Stopy o výpravách vtlačené do kníh

RNDr. František KELE (1936), geograf, horolezec, polárnik, cestovateľ a pedagóg, je autorom množstva publicistických článkov a 33 kníh cestopisov a literatúry faktu. Narodil sa v Bratislave, od malička chodil do hôr a už ako dvanásťročný chlapec začal vystupovať na tatranské štíty. Stal sa najmladším horským vodcom. Vo Vysokých Tatrách uskutočnil vyše 500 výstupov a 50 prvovýstupov. Doteraz vystúpil na takmer 100 končiarov rôznych pohorí sveta, pričom prekonal výšku vyše 1100 kilometrov. Ako vedúci expedície uskutočnil prvú výpravu z Československa na Mount Everest (1984) a prvú slovenskú výpravu na Severný pól (1993). Trikrát obišiel zemeguľu, navštívil všetky kontinenty a nevynechal ani Arktídu a Oceániu. Postrehy z ciest zachytil na stránkach svojich kníh, napr. Mount Everest. 8848 m (Šport 1986), Noc na Aconcague (Obzor 1987), Za 97 dní okolo sveta (Obzor 1988), Moje dotyky a Everestom (Smena 1990), Ostrovy na začiatku sveta (Geotext 1993), Severný pól (Perex 1994), Madagaskarský denník (Print-Servis 1997), Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy (Print-Servis 1998). Sprievodcu po našich veľhorách od Františka Keleho Tatry pre teba vydalo vydavateľstvo Ikar okrem slovenčiny v češtine, maďarčine, španielčine, taliančine, francúzštine, angličtine a nemčine.

Stopy o výpravách vtlačené do kníh

O knižných záznamoch zo svojich ciest hovorí František KELE

RNDr. František KELE (1936), geograf, horolezec, polárnik, cestovateľ a pedagóg, je autorom množstva publicistických článkov a 33 kníh cestopisov a literatúry faktu. Narodil sa v Bratislave, od malička chodil do hôr a už ako dvanásťročný chlapec začal vystupovať na tatranské štíty. Stal sa najmladším horským vodcom. Vo Vysokých Tatrách uskutočnil vyše 500 výstupov a 50 prvovýstupov. Doteraz vystúpil na takmer 100 končiarov rôznych pohorí sveta, pričom prekonal výšku vyše 1100 kilometrov. Ako vedúci expedície uskutočnil prvú výpravu z Československa na Mount Everest (1984) a prvú slovenskú výpravu na Severný pól (1993). Trikrát obišiel zemeguľu, navštívil všetky kontinenty a nevynechal ani Arktídu a Oceániu. Postrehy z ciest zachytil na stránkach svojich kníh, napr. Mount Everest. 8848 m (Šport 1986), Noc na Aconcague (Obzor 1987), Za 97 dní okolo sveta (Obzor 1988), Moje dotyky a Everestom (Smena 1990), Ostrovy na začiatku sveta (Geotext 1993), Severný pól (Perex 1994), Madagaskarský denník (Print-Servis 1997), Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy (Print-Servis 1998). Sprievodcu po našich veľhorách od Františka Keleho Tatry pre teba vydalo vydavateľstvo Ikar okrem slovenčiny v češtine, maďarčine, španielčine, taliančine, francúzštine, angličtine a nemčine.

* Vašou najnovšou cestopisnou knihou je Rieka padajúca z neba (MF Slovensko 2005), jej názov je doslovný preklad domorodého pomenovania najvyššieho vodopádu sveta (Kerepacupai-meru), teda Angelovho vodopádu vo Venezuele. V piatich kapitolách knihy približujete päť samostatných výprav – dve európske, na Island a do Stredomoria, na Sicíliu a Liparské ostrovy, tri juhoamerické, z nich dve do Venezuely a jednu naprieč Južnou Amerikou. Môžete nám priblížiť svoj tvorivý postup?

– Na cesty sa vždy vydávam po solídnej teoretickej príprave – viem, kam idem a čo môžem očakávať. Napriek tomu v teréne často natrafím na také prekvapenia a nečakané javy, že sa s nimi zoznamujem priamo na mieste, a neraz po návrate domov hľadám odpovede v odbornej literatúre. Zdokumentovať poznané a najmä „znovuobjavené“  môžem len na základe denníkových poznámok, fotografií a videozáznamov.  

* Akých čitateľov chcete touto publikáciou osloviť, čo je jej zámerom?

– Dve z výprav boli organizované pre učiteľov zemepisu a prírodopisu. Každý učiteľ komunikuje s desiatkami žiakov a študentov. Potencionálna čitateľská obec je preto početná. Kniha však nie je určená len pre školy. Môže z nej čerpať každý, kto má záujem o cestovanie a cestopisy. 

* V obrazovej časti sú aj unikátne zábery – kosenie na streche domu. Skutočne tam na domoch rastie toľko trávy, že ju treba kosiť a hrabať?

– Záber je z Faerských ostrovov, ale strechy zarastené trávou sú bežné aj  na Islande a iných severských ostrovoch. Trávnik na streche plní funkciu škridiel a treba sa o ňu starať rovnako ako o trávu v záhrade. 

* Vraj jeden z vašich kolegov, inšpirovaný Julom Vernom, hľadal na Islande otvor do stredu Zeme. Našiel ho?

– Podľa Vernových románových hrdinov je to kráter Yocul. Môj priateľ ho však „nenašiel“, nemal na to dosť času. Ale o rok neskôr sa rozhodol ísť so mnou na vulkán Stromboli, pretože práve tam výprava profesora Otta Lidenbrocka po dvoch mesiacoch vystúpila zo stredu Zeme na povrch planéty. Takže šiel po jeho stopách.

* Druhá kapitola tejto knižky Z Rio de Janeira na Floreánu zaznamenáva expedíciu uskutočnenú na poctu M. R. Štefánika. Inej jeho expedícii na protiľahlú stranu zemegule ste dávnejšie venovali publikáciu Návraty do Polynézie po Štefánikových stopách (Print Servis 1996). Ako konkrétne ste vzdali hold nášmu významnému rodákovi pri ceste do Južnej Ameriky?

– Štefánik v roku 1913 pracoval v geofyzikálnom observatóriu v parku La Alameda v Quite. Svojou prácou a projektmi sa natrvalo zapísal do histórie observatória. Pracovníci tohto vedeckého pracoviska vedia o živote a diele nášho velikána toľko, že by sa nemuseli hanbiť ani pred našimi historikmi. Dlho však pokladali Štefánika za Francúza. Do tohto observatória v hlavnom meste Ekvádoru sme priniesli bustu Milana R. Štefánika od akademického sochára Viliama Loviška. Autor venoval svoje dielo observatóriu v Quite a rovnakú bustu inštalovali už predtým v meste Passa Quatro v Brazílii. 

* V tretej kapitole sa čitateľ ocitne v Pompejach, kde krátko pred ich zničením býval aj slávny filozof a spisovateľ Seneca, ba i rečník a spisovateľ Cicero. Možno považovať tieto miesta pod Vezuvom aj dnes za literárne inšpirujúce?

– Seneca aj Cicero žili v Pompejach v období ich rozkvetu. Cisár Claudius si tam dokonca nechal postaviť prepychové sídlo. Súčasné Pompeje môžu na návštevníkov zapôsobiť rôzne. Kým jednému pripomenú dávnu slávu, druhý si uvedomí jej pominuteľnosť. Niekto iný na tomto mieste pochopí silu prírody a privedie ho k väčšej skromnosti. Takže sa dá povedať, že pohľad na zničené Pompeje isto inšpiruje človeka k zamysleniu.

* Spoluautorkou tejto knižky, ako aj ďalších dvoch predchádzajúcich – Cesty snov (Geotext 1995) a Dni a noci pod Južným krížom (SPN 2000) – je vaša manželka Ľudmila. Ako vyzerá spolupráca na ,,manželskom“ cestopise?

– Asi si neviete predstaviť, ako môžu jednu knihu písať dvaja. Prvé dva cestopisy píšeme „na striedačku". Ten istý príbeh vidí každý zo svojho uhla pohľadu. Žena a muž často vnímajú rovnakú situáciu rozdielne. V poslednom cestopise Rieka padajúca z neba sme písali každý svoje kapitoly.

Manželka sa len raz zúčastnila na expedícii do Ekvádoru – na Galapágy. Ale aj naše súkromné cestovanie malo vždy charakter výpravy, cestovali sme rodinným „expedičným štýlom“, vytýčili sme si cieľ cesty. Ani jedna z našich spoločných ciest nezostala bez toho, aby po sebe nezanechala stopu. Dôkazom toho sú  práve tieto tri cestopisy.

* Písaniu sa venuje aj vaša dcéra Táňa Keleová-Vasilková, dokonca jej romány patria u nás medzi najpredávanejšie. Čítate si navzájom svoje rukopisy a dokážete byť k sebe aj kritickí?

– Kritizovať je predsa vždy najľahšie! U nás to funguje asi takto: Manželka je prvou čitateľkou a kritičkou mojich rukopisov. Je veľmi náročná, ale som rád. Najpozornejším čitateľom našich cestopisov je dvanásťročná vnučka Veronika. Dcéra mi zasa podrobne vyrozpráva obsah svojich románov počas dlhých túr po Malých Karpatoch. Napriek tomu, že mám presnú predstavu, ako by sa  jej literárna tvorba mohla ďalej uberať, som tolerantný kritik. K Tániným rukopisom je oveľa kritickejšia moja manželka. Dcéra nás v jednej životnej etape prekvapila tým, že od krátkych literárnych foriem prešla k románom. Vtedy sme sa rozhodli pomôcť jej vydať prvotinu Cena za voľnosť.

* Vaša predchádzajúca kniha Na hrane. 77 rád ako sa stať špičkovým cestovateľom, ktorú ste vydali vo vydavateľstve svojho brata (Vyd. Peter Kele COMP 2004), má symbolický názov. Možno ho chápať aj ako na hrane ľudských možností?

– Áno, samozrejme. Cestovateľstvo na profesionálnej úrovni má všetky atribúty akéhokoľvek iného extrémneho športu či podnikania. Záleží mi na tom, aby z plejády takzvaných cestovateľov z času na čas vyrástol seriózny, vnímavý a komunikatívny cestovateľ. To znamená, že kniha je určená pre veľmi malý okruh záujemcov o skutočné „cestovateľské remeslo“. Ale prečítať si ju môže aj pecivál či domased, pretože rady v knihe sú podložené nespočetnými príbehmi, dobrodružstvami a poznatkami...

* Knihu nestačí len napísať, ale rovnako veľké úsilie si vyžaduje aj získanie prostriedkov na jej vydanie. Darí sa vám nájsť vždy ochotných sponzorov?

Nie, nie vždy sa mi darí. Na Slovensku je ťažké nájsť peniaze na vydanie klasického cestopisu. Väčší úspech by som mal, keby som si na základe cestovateľských zážitkov „vymýšľal“ príbehy a dotváral ich do šteklivých podôb. Dostal som napríklad ponuku napísať cestopis na tému moje erotické zážitky na cestách okolo sveta a iné. Napriek tomu, že sa „sťažujem“, našli sa ľudia aj organizácie, ktoré mi pomohli. Významne mi pomáhala poisťovacia spoločnosť UNION, a. s. Je smutné, že musíme hovoriť o sponzoroch. Súvisí to najmä s malým záujmom o cestopisy, respektíve s malým okruhom záujemcov o takúto literatúru. Úplne iná situácia je napríklad v susednom Česku. Záujemcov o dobrý cestopis je toľko, že vydavateľovi sa vyplatí vydávať tento druh literatúry.

* Akou filozofiou sa riadite na svojich cestách?

– Vychádzam z vlastnej zásady: na cestu sa musíte vydať so zmysluplným cieľom a  po návrate by ste mali o výprave zanechať stopu. Teda necestujem „naverímboha“, a tomu na cestách podriaďujem všetko svoje konanie.

* Vieme, že ste aj horolezcom a polárnikom. Čím sa dá zdokumentovať a preveriť, že ste na tom-ktorom vrchole naozaj boli?

– Je zlé, keď sa takéto podujatia musia dokladovať. Ale aj to sa stáva. K Severnému pólu sa viaže spor – kto na ňom stál ako prvý. Peary, alebo Cook? Spor sa preniesol až na súdny dvor. Dodnes nie je Cookovo prvenstvo dokázané, ani vyvrátené, je však spochybnené. Na Severnom  póle sme boli ako jedna z prvých výprav, ktorá mala k dispozícii GPS (prístroj na určovanie zemepisnej polohy). Na póle sme stáli presne s toleranciou 3 metrov! Nikto od nás nežiadal dôkazy. V rozľahlých arktických pustatinách, na ľadových kryhách Severného ľadového oceánu je krajina v okruhu stoviek kilometrov rovnako monotónna. Fotografia by veru nebola dôkazom. Ktorékoľvek miesto v oblasti stoviek kilometrov sa „dá vyhlásiť“ za Severný pól! Azda našich asi 1050 rádiových spojení so všetkými kútmi sveta by sa dalo považovať „za dôkaz“. Navyše sme mali „očitých svedkov“. Na póle sme sa stretli s ruskými polárnikmi, ktorých viedol Vladimír Čukov, nestor ruských športových polárnikov. Jeden z našej šestice, Peter Valušiak, práve tu  nadviazal s Čukovom hlbšie kontakty a neskôr spolu uskutočnili famózny prechod z Ruska cez Severný pól do Kanady.

* Aký význam pre spoločnosť majú výstupy na horské končiare?

– Pokúsim sa odpoveď zjednodušiť a zúžim ju na európske dimenzie. Ľudia chodili do hôr najprv loviť zver a zbierať prírodniny. Lovcov vystriedali bádatelia a po nich sa vo vrchoch udomácnili športoví horolezci. Posledné dve z troch ľudských aktivít majú pre človeka význam dodnes. Vedci objavujú nové a nové skutočnosti o extrémnej vysokohorskej prírode, sem-tam upresnia výškové merania, ktoré nesvedčia len o zdokonaľovaní techniky, ale aj o vertikálnych pohyboch zemskej kôry. A potom je tu horolezecký aspekt záujmu ľudí o vysoké vrchy. Rozumná turistika a horolezectvo upevňujú v človeku otužilosť, vitalitu, psychickú odolnosť... Slogan „každý má svoj Everest“ hovorí aj o tom, že by sme mali byť pripravení svoje každodenné  „everesty“ zdolávať úspešne. Romantické, ale drsné prírodné podmienky veľhôr a polárnych pustatín môžu človeka pripraviť na prekonávanie aj tých najprozaickejších ľudských problémov.

* Encyklopediu velehor světa (Fontána, 2004), ktorej ste autorom spolu s dnes už nebohým významným slovenským geografom a vaším spolucestovateľom Petrom Mariotom, ste venovali Milanovi R. Štefánikovi. Prečo práve jemu?

– Milan Rastislav  Štefánik sa počas pôsobenia na Mont Blancu musel správať ako horolezec. Už pri prvom výstupe v roku 1905 položil základ slovenského výškového rekordu horolezcov (v horolezeckých kruhoch nie je známy iný „slovenský“ výstup). Navyše Štefánik vystúpil na Mont Blanc dovedna šesťkrát a je držiteľom neoficiálneho „svetového“ rekordu – na vrchole Európy, vo výške 4810 metrov strávil 46 dní. A ešte jeden dôvod – kniha vyšla na prahu stého výročia prvého Štefánikovho výstupu na Mont Blanc.

* Kde hodláte hľadať inšpiráciu na budúce literárne aktivity?

– Moje najbližšie plány sú zamerané najmä na vrchy a priestory, v ktorých som vyrastal –  Malé Karpaty a Vysoké Tatry. Malé Karpaty mám „za humnami“, ale rád by som ešte vystúpil na niektoré moje najmilšie štíty v Tatrách. Na zozname ich mám okolo 110. Takže mám čo robiť! A pokiaľ ide o ostatný svet, netúžim sa vrátiť pod Everest.  Rád by som si uchoval atmosféru pod Sagarmathou spred dvadsiatich rokov. Obľúbil som si Ekvádor, Nepál  a krajný juh Ameriky. Nepočítam štáty, ktoré som navštívil, ale typy geografických krajín. A tie som prešiel po vlastných nohách všetky.

V súvislosti s cestovateľskými plánmi sa ma často spytujú na kmene či skupiny ľudí, ktoré ešte neprišli do styku s civilizáciou. Nie, neobjavil som a nenavštívil takéto kmene. Éra Jamesa Cooka a Emila Holuba je za nami. Priniesť „civilizáciu“ zabudnutým kmeňom je dnes oveľa zložitejšie a nebezpečnejšie ako v minulosti. Pretechnizovaný svet  spôsobuje ľuďom, ktorí majú k dispozícii primitívnejšiu techniku šok a paralelne s ním túžbu po poznaní a splynutí s naším moderným svetom (až na výnimky). Podľa mňa všetci neobjavení  môžu zostať šťastnejší ako nami objavení, ktorých značne nepripravených pohltí vedecko-technický rozvoj a pseudocivilizačné trendy v medziľudských vzťahoch, v ekonomike a v technike.

Pripravila Anna Sláviková

Foto archív autora