Divadelný ústav vydáva krásne a zaujímavé knihy – aj teraz prináša niekoľko pozoruhodných titulov. O tom, čím sú výnimočné, nám porozprávala dramaturgička Divadla ASTORKA Korzo '90 a vedúca oddelenia edičnej činnosti Divadelného ústavu Andrea Dömeová.
Monografiu Milan Čorba ocenili medzi Najkrajšími knihami roka 2016. Zuzana Vajdičková získala za rok 2016 od Literárneho fondu Cenu Mateja Bela za preklad diela Marvina Carlsona Divadlo je krajšie ako vojna. Nemecká divadelná réžia v druhej polovici 20. storočia. Za rok 2015 si túto cenu odniesla Jana Juráňová v kategórii spoločenských vied za preklad diela Dragana Klaića Ako reštartovať divadlo – Verejné divadlo medzi trhom a demokraciou. To všetko sú úspechy edičnej činnosti Divadelného ústavu, ktorý získal v celoštátnej súťaži Slovenská kronika 2016 čestné uznanie za kvalitné a odborné mapovanie kultúrneho dedičstva Slovenska.
V Divadelnom ústave práve vyšli Senecove divadelné hry, ide o vôbec prvý preklad Senecu na Slovensku. Bolo ťažké nájsť prekladateľku textov a básnika, ktorý ich prebásni? Ujal sa ich napokon Ľubomír Feldek.
Prekladateľkou práve všetko začalo, preklady si nás našli. Keď sa zjavila Martina Borodovčáková, teda jej návrh na Edičnej rade, vedeli sme, že je tu niečo, na čo sme na Slovensku dávno čakali. Je tu šikovná prekladateľka a možnosti, a tiež radosť Divadelného ústavu z toho, že môže vydať Senecu. Od začiatku sa však rátalo s prebásnením, hoci pán Feldek nás presviedčal, že aj tento čistý preklad, ktorý sme mali, by mohol zostať.
Kniha má klasický, trochu staromódny dizajn. Je to zámer?
Staromódny je jedine svojou precíznosťou a knihárskym spracovaním, aké sa už teraz často nevyskytujú, dôvody poznáme. Grafička Eva Kašáková prišla s návrhom a typom písma, ktoré boli pekné samy osebe, moderné, a papier Fedrigoni dodal knižke skutočne vznešenú podobu. Povedali sme si, že Slovensko môže raz za dvetisíc rokov investovať do Senecu.
Má dnes podľa vás zmysel vydávať texty divadelných hier v knižnej podobe? Čítajú ich dnes ľudia?
Divadelné hry nečítajú ľudia húfne. Ale verím, že ak študenti a divadelníci – pre ktorých sú hry pracovným materiálom – dostanú do rúk kvalitne redakčne spracovaný text, s poznámkami, štúdiou, graficky krásne upravený, tak si dielo prečítajú s väčšou radosťou, než keby dostali nezredigovaný výtlačok, ktorý sa navyše rozpadáva. Takto viac precítia jeho umeleckú hodnotu. Som presvedčená, že nielen náš vkus, ale aj celkový pohľad a vzťah k svetu sa formuje k lepšiemu, ak máme okolo seba krásne veci, ak sa pozeráme na krásne domy, objekty, upravenú zeleň, a nie na počarbané budovy, rozbité lavičky a špinavé búdy v centre mesta.
Vydali ste tiež Antológiu izraelskej drámy, ktorá je vôbec prvým pokusom zmapovať toto divadelné teritórium. Podľa čoho ste texty do nej vyberali? Aké bolo kritérium, zámer?
Hneď na začiatku výberu som si spomenula, že sme v 90. rokoch chceli v mojom domovskom Divadle ASTORKA Korzo '90 uviesť hru Joshuu Sobola a odvtedy som mala v povedomí, že je to dobrý a svetoznámy autor. Takže Sobol bol istý. Zhodou okolností sme práve v čase zostavovania zborníka izraelských hier uvádzali Hanocha Levina a pri študovaní jeho tvorby bolo zrejmé, že patrí k skutočne uznávaným a veľmi často uvádzaným izraelským dramatikom, čiže aj on mal svoje opodstatnenie. A pretože sme chceli predstaviť aj dramatičku, pri čítaní popisov hier som natrafila na príbeh Hannah Arendtovej a Heideggera, ktorý, ako sme dúfali, musí rezonovať aj u nás. Takže takto sa stretli títo traja dramatici v jednej knihe a myslím, že sme mali šťastnú ruku, všetky tri hry sú hodnotné a výborne ich preložili Alexandra Ruppeldtová a Jana Juráňová. Krásnu prácu zavŕšilo osobné stretnutie so Savyon Liebrecht a Joshuom Sobolom a ich vystúpenie u nás na festivale Nová dráma. Osobitne rozprávanie Joshuu Sobola na konferencii o imerznom divadle, o jeho polydráme o Alme Mahlerovej a jeho vystúpenie na prezentácii hier bolo nezabudnuteľným zážitkom.
Sú hry izraelských autorov iné, ako dramatické texty našich autorov? Čo je pre nich typické?
Levin a Sobol majú predkov z našej, východoeurópskej oblasti a rodičia Savyon zas pochádzajú z Nemecka. Ich divadelné hry, hoci ich napísali dramatici z totálne odlišného zemepisného i kultúrneho prostredia, motivicky i svojím charakterom zapadajú do nášho priestoru: divadlo v koncentračnom tábore u Sobola, Čechovove poviedky spracované Levinom, Arendtová a Heidegger na univerzite v Nemecku u Savyon Liebrecht. Ich spoločným znakom je sarkastický až sardonický humor, prítomnosť krutosti a z nej prameniacej hrozby, ktorá sa aj naplní. Nie je to nič zvláštne, prinášajú osudy našich predkov i súčasníkov podané smutnými a skeptickými očami človeka 21. storočia, ktorému vyvraždili rodinu a priateľov.
Ste aj dramaturgičkou Divadla ASTORKA Korzo '90, kde ste mali skúsenosť s inscenáciou hry Život je taký od Hanocha Levina, jedného z autorov v spomínanej antológii. O čom je táto hra?
Hra má niekoľko tematických línií, ktoré spája osoba hlavnej postavy Jonu Popocha. Zjednodušene povedané, ide o hru s existenciálnym podtextom, keď počas jednej noci muž okolo päťdesiatky zomiera a rekapituluje svoj život. Začína slovami: „Som stratený. To je pravda, ktorej neuniknem. Som stratený.“ A hrdina to myslí vážne, skutočne má pocit, že ľudský život nemá zmysel, všetko, na čom mu záležalo a pre čo žil, je aj tak márne, keď život končí zánikom – či sme pre druhých urobili niečo veľké alebo sme len obyčajne žili svoje všedné životy. Hra je veľmi vtipne napísaná, ale jej vnútorný zmysel je skutočne tragický.
V Divadelnom ústave vyšiel tiež práve prvý knižný výber divadelných hier najhranejšieho súčasného európskeho dramatika Jona Fosseho v slovenskom jazyku. Ide o najvýraznejšieho nórskeho dramatika súčasnosti. Čím môže Fosse Slovákov zaujať?
Fosseho drámy sú ako poézia. Repliky plynú repetične, opakujú sa a vracajú sa v mnohovrstvových variáciách. A s touto zvláštnou a magickou formou sa snúbi vnútorný život postáv. Medzi dramatickými osobami vytvára Fosse ohromné pnutia, ktoré však nie sú hlučné a nie sú ani ľahko viditeľné. Až pri odkrývaní, odhaľovaní jednotlivých slov, viet a páuz, ktoré majú rovnocennú funkciu ako prehovor, odhalíme vášnivosť a vnútornú rozpoltenosť navonok chladných hrdinov so striedmym jazykom. Minimalizmus v dráme je ohromne napínavý.
Na Slovensku sa premiérovali dve Fosseho hry. Myslíte si, že sa budú jeho divadelné texty v knižnej podobe čítať? Teda že zaujme aj ich knižná podoba, nielen inscenovaná?
Tým, že teraz sa u nás jeho hry nehrajú, mohol by prísť impulz práve z vydaných hier. Preložila ich Anna Fosse (Fosseho manželka je pôvodom Slovenka, pozn. red.), pretlmočila poetiku dramatika a aj v slovenskom jazyku jeho hry nádherne znejú. Na prezentácii ich čítali Lucia Hurajová a Peter Šimun, bolo to krásne.
Zaujímavosťou je, že hoci bol Fosse už renomovaný autor prózy, k písaniu pre divadlo mal až odpor, nevenoval sa mu. Napokon mu však práve táto oblasť priniesla finančný úspech aj svetové uznanie. Čím si to možno vysvetliť?
Nórskom. Je to krajina s pre nás nedostihnuteľným a nedosiahnuteľným sociálnym systémom a spoločenskou etikou. Bolo by to nadlho, pretože to, čo sa o Nórsku dozvedám od Mony Hafsahl (nórska kostýmová výtvarníčka a scénografka žijúca na Slovensku, pozn. red.), znie ako rozprávka. A v tomto Nórsku si môže dramatik výborne zarobiť písaním divadelných hier. Aj to znie ako rozprávka.
Opäť sa opýtam: Má dnes vôbec zmysel vydávať texty divadelných hier v knižnej podobe? Hamleta si asi mnohí s chuťou prečítajú aj dnes, no divadelná hra, najmä tá súčasná, je určená predovšetkým na to, aby bola inscenovaná. Očakávate, že dramatické texty, ktoré vydávate, si čitatelia vychutnajú?
Nedávno som si uvedomila, že filmové scenáre – až na výnimky – nevychádzajú knižne, že sa bežne nečítajú tak, ako dráma. A to je, hoci nám knižne vydaná hra príde normálna, vlastne vzácne. Čítame divadelnú hru, ktorá určite na javisku bude vyzerať úplne inak, než si predstavujeme. Je to fenomén, a je určite dobré, aby to tak zostalo. Vo všeobecnosti, literatúra, ktorú vydávame v Divadelnom ústave, má jednu dobrú vlastnosť: nestarne. Takže či si niekto prečíta divadelné hry dvojzväzkového zborníka Výkrik. Voľba s témou prvej a druhej svetovej vojny dnes alebo o tri roky pred maturitou či cez prázdniny, keď bude mať čas, je jedno. Tá kniha je navždy tu, pripravená pre čitateľa či inscenátora.
Treba však povedať, že čitateľom neponúkate len divadelné hry...
Naše knihy sú nezameniteľné, nemusíme sa báť, že si o pár mesiacov po vydaní na ne nikto nespomenie. Ešte veľa rokov môžu čitatelia využívať na štúdium Dejiny slovenskej drámy 20. storočia. Poslucháči dramaturgie sa môžu po celých päť rokov štúdia inšpirovať dvomi zborníkmi o dramaturgii, určite tam nájdu podnety či dokonca pomoc pri viacerých svojich inscenáciách alebo pri práci v divadle. Profesionálne aj amatérske skupiny majú poruke množstvo slovenských hier, od klasikov cez práve uvádzaných dramatikov až po začínajúcich autorov. Vydali sme plno skutočne výnimočnej teoretickej a historickej divadelnej literatúry, akú nám dnes závidia aj v Čechách – Rayfielda, Brooka, Carlsona, Steinera, Jovicevićovú a Vujanovičovú, Labana, Ranciera, Dupontovú. To sú naozaj unikáty. A dokonca aj dielo Dragana Klaića, ktorým sme v preklade Jany Juráňovej zaviedli do slovenskej odbornej literatúry nové pojmy a priniesli plno nových ideí na fungovanie kultúry podporovanej z verejných zdrojov – či už ide o zriaďované alebo takzvané nezávislé divadlá – priniesli sme tiež argumenty na opodstatnenie takejto podpory, terminológiu a rétoriku, aké potrebujeme pri komunikácii s politickou mocou, s mestami, samosprávami a médiami. Klaića by malo mať každé divadlo, galéria, organizátori festivalov aj mimovládky. Presahy našich kníh do iných humanitných vied sú zrejmé aj pri prekladoch divadelných hier. Študenti z oblasti nemeckej, rakúskej, americkej, srbskej, nórskej, dánskej, faerskej, švédskej, poľskej, bosnianskej či francúzskej literatúry majú k dispozícii za posledných pár rokov preklady hier a zároveň štúdie od teatrológov z príslušných krajín, s mnohými hodnotnými informáciami. A sú tu čerstvo preložení Beckett, Elfriede Jelinek, Dea Loher, Vyrypajev, už spomínaní Fosse, Hanoch Levin, Savyon Liebrecht, Joshua Sobol... V podstate je jedno, kedy sa k týmto knihám čitatelia dostanú. No zároveň dodávam: neváhajte, licenčné práva nie sú navždy.
Iris Kopcsayová
