Niekedy musíte pero obrátiť aj proti sebe

Začnem niečím, čo sa vo vašich hrách objavuje najčastejšie, a teda rituálom – či už hovoríme o rituálnej samovražde v hre Smrť a kráľovský jazdec, alebo o vítaní mŕtvych v hre Tanec lesných duchov. Aké dôležité je pre vás zahrnúť do dramatickej tvorby prvok rituálu?

Všetci dobre vieme, že rituál ako taký nie je v tvorbe nevyhnutný. Je to len ďalší z mnohých aspektov performatívnej činnosti ľudstva. Na rozdiel od priamočiarosti sekulárneho divadla však v sebe nesie hĺbku a akúsi členitosť. Pre mňa osobne je rituál veľmi dôležitý, pretože je súčasťou prakticky akéhokoľvek náboženstva, ktoré poznám. Navyše existuje aj svetský, nenáboženský rituál. To znamená, že rituál ako formát dokáže poslúžiť jednak pokroku, ako aj spiatočníctvu a moci. Vie nás doviesť k oslobodeniu alebo napomáhať upevňovanie moci. Keďže sám sa považujem za náruživého mytológa, často siaham po rituáloch a vkladám ich do svojej dramatickej tvorby. Myslím si, že rituál je niečo, čo by sa z divadla nikdy nemalo vytratiť.

Autorka predhovoru k slovenskému vydaniu zbierky vašich hier Alena Smiešková s odkazom na Waltera Benjamina píše, že v dobe mechanickej reprodukcie umenie prichádza o svoju auru. Samotné umenie stráca prvky rituálu. Myslíte si, že túto auru, tento rituál v umení možno vrátiť späť?

Niekedy spoločnosť dospeje do bodu, keď moc nereaguje na bežné vyjadrovanie a slová, a tak je potrebné siahnuť po metaforách. V takých chvíľach pôsobí rituál ako kreslený vtip v novinách. V mojej rodnej krajine sme si prešli diktátorským režimom, ktorý nedovolil ani zmienku o návrate k demokratickému usporiadaniu. Vtedy musela umelecká obec siahnuť po iných výrazových prostriedkoch, kreslené vtipy nevynímajúc. Aj tie získali rituálny nádych. Keď sa stalo niečo zlé, spoločnosť mohla očakávať akúsi procesiu kreslených figúrok. Rituál sa stane predmetom očakávania, ktorý v spoločnosti posilňuje morálku a preniká aj do iných umeleckých foriem: prednes, ústny prejav, divadlo, rôzne úslovia a príslovia, odkazy na historické precedensy. Chcem teda zdôrazniť, že existuje mnoho spôsobov, ako preklenúť prekážky, ktoré nám bránia prehovoriť. Rituál patrí medzi tie najužitočnejšie, pretože moci trvá dlho, než prenikne pod povrch a uvedomí si jeho podstatu. Keď sa však odkaz rituálu naplno vyjasní, nedá sa poprieť. Práve to je sila rituálu. Niekedy dokonca dokážete váš cieľ prinútiť, aby sa na rituáli nevedome zúčastnil. Vezmime si rituálnu podstatu upevňovania moci. Šikovný umelec, dramatička, režisér či speváčka dokážu využiť, že uzurpátor moci si nie je ani vedomý, aká smiešna je jeho rola v celom procese. Práve to ma na rituáloch nikdy neprestane fascinovať.

Vo vašej prozaickej tvorbe, či už je to debutový román Tlmočníci, alebo posledný román Kroniky najšťastnejších ľudí na svete, ste sa prejavili ako nekompromisný kritik nigérijskej spoločnosti. V recenzii na Kroniky spisovateľ Ben Okri píše, že vo svojom románe ste zachytili morálny voľný pád Nigérie. Je situácia v krajine dnes horšia, než bola v čase písania Tlmočníkov?

Oveľa horšia. Nie je to príjemný pocit, keď si uvedomíte, že po toľkých rokoch aktivizmu či už v podobe literatúry, či iných aktivít to nie je len štát, ktorý je nepriateľom ľudí, ale problém je v samotnej spoločnosti. Spoločnosti, ktorú si ľudia sami vytvorili a ktorá pracuje voči ich vlastným záujmom. A hoci píšete a pracujete v prospech svojej komunity, ktorej ste súčasťou, zniete ako blázon. Jeden z pocitov, ktorý odradzuje najväčšmi, je ten, keď si uvedomíte, že musíte pozornosť obrátiť k sebe, k sebakritike na komunitnej úrovni. A to komunita nemá rada. Je oveľa radšej, keď má vonkajšieho nepriateľa. Ak však k sebe chcete byť úprimný, musíte obrátiť pero proti sebe. A to pre normálneho človeka nie je nič príjemné.

V jednom rozhovore však spomínate, že niektorí nigérijskí politici, hoci sú terčom vašej kritiky, váš posledný román chválili a dokonca odporúčali čítať. Aký máte vzťah k politikom?

Je fascinujúce, ako politika človeka zmení. Stačí maličký závan politickej moci a nastane akýsi skok do stavu odcudzenia sa od zdroja tejto moci, ktorou je ľud. Nemám nič proti politikom ako takým, a hoci neznášam vojenskú diktatúru, rozumiem, že aj tá je v niektorých prípadoch súčasťou spoločnosti, a ocitol som sa v živote v situáciách, keď som aj ja musel byť súčasťou nejakých jej procesov či krokov. Keď však väčšina politikov dostane čo len štipku moci, niečo sa stane a odrazu sú z nich iné bytosti. Sú z nich často „armádnici“, ako voláme predstaviteľov armády, z ktorých sa stanú politici. Takým príkladom je prezident Mali, vojenský diktátor, ktorý po niekoľkých rokoch vojenskej diktatúry pomocou zbraní a násilia „vyhral voľby“. A kým je dnes? Diktátorom alebo politikom? Je tak odcudzený ľudu, že by mohol byť rovno z inej planéty.

Hovoríte o násilí. Ako môže spisovateľ či umelec vôbec reagovať na také hrozné násilie, akého sa dopúšťajú napríklad Boko Haram v Nigérii alebo aké sa v súčasnosti odohráva v Gaze?

Tu prichádza k slovu opäť rituál. Ak použijete stratégie a techniky rituálu, ktorými vytvoríte predstavenie, kde budú ľudia nútení vidieť samých seba ako súčasť procesu možnej regenerácie komunity, je možné niečo dosiahnuť. Môže sa vám podariť, aby politickí lídri prišli k akémusi uvedomeniu. Dám vám príklad: keď som prednášal na univerzite v Ife, robil som tam adaptáciu Brechtovej Žobráckej opery. Vtedajší vojenský diktátor bol v obecenstve. Hru sme spravili tak, že sa v nej nemohol nespoznať. Tento diktátor mi potom povedal, že keď sa predstavenie začínalo, vravel si, s tým Soyinkom sa neskôr porátam. Ale keď sa v hre spoznal, povedal, že je to predsa len pravda a že v takomto svetle veci predtým nevidel. Nastala v ňom nejaká zmena. Nemôžem povedať, že sme sa potom stali priateľmi, bolo to vždy ako na húsenkovej dráhe, podľa toho, aké kroky podnikal, ale vznikol nejaký vzťah a začal aspoň istý proces transformácie.

Poviem ešte jeden príklad: pred dvomi rokmi sa v Nigérii odohrala vražda mladej študentky Deborah Yakubu. Bola zlynčovaná svojimi spolužiakmi po tom, čo ju obvinili z hanobenia proroka Mohameda na sociálnych sieťach. Spolužiaci za ňou v triede prišli a žiadali, aby sa ospravedlnila. Ona však povedala, že sa nemá za čo ospravedlniť, mali len diskusiu o náboženstve a nikoho neurazila. Prišli aj policajti, no priamo v ich prítomnosti, za denného svetla, ju študenti dobili na smrť a jej telo podpálili. Napriek tomu, že vinníci boli známi, len dvaja z nich boli obvinení. Obžaloba sa však nedostavila k súdu, proces sa naťahoval a nakoniec bol celý prípad zamietnutý. Rád by som tento prípad preniesol na divadelné dosky, aby sa všetci jeho aktéri, ako aj podporovatelia a komentátori tohto činu, mohli v hre uvidieť. Aby videli, akú rolu hrali v tejto paródii na spravodlivosť, v tejto absolútnej morálnej skazenosti, či už to boli guvernéri, ktorí to podporovali, alebo moslimský mullah z hlavného mesta, ktorý tomuto činu tlieskal. Možno by sme na motívy tejto udalosti mohli nakrútiť aj film, v ktorom by všetci videli, ako prispeli k tejto degradácii všetkých humanistických hodnôt v našej spoločnosti.

Vo vašom diele sa už desaťročia venujete podobným témam. Zmenilo sa za ten čas niečo vo vašom myslení či spôsobe, akým píšete?

Nie veľmi, pretože ani spoločnosť sa veľmi nezmenila. Krajiny sa iba prehupli z jedného extrému do druhého. Vezmime si napríklad Európu. Sledovali sme, ako sa viaceré krajiny v Európe dostali z pozície vzorových krajín, na ktoré ste mohli ukázať a povedať, že z hľadiska demokracie fungujú, do dnešného stavu. Pravdepodobne prešli podobným procesom vzdelávania, majú podobné ekonomické problémy, mnohé z týchto európskych krajín pochádzajú z koloniálnych imperatívov.  O niekoľko rokov neskôr zrazu vidíte v týchto krajinách ultranacionalizmus, ktorý čoskoro prejde aj do xenofóbnych vzťahov s ostatnými, dokonca do rasizmu. Máme tu náboženský extrémizmus. Niekedy si naozaj hovorím, čo sa to preboha deje, ale v zásade sa nič nezmenilo, spoločnosť je stále rovnaká. Pozrite sa na Francúzsko, pozrite sa na Taliansko, jednoducho sa prehupli z jedného extrému do druhého. A tak je to aj u nás na africkom kontinente.

V čom konkrétne?

Pozrite sa napríklad na pohŕdanie ľudským životom. Čo vedie ľudí k únosom detí pre výkupné? Podľa môjho názoru je to obnovenie najtraumatizujúcejšieho aspektu v histórii našej existencie. Pýtam sa sám seba, ako môže nejaký černoch čo i len pomyslieť na únos kvôli výkupnému? Veď aký je rozdiel medzi skúsenosťou s otroctvom a týmito únosmi detí?

Boli ste dvakrát vo väzení, žili ste v exile, museli ste utiecť z krajiny pred diktatúrou pre svoj aktivizmus a napriek tomu hovoríte, že v súčasnosti je na tom Nigéria horšie ako pred tým. Ako sa to dá vôbec porovnať?

Nigéria, spoločnosť, v ktorej som vyrastal, to našťastie stále nevzdala, inak by sme sa ocitli v situácii, aká je na Haiti. Haiti je absolútnym zlyhaním. A obávam sa, že ak si nedáme pozor, dostaneme sa do tohto štádia. Je tu však silné jadro morálnej odolnosti, ktoré s tým naďalej bojuje a vďaka ktorému sa ako-tak držíme. Niekedy, samozrejme, cítim pokušenie odísť, ako teraz, keď som na Slovensku a všetko sa tu zdá byť také pokojné. Ale možno to je len pozlátka na povrchu.

Predsa len, sú nejaké oblasti, kde sa spoločnosť v Nigérii podľa vás zlepšila?

Zlepšili sme mnohé normy, zlepšil sa dopravný systém, zvýšila sa komunitná zodpovednosť. Ale možno tým, že sme sa vzdali nádeje v demokraticky zvolené vlády, sa zdá, že komunita ako celok bojuje a snaží sa vytvárať prostredie vhodné na život pre budúce generácie. Človek tak môže objaviť nádej a to zahŕňa aj ekonomiku. Jedna hlava štátu raz povedala, že nechápe, prečo jeho krajina nezbankrotovala. Bolo to vďaka neformálnym ekonomickým sektorom, tzv. „urob si sám”. A vďaka odolnosti občianskej spoločnosti, ktorá často nahrádza štát tam, kde štát zlyhal. Ale je tu ten celkový obraz, pre ktorý pôsobí môj posledný román tak pochmúrne a negatívne. Napríklad výrazne klesla úroveň vzdelávania. Niekedy idete učiť na univerzitu a pýtate sa sám seba, či toto je tá úroveň, na ktorej sa dostávajú vysokoškoláci na univerzity. Úpadok ide celou cestou od terciárnej úrovne, sekundárnej, dokonca až po základnú. Och, pozrite, teraz zniem ešte negatívnejšie, aj keď som sa snažil nájsť pozitíva.

Dobre, skúsme teda ešte hľadať pozitíva. Vy ste zástancom dialógu medzi rôznymi skupinami ľudí, napríklad medzi náboženskými skupinami. V súčasnosti je spoločnosť veľmi polarizovaná. Aká by podľa vás mala byť úloha mladých umelcov pri preklenovaní tejto priepasti medzi ľuďmi?  Čo by ste im poradili?

V Nigérii sa náboženstvo postupne rozrastá. Takmer každý deň pribúdajú kostoly a mešity. Je to takmer najživotaschopnejšie odvetvie, takže nakoniec si človek povie, že to je riešenie: viac kostolov, viac mešít. Zdá sa, že je to tá oblasť, ktorá prekvitá, a úplne by stačilo, keby ľudia praktizovali to, čo v kostoloch a mešitách hlásajú. Vtedy nebudem mať námietky.  V každom prípade nech každý verí v to, v čo verí. Jedného dňa sa vám stane, že si poviete: keby tak človek trochu viac počúval týchto kazateľov. Na druhý deň však vidíte, že ten kazateľ je súdený za to, že uniesol a rituálne zabil svoju milenku.

V jednom rozhovore nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie spomenula, ako sa africké vlasy zmenili na politický symbol odporu. Vzhľadom na váš ikonický, veľmi identifikovateľný štýl by ma zaujímalo, ako vnímate snahu Afričanov prispôsobiť sa eurocentrickej predstave krásy, aby sme zapadli do určitých rámcov.

Ak sa dnes prejdete po Afrike, ženy si dokonca vlasy holia. Mám švagrinú, ktorá chodí s vyholenou hlavou. V minulosti by ste to videli iba v prípade, že žena smúti, dnes je to bežné. V Európe nie je nič výnimočné vidieť ľudí vysielajúcich signály, ktoré upozorňujú na svoju kultúrnu identitu, čím chcú zdôrazniť hodnoty komunity, z ktorej vyšli. Myslím, že toto prežívame všetci, keď sa ocitneme v spoločnosti, ktorá nie celkom akceptuje to, odkiaľ pochádzame. Vtedy zámerne zdôrazňujeme rozdiely. Som si istý, že to niekedy robíte aj vy. A na tom nie je nič zlé, ak sa to nestane zámienkou na bojovný antagonizmus. Všetci sa trochu oddávame kultúrnemu preháňaniu.

Na Slovensku momentálne prebieha debata o kultúre a kultúrnych identitách. Na jednej strane stoja zástancovia kultúry, ktorá by nemala podliehať vonkajším vplyvom. Na strane druhej sú tí, pre ktorých je kultúrna výmena kľúčová. Ako podľa vás dochádza k tomu, že časť spoločnosti nadobudne presvedčenie, že kultúrne identity musia byť uzavreté vnútri geopolitických hraníc?

Uniknúť zemepisným, spoločenským a historickým naratívom je zložité. Iba veľmi malé percento ľudí si vôbec uvedomuje, že sa ocitli v pasci tejto diabolskej siete. Sú doslova uväznení a vôbec si to neuvedomujú. To platí aj pre tých zdanlivo najinteligentnejších a najvzdelanejších. Stačí im iba trochu nazrieť pod kožu a veľmi ľahko zistíme, že dokážu byť rovnako reakční. Aj oni sú otrokmi všetkého, čo sa stalo ich predkom. V skutočnosti sa im nepodarilo vymaniť spod tohto jarma.

Kultúrne identity sú jednak skutočne, a jednak umelo vytvorené. Ak vytrhnete dieťa z jedného prostredia a premiestnite ho do iného, v ktorom vyrastie, jeho vlastní rodičia ho nespoznajú. Čo je to za cudzinca, povedia si. Pritom to je ich vlastné dieťa, ktoré vzišlo z ich komunity. Ide teda o výchovu a isté vzory správania, ktoré sa premietajú do formovania človeka. Núka sa však otázka: Čo je podstatou ľudskej existencie? Aký je ideál ľudskosti? Zároveň sa pýtame, ako to všetko docieliť bez straty zvykov, ktoré definujú, kým sme. Je jedno, či sú to zvyky a návyky stravovacie, umelecké či vzťahové, ktoré považujem za najdôležitejšie.

Na africkom kontinente často veríme, že vyrastáme v rodinách, ktoré sú budované na humanistickejších princípoch než tie európske, čo sa dá, samozrejme, rozporovať. Pozrite sa na to, čo sa deje v Gaze a na históriu spolužitia medzi Palestíncami a Izraelčanmi. Sám poznám rodiny, ktoré pochádzajú z oboch prostredí, niekoľko z nich žije aj v Nigérii. Ako sa mohlo stať, že zároveň pozorujeme preklenovanie rozdielov a hlboko zakorenené pocity odčlenenia v rámci kultúrnych identít? Je to teda ťažká otázka. Na jednej strane chcem mať vlastnú identitu. Stále však viem, že sa aj tak všetci stretneme na jednom mieste.

Je to otázka vedomej vôle vedieť rozlíšiť aspekty kultúrnej identity, ktoré sú umelé. V niektorých prípadoch sú tieto aspekty dokonca manipulatívne a zastierajú realitu. V istom formatívnom momente vám niekto povie: Dúfam, že si uvedomuješ, že sa od ostatných odlišuješ. Vtedy sú potrební dobrí vodcovia. Nesprávni vodcovia vedú k absolútnej polarizácii.

Nesprávni vodcovia, ako napríklad Donald Trump, dokážu zo dňa na deň polarizovať aj spoločnosť, ktorá bola doposiaľ súdržná. Ani sa nenazdáte a pozorujete, ako sa zvyšuje počet zabití rukou policajtov. Všetko, o čom hovorím, som sám pozoroval. Ako k tomu došlo? V jednom momente dochádza k vyrovnávaniu rozdielov medzi zástupcami rôznych kultúrnych identít, a hneď na to príde polarizácia. To znamená, že niečo sa deje v samotnom jadre spoločnosti. Stačí správny manipulátor, ktorý vie, čo robí, a zo dňa na deň ju dokáže rozdeliť. To je to, čo robí život takým frustrujúcim.

Stojí to, čo opisujete, za vznikom diela Smrť a kráľovský jazdec? Olunde, jedna z hlavných postáv, je nútená pohybovať sa medzi dvoma odlišnými kultúrami a nakoniec sa z  neho stane akési spojivo.

Myslím, že je to otázka spoznávania jednotlivcov s cieľom zistiť, či dokážu vnímať samých seba ako ľudské bytosti. Nie ako archetypy, ale individuálne sebauvedomelé entity. Uvediem príklad spätý so Smrťou a kráľovským jazdcom.

Keď Iyaloja konfrontuje oblastného veliteľa Pilkingsa, ktorého činy motivujú vlastné kultúrne morálne princípy, vedome sa snažím, aby miestna komunita nemala posledné slovo, a to aj napriek tomu, že sa s nimi stotožňujem oveľa viac ako s votrelcami. Pilkings dostane priestor na vyjadrenie a predstaví vlastný a celkom presvedčivý pohľad na vec. Je na obecenstve, aby sa rozhodlo, na ktorú stranu sa prikloní.

Ja sám neschvaľujem rituálnu samovraždu. Ak by som sa ocitol uprostred toho, čo opisujem v hre, nesmierne by som si to užíval. Keď by prišlo na spomínanú samovraždu, vytratil by som sa za hranice a nechal zúčastnených vykonať pohrebné úkony tak, ako si želajú, pretože sám s nimi nie som stotožnený. Veľa ľudí netuší, že jorubská kultúra nie je monolit, nie je statická a mení sa. Rituálna samovražda je prijateľná iba v jednej časti spoločnosti, v iných častiach nie. Veľa ľudí dokonca hovorí o akejsi africkej kultúre, no na celom kontinente do hry vstupujú mnohé kultúrne identity. Ak by to tak nebolo, nestala by sa ani rwandská genocída. Práve na nej sa ukazuje, ako veľmi dokážu byť kultúrne rozdiely využité a zmanipulované. Kedysi boli predsa susedia, dokonca hovorili rovnakými jazykmi Tutsiov a Hutuov, a napriek tomu jednak došlo ku genocíde, jednak sa podarilo obrátiť susedov voči sebe.

Práve preto dúfam, že sa mi aspoň sčasti darí poukázať na fakt, že vyššia morálka a vyššie porozumenie svetu okolo nás sa nedajú odhodiť do kúta. Nesmieme ich len tak zavrhnúť. Zástupcovia rôznych kultúr sa musia so vzájomnými rozdielmi vyrovnať najlepšie, ako vedia. Zároveň sa osobne neviem vzdať mytologického piliera, ktorý držal tieto spoločnosti pokope. Nielen pre jeho hodnotu v dramatickom tvorivom procese, ale aj preto, že robí spoločnosť zaujímavejšou.

Rozhovor viedli Lukáš Zorád, Irene Njoki, Tomáš Hučko a Tomáš Eštok.