Neputujme sami

Nik by nemal putovať životom sám, tvrdí Vladimír Štefanič, ktorému nedávno vyšla pútavá fantasy sága Pustovník.

Debutovali ste fantasy sériou pre deti a mládež Kráľovná z Tammiru. Za jej prvý diel ste získali Cenu Ivana Kraska v roku 2009. Čo ste očakávali od svojej prvej knihy?

Príbeh z Tammiru som začal písať kvôli sebe, nie publiku. Nemal som v pláne bojovať o jeho knižné vy danie. Nevidel som sám seba ako spisovateľa, nieto ešte aby som premýšľal nad vydaním knihy. Aj preto som nemal žiadne očakávania. Iba som si vychutnával tú cestu, putovanie od prvej myšlienky na čarovnú vŕbu cez jednotlivé obrazy a dejové zvraty až po samotné dokončenie príbehu.

Vo fantasy žánri pokračujete svojou druhou ságou Pustovník. Má štyri diely a kníhkupectvá ju zaraďujú aj donáboženskej literatúry. Považujete Pustovníka za náboženskú fantasy? Existuje niečo také?

Neviem, kam by som knihu v kníhkupectvách zaradil ja. Mnohí ľudia, ktorí túžia po čisto duchovnej literatúre, Pustovníka odmietajú, keďže je to rozprávkový príbeh, v ktorého názve sa spomína leopard. A naopak, tí, ktorí chcú čítať príbeh z fantazijného sveta, sa spomenutého diela boja, lebo si myslia, že to bude až príliš duchovné, keďže to napísal kňaz. Pamätám si aj na takúto reakciu: ,Ja to nebudem čítať, lebo to bude ako katechizmus.‘ Ja som však nechcel písať katechizmus. Skôr niečo univerzálne, príbeh, v ktorom si každý môže nájsť kúsok seba. Príbehy predsa milujú všetci. A rozprávky zvlášť. Radi čítame s tušením, že všetko sa napokon dobre skončí, tak rozprávkovo. Aj Pustovník je jeden veľký príbeh o nádeji. A či existuje niečo také ako náboženská fantasy? Možno áno, kým to však nebude jedna z maturitných tém, tak to asi nebude oficiálne, nie? Začal by som určite svetom Narnie. Tá sem zaručene patrí.

Po prečítaní celej série Pustovník som sa cítila lepšie a lepšou… Čím by ste to vysvetlili?

A vy viete vysvetliť, prečo ste sa cítili lepšou? (smiech) Mnohí, ktorí po tejto knihe siahli, možno zažívajú presne ten istý pocit, aký máte vy. Ja som zažíval to isté, keď som to písal, keď sa aj pre mňa ten príbeh pomaly roztváral. Nebol komplexný, ako je teraz v štyroch knihách, úplne od začiatku. Aj ja som príbehom putoval, aj ja som v ňom zažíval niečo povzbudzujúce. Z toho dôvodu verím, že aj tí, ktorí sa do príbehu o Pustovníkovi ponoria, zažijú niečo podobné.

Pustovník odzrkadľuje túžbu človeka po sprevádzaní. Súvisí to s tým, že ste katolícky kňaz, a teda sprievodca na duchovnej ceste?

Nik by nemal putovať životom sám. A teraz ne myslím ako ja, katolícky kňaz, alebo ako vdova alebo vdovec, prípadne starý mládenec. Skôr sa na to dívam cez optiku večnosti a zázračnosti. Verím, že sme boli tak stvorení, aby sme nikdy neostali sami. Aj preto veríme na anjelov strážcov alebo Tešiteľa. Utiekame sa k Panne Márii. V iných náboženstvách ľudia hľa dajú iné nadprirodzené sprevádzania alebo iné formy pomoci. Verím, že v tej istej túžbe po sprevádzaní. Pri písaní tohto príbehu bola pre mňa veľmi dôležitá postava leoparda. Stelesňuje túžbu po tom, aby človek týmto svetom neputoval sám. Keby som mal jednoducho opísať príbeh o Pustovníkovi, poviem, že hlavná postava je taký ranený uzdravovateľ, človek, ktorý prešiel tragickou, až hraničnou skúsenosťou, ktorý svoju osobnú bolesť prekonal aj v prítomnosti zázračného leoparda a len preto je schopný uzdravujúcovplývať aj na ľudí, ktorí mu prichádzajú do cesty. Celý príbeh je o postavách, ktoré sa navzájom ovplyvňujú na ceste vpred.

Symbolom čoho je leopard, ktorý sprevádza hlavnú po stavu vašich fantasy príbehov, a na druhej strane, koho stelesňuje samotný Pustovník?

Leopard je ktosi zázračný, niekto, kto mi môže dať niečo, čo si ja sám nedokážem dať. A ten, „zázračný“ ma sprevádza mojím životom. Niektorí v ňom môžu vidieť napríklad anjela strážneho. Čo sa týka osoby Pustovníka… pri písaní akéhokoľvek príbehu je pre mňa ťažké písať tak, aby som do príbehu nedal niečo zo seba. Pustovník má rád divočinu, je skôr introvert, nemá rád masy ľudí… a taký som aj ja. Nemôžem a ani nechcem však povedať, že ja som Pustovník. Je skôr obrazom každého človeka, ktorý bojuje. Povedal by som, že je to univerzálna postava, ktorá sa zaručene bude páčiť každému. (úsmev) Mnohí o ňom hovoria, že je až príliš dobrý, ako keby nemal chyby. Zväčša to však hovoria tí, ktorí nečítali celú sériu.

V prvej knihe Pustovníka s názvom Muž s leopardom sa čitateľ stretáva s tzv. družkami bezmenného boha. Sú inšpirované skutočnými osobnosťami?

Nie. Určite nie. Chcel som mať v príbehu silnú ženu, Sáru, a okolo nej ostatné služobnice. Lenže ani bezmenní rytieri, ani družky bezmenného boha nie sú žiadnou alegóriou, obrazom nejakej časti spoločnosti či nejakej skupiny, ani čohokoľvek, čo poznáme v tom to svete. Vznikli, lebo ich potreboval príbeh. V celej sérii o Pustovníkovi nie je žiadna zámerná alegória. Nie sú tam príbehy, do ktorých by som nenápadne strčil Ježiša alebo Petra či starozákonného Jakuba.

Kým v prvej sérii o Kráľovnej z Tammiru bola alegória zámerná, v tejto nie je žiadna. Prečo ste v Pustovníkovi odstúpili od alegórie?

Kráľovná z Tammiru v sebe skrýva veľa príbehov z Biblie a ja som nechcel písať jej pokračovanie. Keď sa vo mne zrodil príbeh o mužovi s leopardom, ako prvé som urobil rozhodnutie, že ho prevediem vlastným originálnym príbehom. Cítil som sa tak slobodnejší. Veď to, že som kňaz, ešte neznamená, že všetko, čo napíšem, musí v sebe skrývať odkazy na kresťanstvo, zvlášť, keď píšem beletriu. Duchovno ostáva, to nezapriem, ale svoj diel alegórie som si už vyčerpal pri prvom príbehu.

Osobne mám na vašich knihách rada to, že na rozdiel od iných príbehov sa v nich nebojuje a pozitívne postavy neupadajú, nevytrácajú sa zo života… Dá sa hovoriť o jednom z princípov vášho rozprávania?

Neviem, či mám pri skladaní príbehu nejaké princípy alebo šablóny. Skôr sa nechávam príbehom viesť, ako keby už bol napísaný a ja si ho čítam, pomaly odhaľujem, ponáram sa doň. Niekedy mám pocit, že píšem len to, čo by som sám chcel čítať. A keďže nemám rád boje, tak ich je v knihách pomenej. Jedna vec je, že sa mi ťažko píšu, a druhá vec, že ich ani neviem písať. Pravda je taká, že mi aj prekážajú. Ja sa vyhýbam aj rozprávkam a príbehom, kde je príliš veľa boja a násilia. Mám rád deje ľahko plynúce, kde sa postavy pomaly budujú a premieňajú, kde sa ich charakter vyvíja a oni bojujú s tým dobrým a zlým v sebe samom. Osobne mám radšej také trpezlivejšie čítanie, a teda aj v knihách o Pustovníkovi ide skôr o budovanie charakterov konkrétnych postáv, o ich vnútorné zápasy, nie o to, aby tam…, že by tam po každých dvadsiatich stranách zúril boj alebo zabíjanie. Príliš veľa krvi mi nesvedčí.

Sú také príbehy vo fantasy žánri? Bez boja a násilia?

Vo fantasy príbehoch sa nádej často vykupuje bolesťou a krvou. Samozrejme, že také sú. Nie každý fantasy príbeh končí na bojovom poli, ktoré sa premení na more krvi. Aj preto mám rád napríklad knihy Patricka Rothfussa. Jeho séria Meno vetra je taká netradičná, hlbšia a pokojnejšia. Príbeh predsa nepotrebuje hektolitre krvi, aby bol zaujímavý alebo aby sme ho mohli nazvať fantasy.

Je vám blízka mytológia, keďže sú vaše príbehy previazané aj s ňou?

Neviem, či mytológia. Mne sú blízke príbehy. Mám rád veľké príbehy, mám rád malé príbehy. Je mi blízky Tolkienov svet, každý nový originálny svet. Mám rád aj veľké televízne svety ako Marvel či DC, príbehy, v ktorých sa postavy menia, nejakým spôsobom vyvíjajú, a kde sa malé, či už skutočnosti, alebo postavy, spájajú do niečoho veľkého, čo ich presahuje. Ja mám rád príbehy vo všeobecnosti. Ak ma príbeh pohltí, nechám sa ním viesť, ak nie, zabudnem naň.

Ste spisovateľom na plný úväzok?

Ja nie som profesijne spisovateľ. Som kňaz. To je taká moja výhoda, keďže ja nepotrebujem písať, aby som uživil seba alebo rodinu. Píšem, kedy chcem a nikdy nemusím. Pre mňa písanie nie je zamestnanie, to asi na Slovensku ani nie je možné, aby sa niekto živil písaním. Pre mňa je to naozaj skôr využívanie daru, objavovanie krásy v príbehoch.

Predpokladám, že najčítanejšou knihou vo vašej knižnici je Biblia. Máte obľúbené niektoré z podobenstiev, keďže podobenstvo je príbeh?

Na fare mám ikonu o dobrom pastierovi, ktorú som dostal od svojho spolubrata. Vždy, keď sa na ňu pozriem, nedívam sa ani tak na Ježiša, skôr na tú ovečku. To som ja. To len aby som nezabudol, čo potrebujem.

Venujete sa i tvorbe scenárov či textov piesní?

Kedysi dávno, vtedy som ešte nebol kňazom, sme mali v Bardejove spoločenstvo mladých a v spolupráci s nimi tam vznikli dve muzikálové divadlá. O Jane z Arcu a Judášovej matke. Ďalšie muzikály, ktoré vznikli neskôr, nepatria mne. Hoci muzikál Príbeh z Tammiru vznikol na motívy mojich kníh, scenár aj texty piesní preň písala Katka Pirohová. Čo sa týka textov piesní, nejaké vznikli pre skupinu kňazov známu pod názvom Kerygma a jeden text aj pre Petra Cmoríka. Nespomeniem si však už na názov piesne.

To bolo dávno.

Je tu Veľká noc. Stávajú sa niektoré liturgické obdobia vaším inšpiračným zdrojom? Pôstne či veľkonočné obdobie, počas ktorých istotne ako kňaz vnímate potrebu ísť do hĺbky?

Nemôžem povedať, že liturgické obdobia sú pre mňa inšpiráciou k písaniu, skôr k zamysleniu či rozjímaniu. Predsa len som aj kazateľ. Veľká noc mi znovua znovu ponúka príležitosť podať jej posolstvo, akoby som ju aj ja sám prežíval prvýkrát. A na to sa potrebujem ako kňaz pripraviť, zamyslieť a nechať sa sprevádzať tým, ktorého zmŕtvychvstanie chcem znova a znova komunikovať.

A krátka otázka na záver: aj vaša ďalšia kniha bude z fantasy žánru?

Ak nejaká bude, tak áno. Neviem si totiž predstaviť, žeby som písal niečo iné. Rozprávkové mi je pred sa len najbližšie.

Vladimír Štefanič (1978)

Vyštudoval Teologickú fakultu v Košiciach. Pôsobí ako farár v obci Zlatá Idka pri Košiciach. Debutoval knihou Kráľovná z Tammiru, ktorá získala Cenu Ivana Kraska (2009). Okrem knižnej série Kráľovná z Tammiru mu vyšla aj séria s názvom Pustovník.

Jana Savčáková (1987)

Vyštudovala masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pracuje ako PR manažérka v DOSTe. Externe spolupracuje s denníkom Korzár. Absolvuje rigorózne štúdium na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií na FF PU v Prešove.