Vyhľadávanie
Gabriela Futová (1971) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity komenského v Bratislave. je ústrednou metodičkou pre prácu s deťmi a mládežou v slovenskej národnej knižnici v Martine. Debutovala v roku 2000 knihou Naša mama je bosorka!, po ktorej nasledovali tituly Hľadám lepšiu mamu, Štyri kosti pre Flipra, Dokonalá Klára či Poškoláci. spolu s romanom Bratom napísala Zmätené dvojičky zo slepej uličky a Chlapci padli z višne, dievčatá z jahody.
Literárna prechádzka krajinou detstva v podaní spisovateľky Gabriely Futovej – to je skôr odviazaná, vzrušujúca jazda dobrodružstvom a neplechami. Obľúbená autorka vdýchla humor a nadhľad aj svojej najnovšej knihe Nejdem a basta! (SPN – Mladé letá 2013).
Ste jednou z mála slovenských autoriek, ktoré píšu výlučne pre deti a mládež. Bolo to vždy vaším zámerom?
Písanie pre deti nebolo mojím zámerom. Pôvodne som chcela tvoriť bestsellery pre dospelých a naivne som si myslela, že budem slávna a bohatá. Potom som však dostala nápad na knihu Naša mama je bosorka a zistila som, že práve písanie pre deti je pre mňa to pravé orechové. Na slávu a bohatstvo som nejako zabudla.
Necítite sa preto tak trochu ako večné dieťa?
Priznám sa, že kedysi som sa stále cítila ako dieťa. Ale čím som staršia, tým menej tým dieťaťom dokážem byť, pretože ma v jednom kuse ubíjajú a frustrujú mnohé okolnosti.
Napísali ste vyše tucta čitateľsky úspešných kníh. Zaujímavé je, že ide zväčša o reálne príbehy bez abstraktných, rozprávkových postáv. čím to je?
Je to tým, že sám život prináša také neuveriteľné príbehy, že si ani nemusím veľmi vymýšľať. A ešte je to spôsobené aj tým, že keby som si vymyslela vlastný fantastický svet, mala by som po chlebe. Medzi tými, čo ma poznajú, som totiž známa svojou neuveriteľne zlou pamäťou.
Nemáte teda chuť „zabŕdnuť“ aj do sveta škriatkov, víl, obrov či strašidiel?
Raz som už zabŕdla. V šlabikári pre prvákov, na ktorom som spolupracovala. Vymyslela som si tlačiarenského škriatka Hupsa, ktorý robí voloviny. A o Hupsovi je aj rukopis určený takisto prvákom, ktorý je však ešte stále v mojej zásuvke.
Hlavnými postavami vašich próz sú zväčša školáci a školáčky, nezbední, hraví, s prvými problémami. Podľa čoho si vyberáte ich príbeh a skladáte ich osobnostné črty?
Stačí mi stretnúť zaujímavé dieťa s nezvyčajnými záľubami. To ma dokáže naštartovať. Kvôli mojej pamäti je pre mňa jednoduchšie písať o niekom, koho poznám, hoci aj úplne zbežne, lebo pri dotváraní charakteru postavy sa nemusím vracať k textu. Jednoducho si spomeniem na tú osobu. Veľa vecí si vymýšľam, ale základ je väčšinou vždy v konkrétnom dieťati.
Detstvo väčšinou vnímame ako bezstarostné obdobie. chápete ho tak aj vy?
Detstvo podľa mňa vôbec nie je bezstarostné obdobie. Deti majú starostí vyše hlavy, aj keď, pravda, zvyčajne nemusia riešiť otázku prežitia, bývania, jedenia a podobne. Nemusia sa zaoberať politikou a inými hnusnými vecami, ale aj tak to nemajú ľahké. Veď už len problém vzťahov – s kým sa kamarátiť, s kým nie, učenie, záujmy. Niekto s tým problém nemá, iný áno.
Detské trápenia napriek tomu mnohí dospelí podceňujú. Predpokladám, že vy ich beriete vážne…
Detské trápenia beriem skutočne vážne, pretože dieťa často nevidí všetky súvislosti, nemá odžité skúsenosti na to, aby vyriešilo niečo, čo ho sužuje. Preto je veľmi dôležitá komunikácia. To, čo je nám dospelým niekedy na smiech, môže pre dieťa znamenať neprekonateľnú prekážku. A hlavne vtedy, ak sa nemá s kým poradiť.
V knihách Hľadám lepšiu mamu či Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche citlivo prenikáte do psychiky dieťaťa, ktoré túži po pochopení a láske. tento motív sa objavuje aj v mnohých ďalších príbehoch. skrýva sa za ním hlavné posolstvo vašich diel?
Pochopenie a láska sú tie najdôležitejšie veci, bez ktorých by nemal vyrastať žiadny človiečik. Tam, kde sú, prekonávajú sa aj problémy ľahšie, život je krajší a jednoduchší. Keď sa niekedy zamýšľam nad tým, čo všetko si ľudia navzájom dokážu urobiť, ako si dokážu zámerne škodiť a ubližovať, je mi strašne smutno a upadám do depresií.
Prvotné hľadanie dokonalosti potom strieda akési nenásilné precitnutie a uvedomenie si hodnôt v existujúcich vzťahoch. Akým spôsobom sa snažíte ukázať vašim malým hrdinom, že k situáciám pristupovali nesprávne?
Zážitkom. Nechávam mojich hrdinov, aby si svoje omyly pod láskavým dohľadom blízkych odžili. Lebo nič nepresvedčí dieťa o jeho omyle lepšie ako vlastná skúsenosť. V reálnom živote sa to vzhľadom na strach rodičov a hroziace nebezpečenstvo nie vždy dá, ale pravdou je, že naše deti sú vychovávané podobným spôsobom. Vyrobia nejaký problém? Riešiť ho musia samy a osobne. S manželom sme ochotní nanajvýš poradiť, prípadne, ak treba, robiť dieťaťu sprievod na posmelenie. Napríklad náš syn, keď bol ešte menší, sa s nami pre niečo pohádal a rozhodol sa odísť z domu. Nechala som ho. Síce som bola nahnevaná a vyľakaná, či sa mu niečo nestane, ale aj tak som ho nechala ísť. Pravda, v hlave sa hneď rodil plán, ako zistiť, kam ide, aby sa nestratil. Manžela som poslala k oknu, nech sleduje, ktorým smerom sa dieťa poberie, a ja som sa obula, že budem syna špehovať. Manžel však hlásil, že z vchodu nevyšiel, a mne až vtedy došlo, že mohol ísť zozadu. Kým som vystresovaná uvažovala, kam ho ísť hľadať, niekto zazvonil. Otvorila som dvere a tam stál náš syn. Odutý a urazený nám oznámil, že z domu odíde inokedy, lebo vonku prší. Odvtedy to ani raz nezopakoval.
Vaša najnovšia knižka Nejdem a basta! rozpráva príbeh prváčky evky, ktorej škola zo začiatku vôbec nezavoňala, ale nakoniec si ju obľúbi. je táto prvotná tvrdohlavosť znakom všetkých detí, alebo nebodaj vaším?
Ale nie. Evka je špeciálny prípad, lebo deti sa väčšinou do školy tešia. Prestane ich to baviť až po čase. Aj ja som sa do školy veľmi tešila, takže Evka je špeciálna, ale podobá sa na mňa v tom, že nemá rada „princeznovské“ a ružové školské tašky. A moju neter pripomína tým, že zbožňuje vlkov.
Podobá sa Evka aj na predchádzajúce hrdinky? A čím sa zaručene odlišuje?
Na predchádzajúce hrdinky sa podobá v tom, že je akčná. Má problém, tak sa ho snaží sama vyriešiť, lebo má pocit, že sú všetci proti nej. A má pravdu, pretože nikto normálny by jej nepovedal, že keď nechce, do žiadnej školy ísť nemusí. To sa jednoducho nedá. A ak áno, chcela by som sa o tom dozvedieť.
Nechuť k školským povinnostiam môže byť pre rodiča i dieťa solídnym problémom. Máte radu, ako ho vyriešiť?
Keďže nie som supermatka, žiadnu takú radu nemám. U nás sa dohováralo, kričalo, s manželom sme strácali nervy, keď sa dieťa zaseklo, že niečomu nerozumie a my sme už nevedeli nájsť pätnásty spôsob, ako mu to vysvetliť. Zabral jedine cudzí človek: v našom prípade susedka, za ktorou sme deti posielali, keď niečomu nerozumeli. Pretože k cudziemu človeku sa deti nesprávali tak „zaseknuto“ ako k nám. Neodvrávali, netrucovali a pokojne si vec nechali vysvetliť. Fungovať by mali ešte motivačné hry, ale povedzte takému vytočenému a zaseknutému decku: „Vieš čo? Poď sa hrať.“ A hlavne majte takú fantáziu, aby ste hru v hlave okamžite vymysleli. Je dobré inšpirovať sa v literatúre, veľa nápadov je fakt úplne jednoduchých, akurát človeku nezídu na um v pravú chvíľu.
Evkine trápenia riešite bez mentorovania. nie je pre spisovateľa lákavé „spadnúť“ do učiteľského tónu a svoje postavy troška pokarhať?
Ja mentorovanie z duše neznášam. Ale aj tak mám pocit, že sa mi tu a tam do kníh prepašuje. Doma sa pašuje častejšie, ako by som si želala, takže sa snažím brzdiť seba i manžela.
Vašim knihám nechýba situačný humor. Formujete ho podľa toho, či píšete pre deti, alebo pre mládež?
Humor sa mi do kníh vkráda sám. Samozrejme, že sa formuje aj podľa toho, pre akú vekovú kategóriu píšem. Radšej mám menších čitateľov. Tam je to jednoduchšie už len preto, že detské názory sú niekedy také uletené, až sú pravdivé.
Ako sa vám darí udržať v knihách rovnováhu vážnej témy na jednej strane a humoru, hravosti na tej druhej?
Netuším. Možno je to tým, že ani sama seba neberiem vážne.
Vraveli ste, že inšpiráciu čerpáte z okolia. nachádzate podnety aj vo vlastnom detstve či detstve svojich detí?
Ako kedy. Témy z vlastného detstva som už možno aj vyčerpala, hoci tu a tam sa v mojej hlave objaví zaprášená spomienka, z ktorej som úplne paf. Moje deti som do kníh zatiaľ nezamontovala, ale syn po tom túži, tak snáď raz… Deti z okolia sú však neuveriteľným zdrojom nápadov. Často ani netušia, že ich veľmi pozorne vnímam, a to pritom nerobím zámerne. Jednoducho mi ich prejavy automaticky ostávajú v hlave.
Píšete už viac ako desať rokov. Za ten čas sa asi vystriedali aj vaši čitatelia. Menia sa deti rokmi či dobou?
Som fascinovaná tým, že moje knihy oslovujú aj ďalšie generácie detí. Nemyslím, že sú iné ako pred desiatimi rokmi, akurát možno zbehlejšie vo virtuálnom a elektronickom svete. Som unesená z toho, koľko rôznorodých záujmov deti majú a akým neuveriteľným veciam sa venujú.
Pomáha vám pri tvorbe aj fakt, že pracujete v knižnici?
Pri tvorbe ani nie, skôr pri besedách. Veľkým plusom pre mňa je, že spolupracujem s detskými knihovníčkami z celého Slovenska. A keďže ma poznajú pracovne a veľakrát i súkromne, neboja sa do podujatí so mnou zakomponovať aj šialené kúsky, takže tieto akcie nie sú pre mňa unavujúce, ale totálne ma nabijú. A moja energia sa potom prenáša aj na ne a na deti, čo je fantastické. Knihovníčky mi pomáhajú aj inak: dokážu ma povzbudiť, keď nie som v pohode, odporučia moje knižky na čítanie, keď ich oslovili (a to robia aj s knihami iných autorov), zrealizujú naozaj neuveriteľné nápady a sú také tvorivé, že niekedy blednem závisťou. :-)
Predpokladám, že práca v knižnici vám prináša okamžitú spätnú väzbu. čo si o vašich knihách myslia malí kritici?
Spätnú väzbu získavam skôr na besedách, prípadne mi sem-tam napíšu deti alebo ich rodičia. V práci už pár rokov vlastne iba úradujem. Práca s deťmi mi dosť chýba.
Nájde sa medzi reakciami detí aj výčitka?
Samozrejme, že áno. Ale každú výčitku sa snažím prijať triezvo. Nedá sa predsa tvoriť tak, aby bol každý jeden človek stopercentne spokojný. Ľudia sú rôzni, niekomu sa páči to, inému ono a tak to má byť.
Ako vnímajú knihy vaše deti? ste vďaka nim mamičkou, ktorá je za každú srandu, alebo mamičkou, ktorá má na všetko správnu odpoveď?
V súčasnosti som skôr nervóznou a nespokojnou mamou, pretože na mňa dolieha tlak zo spoločnosti, v ktorej žijeme. Ale keď som v pohode, dám sa nahovoriť takmer na čokoľvek. Doma momentálne „pubertujeme“, takže mám čo robiť, aby som to zvládala, lebo niekedy je to naozaj dosť ťažké a komplikované. Podľa syna aj dcéry väčšinou ničomu nerozumiem, často nado mnou aj nad manželom mávajú rukou, že škoda reči, a prinútiť ich, aby priznali, že mám v niečom pravdu, je ťažšie, ako naučiť psa rozprávať. Ale hlavné je, že sa máme radi.
