí sú okolo mňa, nevyhnutne sa to v mojich
textoch v nejakej podobe opäť vyskytlo. Niektoré
témy sa možno preopakovali, a upozornila ma na
to aj redaktorka Majka Štefánková, také poviedky
som vyradila. Ale nezdá sa mi, že toto preopako-
vávanie nemôže byť, spisovateľ robí aj s takými-
to vecami. Môže povedať to isté, ale, povedzme,
v inom kontexte, inak.
Hovorí sa o tebe, že si spisovateľka, ktorá píše
stále jednu knihu. Čo ty na to?
Ale to je príjemné! Bolo by zaujímavé vidieť potom
celú tú knihu – sama by som bola zvedavá, ako by
celok pôsobil.
Mala som na mysli, že nevymýšľaš zakaždým
nové námety, stále sa u teba objavuje Modra,
rodina, záhrada. Nemáš niekedy chuť úplne
zmeniť tému?
Mám celkom chuť vymyslieť si inú tému. Nateraz
som s takýmito kratučkými textami skončila. To,
ako som písala v Odtieňoch, v Mesačnej dúhe a v Diere
do svetra sa uzavrelo, a zatiaľ mám pocit, že s rodin-
nými eskapádami je koniec.
Ako si už spomínala, v úvode zbierky je časť, v
ktorej si sa inšpirovala jednotlivými ľudskými
zmyslami. Ako vznikol tento nápad? Nevedela
si, o čom písať?
Vieš, ako mi to napadlo? Vyšla taká knižka – ne-
jaké Americké prednášky Itala Calvina – a tie boli
na takúto tému. Zdali sa mi zaujímavé, tak som si
skúsila tiež niečo také urobiť.
V tejto časti vidno tvoj zmysel pre detail. Veľmi
pekne opisuješ každodenné drobnosti, ako je
zvuk sódy v pohári, dotyk kľúčov vo vrecku,
„cigu“ vyfajčenú v tme na dvore. Sú to také
nebadané vnemy, ktoré si človek uvedomí, až
keď o nich číta – inak ich neregistruje, hoci sú
mu možno príjemné.
Italo Calvin sa pohybuje v intelektuálnejšej polohe,
ako ja. Ale – všetky tie každodenné „prkotiny“, veci,
ktoré ovoniavaš, ktorých sa dotýkaš, vôňa dažďa,
nahmatáš kľúče vo vrecku, nejaký papier, papierovú
vreckovku alebo papierik od cukríka, ktorý zašucho-
ce... Práve tieto obyčajné veci sú pre mňa najdôle-
žitejšie a možno aj najpríjemnejšie. Tá všednosť.
Až keď o tých veciach človek číta, uvedomí
si, aké sú mu blízke, pritom ide o úplné samo-
zrejmosti. Keď na ne v knihe natrafíme, zrazu
zarezonujú, „objavíme“ ich.
Podľa mňa si ich všímame všetci, len o nich ľudia
nehovoria, nikomu sa to nezdá také zaujímavé, že by
o tom rozprával, alebo že by o tom, nedajbože, písal.
Posledná poviedka v časti Zmysly aj nezmys-
ly sa volá Šiesty zmysel: Láska? Láska tu teda
vystupuje ako šiesty zmysel. Táto poviedka sa
mi z prvej časti páčila možno najviac, krásne
si v úvode v niekoľkých vetách zhrnula celý
ľudský život. Je podľa teba láska naším šiestym
zmyslom?
Myslím si, že schopnosť ľúbiť, mať rád – nielen iné po-
hlavie, ale čokoľvek mať rád – je v podstate ľudskou
vlastnosťou, aj keď nie je možno priamo zmyslom.
Lebo keď máš niekoho rada, je v tom jednoducho
zmysel pre detail – zrazu ti nejaký človek vonia, páči
sa ti, rada sa naňho pozeráš, rada sa ho dotýkaš.
Všetko to tam je.
Táto poviedka má v zátvorke podtitul: popri
tom, ako čítam Strážaya. Súviselo to nejako
s týmto textom, že si práve čítala Strážaya?
Súviselo to s drobnosťami, ktoré sú tam vyme-
nované a nakopené, lebo Strážay je podľa mňa
básnikom všednosti. U máloktorého slovenského
básnika je v jeho poézii tak popísaná všednosť, ako
u Strážaya. Až sa človeku niekedy zdá, že všetky
tie šachoriny a škaredé veci niekde na sídlisku,
na Malinovského (dnešná Šancová – pozn. red.)
alebo pri stanici, ktoré on opisuje – alebo v Igra-
me, odkiaľ pochádza –, tak všetky tie veci sú také
všedné a samozrejmé, až sa ti naozaj zdá, že: Načo
ten človek o tom hovorí? Načo to spomína? A ešte
v básničke!
Opäť sa u teba objavuje motív starnutia. Bude sa
s pribúdajúcim vekom objavovať stále častejšie?
Hneď som chcela zareagovať, že ten už sa asi bude
objavovať stále. Som baba a – niektoré veci si pros-
te začneš uvedomovať. Možno je to aj tým, že mi
zomreli obaja rodičia, mama len celkom nedávno,
pred dvoma rokmi. Človek má zrazu taký pocit, že
už nie je dieťa. Veď vek už máme dobrý – „padesátka“
na krku, super, nie?
Ženy by mali písať o svojom starnutí, v litera-
túre to chýba.
Lenže o tom nikto nehovorí. Alebo, keď o tom ľudia
hovoria, tak vravia, ako si z toho nič nerobia.
Áno, v časopisoch sa píše, že vek je len číslo
a človek je taký starý, ako sa cíti.
Ale ja nemám pocit, že fi čím. Som unavenejšia, ťaž-
šie sa mi chudne, ráno vyzerám ako opica. Mám
skrátka presne tie problémy, aké majú ženy, ktoré
majú päťdesiat rokov. Odišiel mi syn z domu... To
všetko v mojej knižke je.
Ženy si starnutie ešte ťažšie priznávajú, lebo
na ne je v porovnaní s mužmi väčší tlak, že
musia byť mladé, pekné, štíhle. Nehodí sa, aby
žena priznala, že je stará. Ale malo by to byť
v literatúre, nie?
Myslím si, že všetko, čo je v živote, má byť v lite-
ratúre.
Popri spomínaných opakujúcich sa motívoch
sú v zbierke aj nové veci. Napríklad keď zasadíš
dej do Ameriky, teda zmeníš prostredie, hneď
je to pre čitateľa osviežujúce.
Tú poviedku som tam dala na skúšku, a takých mám
hrozne veľa, lebo som veľa cestovala.
Ale tá zmena prostredia, pohľad na niečo
iné tvojou optikou, je pre čitateľa zaujímavý.
Nechceš ísť týmto smerom?
Vravím, mám viac takých poviedok, ale vždy som
mala pocit, že mi v Amerike bývalo tak smutno, že
všetko, čo som tam písala, sa zase len nejako dotý-
kalo domova. Nič nové, americké, alebo nejaký nový
pohľad, ktorý by mohol byť pre niekoho zaujímavý,
tam podľa mňa nie je.
Mimochodom, menuješ v poviedkach rodin-
ných príslušníkov ich skutočnými menami,
čo na to hovoria?
Čo ja viem? Myslím, že už im to tak neprekáža. Mož-
no zo začiatku. Skôr ma niekto opraví, že: Tak to
nebolo, to si si vyfabulovala.
A čo muž?
Môj muž je podľa mňa nahnevaný, ale nepovie mi
to. (smiech)
Syn to číta?
Vinco? Tvrdí, že áno, ale nehovorí nič.
Z tých „iných“ ma zaujala poviedka Ernest He-
mingway v Trlinku. Dej je síce opäť situovaný
do modranského chotára, ale postavy sú zaka-
mufl ované za vymyslené mená, konečne riešiš
aj inú tému. Ako čitateľka som túto zmenu uví-
tala. Napokon som sa v postskripte dočítala:
Napísané v Pittsburgu, v Amerike, za oceánom
plným rýb. Akoby sa ten geografi cký odstup
od Modry – pozitívne – prejavil aj na písaní.
Tú poviedku som napísala zo smútku. Bola som
vtedy s mužom v Amerike a spomenula som si na
jeden zážitok. V tej Amerike sa mi zdal byť fajn. Tak
som si povedala, že o tom napíšem. Poslala som text
kamarátke, že: Čau, čo hovoríš? Je to jedna z tých
poviedok, čo ešte nikde nevyšli.
Ale bol to zrazu nový prvok, hrdinky sú dve
priateľky – nie Marek, Vinco, tato, teta Beta.
Už som s tým skončila. Mám pocit, že už som to
povyprávala všetko.
Budeš v budúcnosti viac fabulovať?
Možnože áno.
Alebo nie si ten typ autorky?
Ale čoby. Ja sa tomu nevyhýbam. Len – mala som
pocit, že niektoré veci chcem povedať. Že toto mám
teraz na srdci. Nepíšem len preto, aby som prekvapo-
vala, je to potreba a takto som to cítila.
Ešte povedz, čo z toho, čo si naposledy čítala,
ťa oslovilo? Veľa čítaš, pracuješ v knižnici, daj
nejaký tip.
Čítala som teraz knižku poľskej autorky Lidie Os-
tałowskej Cigán je Cigán z vydavateľstva Absynt.
Je o rumunských a poľských Cigánoch, vlastne ide
skôr o reportáže a veľmi sa mi to páčilo. Ale naozaj
veľmi. Je to super napísané. Krásna, parádna kniž-
ka. Drsná, tvrdá, a ešte k tomu ju napísala žena.
Neuveriteľne tvrdé prostredie. Tá knižka vznikla
pred pätnástimi rokmi a nič sa nezmenilo. Tak je to
u nás, a tak je to všade inde, medzi Cigánmi, dodnes.
Zaujímavé, nečakala by som, že čítaš reportáže
a že práve tento druh literatúry ťa tak osloví.
Vážne? A pritom sa mi to veľmi páčilo, som úplne
nadšená! No tieto reportáže sú ako poviedky. Sú
veľmi skratkovité, sú v nich veľmi pekné, úsečné
vety, a strašne tam toho je „nadupaného“. Neviem,
koľko je v texte fi kcie, ale je to úžasné.
Ako zvykneš písať? Prídeš domov, sadneš si
za počítač a píšeš?
Vieš čo, ja práveže potrebujem pokoj. Neviem písať
tak, že prídem domov z roboty a hneď si sadnem za
počítač. Najprv si večer trošku oddýchnem, uvarím
večeru, a potom si píšem. Alebo dopoludnia zosta-
nem doma a píšem. Keď už začnem niečo písať, tak
to robím každý deň. A robím to vždy ráno. Predtým,
než niekam odídem. Potom poobede padám na hubu
a som unavená. Proste vstanem o pol piatej, lapnem
si a do tej siedmej sa pokúšam niečo robiť. Niekedy
to dokážem potiahnuť celé dopoludnie. Najhoršie je,
keď musím odísť do roboty a zavrieť počítač. Potom
zase na druhý deň ráno pokračujem.
Poviedku píšeš na jeden záťah alebo každý deň
napíšeš napríklad jednu stránku? Máš normu?
Ale nie. Keď mám rozrobenú poviedku, spravím ju
na jeden záťah. Tak som to robila aj pri Miestach
v sieti, povedala som si, že „šup“, musí to ísť rýchlo,
a dokončila som na jeden raz celú kapitolu. Potom
text opravujem a robím s ním všetky tie veci, čo
treba, ale píšem iba ráno. Neviem robiť poobede. Ak
ráno niečo neurobím a nahováram si, že to urobím
potom cez deň, tak to nikdy nespravím, nikdy. Ešte
sa mi nestalo, že by som niečo poobede dokončila.
Ani po nociach?
Nie.
A píšeš radšej z vlastného podnetu alebo na
objednávku?
Objednávky sú príjemné v tom, že musíš, veď to
poznáš.
To ťa motivuje?
Motivuje. Musíš to skrátka spraviť. Ale keď nemusíš,
môžeš textu venovať viac času. No robievam aj veci
na objednávku, a potom to ide rýchlo-rýchlo.
Čo hovoríš na Anasoft litera? Môžeš sa k cene
vyjadriť?
Som spokojná. Pred dvoma rokmi, keď bol Dušek
v hre s predošlou knižkou, som si myslela, že mal byť
víťazom on, lebo tá knižka bola výborná. No vtedy
cenu nedostal, a preto teraz – z priateľstva a z aké-
hosi osobného obdivu – bol pre mňa víťazom Ana-
soft u Dušan Dušek, aj som zaňho hlasovala v cene
čitateľov. Ale som spokojná, že cenu dostal Peter
Macsovszky. Takto, ako to je, je to, myslím, dobre.
