Veronika Šikulová (1967) tematicky čerpá najmä z rodnej modry a z medzigeneračných rodinných vzťahov. Debutovala v roku 1997 knihou krátkych próz Odtiene, po nej nasledovali Z obloka (1999) a Mesačná dúha (2003). Ďeťom venovala veselú knižku To mlieko má horúčku (2006). Po zbierke poviedok Domček jedným ťahom (2009) vydala vlani svoj prvý román Miesta v sieti, za ktorý získala v súťaži Anasoft litera 2012 cenu čitateľov v internetovom hlasovaní denníka SME. Onedlho vám vo Vydavateľstve Slovart vyjde kniha krátkych próz s názvom Diera do svetra, ktorá bude literárnym i výtvarným zážitkom. Ako by ste ju predstavili čitateľom?
Próz? Ja som mala pocit, že konečne píšem poéziu! Dobre, viaceré texty sú, povedzme, prózami, ale poetický šmrnc im určite pridajú ilustrácie Martiny Matlovičovej Královej. Podarilo sa jej nimi dať knihe ešte ďalší rozmer, takže teraz je zaujímavá aj pre mňa ako jej autorku. Bude to pekná knižka, čitateľom aj milovníkom výtvarného umenia ju odporúčam.
Váš autobiograficky ladený román Miesta v sieti približuje osudy troch žien, ktoré aj napriek životným peripetiám všetko zvládajú a statočne nesú svoje osudy. ako vy hľadáte svoje miesto v sieti života?
Ja svoje miesto nehľadám, asi ho už mám, a na hľadanie nejakého nového „fleku“ vo svete a medzi ľuďmi som už hádam pristará. Jediné, čo viem dobre, je písanie. Chcela som napísať román o ženách, najlepšie a najbližšie mi boli tie, pri ktorých som vyrastala: babička a mama, babičkine sestry. Musela som odniekiaľ začať, teda v čase, keď bola naša babička ešte dieťa. No nedalo sa nevšimnúť si aj dobu, v ktorej sa dej odohráva, a tak sa vlastne moje „hrdinky“ z domu pod hruškou Magdalénkou stali spolutvorkyňami dejín, alebo dejiny zasahovali do ich „miest v sieti“. Všetci si svoje životy odžívame „statočne“. Nič iné nám totiž nezostáva.
Spoločným menovateľom kníh Domček jedným ťahom a To mlieko má horúčku je detstvo. Prvá rozpráva viac o detstve a dospievaní v rôznych podobách a druhá predstavuje detské videnie sveta. ako si spomínate na tieto obdobia svojho života?
Bola som rada malá, rada som však aj dospievala a teraz som rada, že to už mám všetko za sebou a niečo nové ma hádam aj čaká. Chcela som napísať svojim deťom knižku o detstve – o svojom, o tom ich, o ich kamarátoch. Tak vznikla kniha To mlieko má horúčku. Je určená deťom, mohla by ich rozveseliť podobne, ako rozveselila mňa, keď som ju písala. Domček jedným ťahom je v porovnaní s detskou knižkou smutný. Je, povedzme, rozlúčkou s mladosťou, s obdobím, keď máme oboch rodičov a vlastne aj pocit, že sa nám „nič zlé nemôže prihodiť“. Vydala som sa, narodili sa mi deti, začala som vydávať knižky, zomrel mi otec. S tým všetkým som sa nejako chcela a musela vyrovnať. Domček nebol mojím debutom, bol však mojou prvou „vážnou“ a svojím spôsobom aj najsmutnejšou knižkou, hoci jev nej „kopec srandy“, ako hovoria moji čitatelia.
Ako budete tráviť blížiace sa vianočné sviatky?
Teraz sklamem svojich čitateľov aj všetkých milovníkov Vianoc. Nemám rada tieto sviatky. Od malička obľubujem advent, to nekonečné čakanie na Vianoce, pečenie a upratovanie, všetky tie vianočné sny a sníčky. Napokon je Štedrý večer, zazvoní u nás Ježiško, prinesie darčeky, šuchoce vianočný papier, vybaľujú sa darčeky, cinkajú príbory a naše vianočné menu sa od môjho detstva v ničom nezmenilo. Dávam si pozor, aby som svojim deťom a okoliu nepokazila Vianoce, vždy mi je celý deň clivo, márnosť nad márnosť, najradšej by som to od rána mala za sebou. O polnoci chodievam sama do kostola a keď sa vraciam z polnočnej cez náš dlhý tmavý dvor, vydýchnem si. Vianoce sú pre mňa Božím narodením. Od detstva cítim najmä akési vianočné rozpaky. Pozývam ku stolu alebo navštívim a obdarujem tých, čo nemajú. Minulý rok som niesla bezdomovkyni Gite vetrovku, kapustnicu a cigarety, tak sa potešila, až ma to dojalo. Nechcelo sa mi od nej ísť domov. Večeriam s mamou, s Jankom, čo mi chodí pomáhať do záhrady, a v duchu so všetkými, čo sú sami.
Rok 2012 považujú mnohí za prelomový. Vy ste niekoľko týždňov pobudli aj mimo slovenska. aký bol váš rok 2012 a pobyt v zahraničí?
Pol roka som strávila v Amerike, mesiac v rakúskom Kremse. Celý čas som sa tešila domov, do Modry, a mrkotala, ako v tej Amerike nechcem byť. Vrátila som sa a zistila som, že v nej chcem byť, že sa mi tam páčilo a bolo mi tam dobre ako kedysi vo Francúzsku alebo aj v tom Kremse. Som niečo ako vrabec: kde si dám dolu čiapku, tam som doma. Pre svojich čitateľov som najmä Modranka, lebo sa mi Modra lepí na podrážky aj do slov, okamžite však zaberám priestor, v ktorom sa čo len na chvíľku ocitnem. Rada by som sa vrátila do Ameriky, do Francúzska aj do Kremsu, mám tam nejakú lepšiu optiku, aj čo sa Modry týka, som disciplinovanejšia, lepšia a krajšia.
Na čom v tomto období autorsky pracujete?
Na ničom! Vozím sa autobusmi do pezinskej knižnice, kde pracujem, a píšem len nevyhnutné texty do novín. Napísala som zopár poviedok, možno by som sa k nim rada vrátila, so synom sme preložili jeden text, ktorý čaká na „učesanie“, mám poznámky ku knižke o huncokároch, ktorí žili v lesoch v okolí Modry, nerada by som však o tých veciach hovorila ako o plánoch. Najbližšie mám v pláne urobiť dulový syr a upratať si k Vianociam skrine. Ten poriadok si potom dám ako darček a do konca januára už nebude vidieť, že som ho urobila. V novom roku sa chcem, ako inak, polepšiť.
Severskí autori v Bratislave Na pozvanie Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky FFUK pricestovali do Bratislavy švédsky spisovateľ Teodor…
