Rozhovor s publicistom a spisovateľom Andrejom Štiavnickým

Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor v rádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom a spisovateľom. Čitatelia ho poznajú ako autora kníh Milovať bez lásky a sexu (1996), Európa na križovatke dejín a života (1998), V podzemí Čachtického hradu (2001) a druhej časti voľnej trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode (2002). Aj autor historických a dobrodružných kníh Jozef Nižnánsky bol novinárom a jeho román Čachtická pani sa stal v tých časoch doslova bestsellerom. Po roku 1989 sa nové vydanie tohto románu stretlo so záujmom a na tento záujem nadviazal Andrej Štiavnický prvou časťou trilógie V podzemí Čachtického hradu.

O Bátoričke sa mi zatiaľ nesníva

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Andrejom Štiavnickým

Andrej Štiavnický pôsobil ako redaktor v rádiu Slobodná Európa, Slovenskom rozhlase, dnes je publicistom a spisovateľom. Čitatelia ho poznajú ako autora kníh Milovať bez lásky a sexu (1996), Európa na križovatke dejín a života (1998), V podzemí Čachtického hradu (2001) a druhej časti voľnej trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode (2002). Aj autor historických a dobrodružných kníh Jozef Nižnánsky bol novinárom a jeho román Čachtická pani sa stal v tých časoch doslova bestsellerom. Po roku 1989 sa nové vydanie tohto románu stretlo so záujmom a na tento záujem nadviazal Andrej Štiavnický prvou časťou trilógie V podzemí Čachtického hradu.

* Slovenskí, maďarskí, rakúski, nemeckí a dokonca aj anglickí historici a spisovatelia pátrajú po historických faktoch zo života Alžbety Bátoriovej, žijúcej v 16. – 17. storočí, a púšťajú sa do písania románov. Prečo vás zaujala táto téma?

  • Problematike sa venujem naozaj od detstva. Práve Nižnánskeho román Čachtická pani, ktorý som čítal ako dvanásťročný, vo mne vyvolal  zvedavosť a vážnejší záujem. Od svojich ôsmich rokov chodievam na Čachtický hrad, už 31 rokov ma tam  stále niečo priťahuje. História Alžbety Bátoriovej je buď zastretá tajomstvom, alebo nesprávne interpretovaná. Zaujímalo ma, čo je na legende o Bátoriovej balastom a výmyslom a čo pravdou. Prečo Bátoriová konala tak ako konala, prečo vraždila nevinné dievčatá? Ako to, že ju právoplatne nevyšetrovali, neodsúdili a nepopravili podľa vtedajšieho trestného práva? Ako stredoškolák som sa začal zaoberať históriou, a táto téma ma neopúšťala. Snažil som sa dostať k materiálom, ktoré by vysvetlili jej konanie. Zo záujmu a štúdia napokon vzišiel román, ktorý bol odvysielaný dva roky pred knižnou podobou v Slovenskom rozhlase. Roku 1999 ho pripravila literárna redakcia na pokračovanie a  po veľkom ohlase ho reprízovali aj roku 2000. Vzbudil nielen ohlas čitateľov, ale aj literárnych kritikov. Spolupracoval som s redaktorom Romanom Bratom, ktorý sa v rozhlase ujal surového nepublikovaného rukopisu. Povzbudzoval ma, aby som písal ďalej a pripravil rukopis na knižné vydanie.

  • * Druhá časť trilógie Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode nedávno vyšla vo vydavateľstve Ikar. Anna Rosina Listiusová z Tematína je nová, neznáma postava popri známych menách Ilony Jó, Dory Sentešovej a Ficka. A stretneme sa s ňou aj v poslednej časti trilógie. Akú úlohu zohráva?

Je to historická postava, ktorú naši čitatelia vôbec nepoznajú. Anna Rosina Listiusová sa dopúšťala podobných ukrutností ako Alžbeta Bátoriová, len v menšom rozsahu. Týrala a vraždila ľudí, nielen dievčatá, ale aj mužov. Jej konanie je historicky doložené. Prezývali ju aj šintavská bosorka, pretože sídlila spolu s manželom Stanislavom Turzom na Šintave. Panstvo mali aj na Tematíne. Umiestnil som ju na Tematín, historicky je doložené, že tam ju aj internovali. Stanislav Turzo, bratanec palatína Juraja Turza, bol veľmi opatrný a mal strach, aby neprepukol podobný škandál ako s Bátoriovou, pretože pochádzal z vysokého šľachtického rodu. Obe boli súčasníčky. Príbeh Listiusovej s Bátoriovou je paralelný a prelína sa. Tieto ženy sa stretli v podzemí Čachtického hradu vo väzení. Annu Listiusovú nakoniec  roku 1637odsúdili na smrť, ale cisár Ferdinand III. jej  roku 1638 udelil milosť, pretože jej starý otec bol vysokým kráľovským úradníkom na cisárskom dvore. Dora Jó, Ilona Sentešová boli v úplne inom postavení. Boli to len slúžky a museli robiť, čo im prikázala a nakoniec sa pod mučením možno priznali aj k tomu, čo neurobili.

* Ako spájate fakty s literárnou fikciou?

Román je zaradený k pôvodnej umeleckej tvorbe, čo je pre mňa veľkým ocenením. Už odvysielanie v Slovenskom rozhlase bolo pre mňa garanciou, že moja tvorba má určitú hodnotu. Dovtedy som nebol známy ako spisovateľ. Je to historický román, preto sa maximálne pridržiavam historických prameňov, mnohé z nich boli dosiaľ neznáme. Inklinujem ku škole renomovaného historika Dr. Jozefa Kočiša, ktorý desaťročia pracoval v archíve v Bytči. Jedine on dôkladne objavoval a študoval korešpondenciu Turzovcov a pátral po dokumentoch aj v Maďarskom národnom múzeu. Oboznámil sa so strašnými skutočnosťami, výpoveďami vyše tristo svedkov, ktorí vypovedali pred protonotármi Mojžišom Cirákym a Andrejom z Kerestúra. Sú to ohavnosti, sadistické, neľudské a zvrátené konanie, ktoré nie je vôbec vhodné interpretovať. Už roku 1831 Sasinek vo svojej Kriminálnej pravote uverejnil časť z týchto výpovedí, keď som ich čítal, vtedy som ešte netušil, že ich bolo vyše tristo. Dal som si ich preložiť zo staromaďarčiny. Vo výpovediach je zdokumentované, čoho sa Bátoriová dopúšťala. Z týchto údajov som čerpal, preto proti mne vystupujú niektorí maďarskí a rakúski autori na jej obranu.

*V stredoveku sa používali surové tresty, ako bičovanie, ponáranie do ľadovej vody, lámanie na kolese, verejné popravy obesením, sťatím. Z pohľadu obdobia, v ktorom Bátoriová žila, bola až takou sadistkou a krvilačníčkou? Aká vlastne bola? Mala syna, dcéry, zaťov...

Neglorifikujem a nesnažím sa rehabilitovať Alžbetu Bátoriovú, pretože na základe historických výpovedí je zrejmé, že to bola naozaj beštiálna a krvilačná žena, ktorá mučila a trýznila svoje obete pri najlepšom psychickom vedomí. Boli to prejavy sadizmu, zvráteného štýlu doby, keď mocné ženy akoby nemali čo robiť. Maďarská sudkyňa Sádecký-Kardošová sa snaží vo svojich prácach Alžbetu Bátoriovú maximálne očistiť, zmierniť a rehabilitovať. Podľa nej to bola úspešná žena, liečiteľka, psychotronička, ktorá ovládala mágiu a bylinkárstvo. Možno je to pravda, ale historické záznamy, ktoré som študoval, vyvracajú tvrdenia pani Kardošovej. Je to aj vec Čachtičanov, v ktorých sa prenáša odpor voči Bátoriovej z pokolenia na pokolenie, a majú veľkú averziu voči takýmto tvrdeniam. Dr. Ammer z Čachtíc sa zaoberal touto problematikou v monografii Čachtice. Týchto ľudí si veľmi vážim. Dr. Jozef Kočiš vo svojej knihe takisto potvrdil na základe historických dokumentov, že Alžbeta Bátoriová nebola žiadnou bylinkárkou a liečiteľkou, ale zvrátenou sadistkou, ktorá svoje obete týrala neľudským spôsobom. Mala päť detí, Andrej a Uršuľa zomreli v detskom veku. Najstaršia bola Anna, ktorá sa vydala za Mikuláša Zrínskeho, dcéra Katarína si vzala za manžela župana Zemplínskej župy Juraja Drugeta a syn Pavol sa oženil s  Révaiovou. Anna zomrela rok po matkinej smrti. Spriadali nitky, aby sa dostala z väzenia. Nebola zamurovaná, ako sa uvádza.

* Alžbeta Bátoriová vraj navštevovala Piešťany a ich kúpele, dokonca v starých Tepliciach vlastnila kaštieľ. Spomína sa to v knihe?

– V prvom dieli je scéna Listiusovej s kastelánom v Piešťanoch. Kúpele v roku 1600 existovali. Ako patriot som rád, že Piešťanci uvítali opis kúpeľov a Piešťan v románe. Všetko sa vlastne dialo v okolí hradov Čachtice, Tematín, Beckov, v okolí Nového Mesta nad Váhom, Piešťan a Hlohovca.

* O Bátoriovej sa vám už musí snívať!?

Nie, nesníva sa mi o nej. V tom je umenie odosobniť sa. Pracoval som ako novinár v Slobodnej Európe, poznám veľa káuz a afér, ku ktorým sa už nevyjadrujem. Teraz pracujem na treťom pokračovaní knihy. Je to veľká drina, ktorá zaberá veľa času a musím sa koncentrovať. Dúfam, že sa mi ju podarí dokončiť a už potom bude na vydavateľovi dokončiť moju prácu.

* Pripravujete tretiu časť. Kedy predpokladáte jej vydanie? A ako bude pokračovať príbeh?

V septembri 2003 by mala vyjsť posledná časť trilógie s názvom Čachtická pani pred najvyšším súdom. V týchto dňoch vyšla prvá časť trilógie v češtine, čo ma veľmi teší. Vydavateľ aj kritici sú pozitívne naladení, vraj kniha sa bude predávať dokonca lepšie ako na Slovensku. O literatúre tohto druhu sa predpokladá, že sa bude čítať.

* Alžbeta Bátoriová si nikdy nevypočula svoj rozsudok a nebola odsúdená. Takže o čom bude tretia kniha?

Alžbetu Bátoriovú nikdy nepostavili pred tabulárny kráľovský súd v Prešporku, ako to žiadal vtedajší panovník, kráľ a potom cisár svätej Rímskej ríše Matej II. Palatín Turzo sa usiloval proces nielen oddialiť, ale eliminovať ho. Aj sa mu to podarilo, odvolajúc sa na to, že je zástupcom panovníka pre Uhorsko, pravou rukou kráľa, zástupcom Mateja II., ktorý sa zdržiaval väčšinou v Prahe a vo Viedni. Mal obrovskú moc, bol to krajinský prokurátor. Išlo mu predovšetkým o to, aby zachránil majetky Alžbety Bátoriovej. Bol to najbohatší a najvplyvnejší šľachtický rod tej doby. Dotovali kráľovskú korunu, pretože pokladnica bola prázdna. Mali obrovské majetky, obrovské výhody a tento rod bol veľmi významný. Strýko Alžbety Bátoriovej, Štefan I., bol poľským kráľom, ktorého Poliaci uznávajú ako svätca. Palatín Turzo sa snažil proces zahladiť. Vykresľujem ho negatívne, čo mi dosť zazlievajú . Napriek tomu 16. januára 1612 Matej II. prostredníctvom kráľovského kancelára Ferdinanda Ferenciho odosiela príkaz Turzovi, aby proces okamžite začal, lebo sa odkladal už dva roky. Kráľ naliehal, že za svoje krvavé zločiny musí byť odsúdená. Prečo nakoniec tak naliehal? Protonotári ho infomovali o hrozných zločinoch na základe výpovedí vyše tristo vypočutých svedkov. Kráľ bol zhrozený. Toto je negatívna úloha Turza. Prečo to robil, to dnes už nevieme vysvetliť, môžeme si to len domyslieť. Tak ako dnes, aj vtedy bolo všetko skorumpované. Tí, ktorí mali v rukách moc, mali v rukách právo. Turzo bol najvyšší krajinský sudca, tak mu záležalo na tom, aby Bátoriová potichu dožila na nejakom mieste. Nemôžeme dokonca ani tvrdiť, že to bolo v podzemí Čachtického hradu. Pretože to bola najvplyvnejšia osoba, nebol problém ju zameniť. Alžbeta Bátoriová nebola nikdy súdená za svoje zločiny a proces nebol ani nikdy začatý. Zomrela 21. augusta 1614 a tým sa zavrela hladina a všetko skončilo.

Alžbeta Bátoriová páchala trestnú činnosť celé štvrťstoročie – od roku 1585 do roku 1610. Jej manžel František Nádašdi zomrel 14. januára 1604, desať rokov pred jej smrťou. Po jeho smrti sa jej zvrátenosť a tyranstvo vystupňovali. Už za života manžela páchala tieto zločiny a on o jej skutkoch vedel. V prípade Anny Listiusovej manžel Stanislav Turzo ostro zasiahol, keď sa dozvedel, že sa stretáva s ľuďmi, ktorí pestujú mágiu a okultizmus a mučia pritom ľudí. František Nádašdi kryl Alžbetu Bátoriovú a dokonca existujú dokumenty, ktoré opisujú, že jej radil, akým spôsobom dievčatá mučiť, aby vypovedali a aby im spôsobila väčšiu bolesť. Ako veľmi krutý turkobijca, kapitán tureckého vojska, neoplýval veľkým citom. Bola to ukrutná doba reformácie a protireformácie, doba tureckých nájazdov a doba mocenských bojov medzi šľachtou. Boj medzi katolíkmi a luteránmi vyvrcholil  roku 1620 po bitke na Bielej hore a práve preto bola Anna Listiusová odsúdená na smrť. To v prípade Alžbety Bátoriovej neprichádzalo do úvahy, pretože vtedy mali ešte luteráni veľkú moc.

* V trilógii používate nový prepis historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín. V článkoch a publikovaných materiáloch sa stretávame so starou i novou podobou transkripcie. Vy ste zvolili tú novú...

Pristal som na požiadavky jazykovedcov, ktorí na mňa naliehali, aby sme historické priezviská a názvy rodov písali po slovensky. V prvej časti knihy uvádzam v poznámke, že sa držíme najnovších Pravidiel slovenského pravopisu a Veľkého vlastivedného biografického slovníka. Vydavateľ najskôr nesúhlasil, chcel pokračovať v starých tradíciách, ale už som sa nechcel vracať späť, a tak nová slovenská verzia prepisu zostala. Nazdávam sa, že je to pozitívne z pohľadu vývoja slovenského jazyka.

* Do čoho sa pustíte po Bátoriovej?

Nechcem opúšťať túto tému, chcem sa venovať histórii. Nechcem ešte hovoriť o svojich plánoch, pretože by to bolo priskoro. Chcel by som vytiahnuť nejaké pozitívne postavy. Možno to bude opäť ženská postava, napríklad Žofia Bosniaková. Zatiaľ neviem, ako sa všetko vyvinie. Veď druhá časť sa ešte len teraz dostala na knižné pulty a tretiu časť dokončujem.

* Prinieslo vám písanie zmenu v živote?

Žijem v Piešťanoch a venujem sa len písaniu a publicistike. Už nie som stálym redaktorom Slobodnej Európy, ani Slovenského rozhlasu. Pracujem externe pre Slovenský i Český rozhlas, to som si ešte nechal. Túto zmenu si vynútili okolnosti. Pri tejto práci si ani nemôžem dovoliť byť zamestnaný. Môžem sa sústrediť len na písanie knihy. Je lepšie aj pre mňa, že môžem byť viac s rodinou. Predtým som bol pohltený prácou a neustálym cestovaním. Predstavy o tom, že doma budem mať viac času na prácu, sa mi úplne nesplnili.

* Vaše knihy majú čoraz viac čitateľov aj vďaka vydavateľstvu Ikar. Pripravujete niečo aj v Piešťanoch, ktoré sú známe kultúrnymi aktivitami?

Nerád sa zviditeľňujem, nerád vychádzam z ulity svojho súkromia. Mám rád určitý odstup a diskrétnosť. Netúžim po sláve.

Pripravila Jana Obertová