O tvorbe pre deti hovorí Ján Uličiansky

O tvorbe pre deti hovorí Ján Uličiansky

Optimista píše rozprávky s dobrým koncom

Dramatik a spisovateľ Ján Uličiansky (nar. 29. októbra 1955 v Bratislave) po maturite na gymnáziu v Košiciach študoval dramaturgiu a bábkarsku réžiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (1975 – 1979). Svoju umeleckú dráhu začal ako režisér v Bábkovom divadle v Košiciach, v rokoch 1988 – 2008 pracoval ako dramaturg Slovenského rozhlasu v Bratislave, popri tom od roku 1991 pedagogicky pôsobí na VŠMU (od roku 2009 ako profesor).

Pre rozhlas napísal viacero rozprávkových hier a seriálov, bábkové divadlá uviedli napr. jeho hry Čáry Máry Fuk (1978), Janko Pipora (1983), Radúz a Ľudmila (1984), Bohatier Kremienok (1986), Prípad hrášok (2004), za tvorbu v tejto oblasti získal niekoľko ocenení. Divadlo A. Bagara v Nitre uviedlo jeho hry pre deti Peter Pan (2004) a Veveričky (2007) a Činohra SND Kocúr na kolieskových korčuliach (2008).

Knižne debutoval veršovaným leporelom Hádanky (1980, 1984), nasledovali zbierka krátkych rozprávok pre najmladších Adela Zvončeková (Mladé letá 1981, il. Katarína Ševellová-Šuteková), Nedeľa (ML 1987, il. Ľuba Končeková-Veselá), Snehuliacke ostrovy (ML 1990, il. Peter Čisárik), Máme Emu (Buvik 1993, il. Peter Čisárik), Veverička Veronka (Nona 1996, il. Peter Čisárik), Drak Plamienok (Buvik 2000, il. Ľuba Končeková-Veselá), Pán Prváčik (Buvik 2002, il. Peter Čisárik), Podivuhodné príbehy siedmich morí (Perfekt 2003, il. Ľuboslav Paľo). Kniha Čarovný chlapec (Perfekt 2005) s ilustráciami Petra Čisárika obsahuje 3 príbehy: Tik Tak – Peter Kľúčik –Čarovná chvíľa. Kocúr na kolieskových korčuliach (Perfekt 2006) s ilustráciami Miloša Koptáka bola vyhlásená za Najlepšiu knihu leta 2006. Z úspešnej spolupráce s vydavateľstvom Perfekt vyšli ďalšie knihy Veveričky (2008, il. Peter Čisárik), Tri hádanky (o bábkovom divadle) (2008, il. Peter Čisárik) a najnovšia Malá princezná s ilustráciami Miloša Koptáka.

Za knižnú tvorbu získal viacero ocenení, napríklad zápis na Čestnú listinu IBBY za knihy Snehuliacke ostrovy (1992) a Pán Prváčik (2004), Cenu Trojruža za tvorbu pre deti a mládež (1998), Certifikát za nomináciu na Cenu Hansa Christiana Andersena (2004).

• Vo svojich rozprávkových príbehoch sa usilujete zachytiť pocitový svet súčasných detí, pričom pohľad vašich detských hrdinov na počínanie dospelých vôbec nie je zhovievavý. Ako si uchovávate túto schopnosť pozerať sa okolo seba očami dieťaťa? Čo je na takomto autorskom prístupe najťažšie?

– Popravde, je to môj pohľad. Ako to už býva v umeleckej tvorbe, autor si musí nájsť médium, cez ktoré pošle svoju správu o tom, ako vidí svet, v ktorom žije. Alebo v ktorom musí žiť. A práve umenie je jedným zo spôsobov, ktorým ho môžeme urobiť aspoň trochu lepším. Teraz zo mňa nehovorí nejaký skeptik, voľakedy som sa, naopak, vyhlasoval za zarytého optimistu. Inak by som nemohol písať rozprávky s dobrým koncom. Ale aby som vážne odpovedal na vašu otázku, je naozaj ťažké písať o tomto svete tak, aby to v jednej chvíli zaujalo deti i dospelých. Možno preto sú často deti v mojich knižkách také dospelé a dospeláci takí detinskí.

• Vašim rozprávkam nechýba vtip, založený na správaní hrdinov, na ich slabostiach či morálnych pokleskoch, aj na slovných hrách. No na druhej strane vašim príbehom ,,pristane aj smútok“, najmä v najnovšej knižke o Malej princeznej. Čo podľa vás silnejšie pôsobí na detského čitateľa – slzy či smiech?

– Deti sa určite radšej smejú ako plačú, a je to prirodzené. Aj ja sa pamätám z detstva, ako som sa bavil na vtipných rozprávkach, napríklad Kristy Bendovej, aby som ostal v oblasti našej pôvodnej literatúry. Z dnešného pohľadu je mi jasné, že to bol humor, na ktorom sa môže zasmiať aj dospelý. A o to ide aj mne v mojej tvorbe. Aby to bola literatúra univerzálna, pre malého i veľkého čitateľa. No a ak má byť univerzálna, nesmú v nej chýbať ani tie slzy. Možno si niekto myslí, že na smútky „andersenovského“ typu dnes už nemáme ani čas, ani chuť, že sme na to príliš pragmatickí. No ak sa deti nenaučia citlivosti už odmalička, slzy budeme nad nimi prelievať my, dospelí.

• Podľa krátkej bibliografie je zrejmé, že spolupracujete s overeným ilustrátorom, s overeným vydavateľstvom... Na čo kladiete dôraz pri tejto spolupráci, aby sa výsledný tvar knižky čo najviac zhodoval s vašimi predstavami?

– Pri naozaj tvorivej spolupráci sa tá predstava často mení, aj vo finálnej fáze realizácie knižky. Je dôležité, aby všetci zúčastnení boli rovnocenní partneri a dokázali medzi sebou otvorene komunikovať. Mám to šťastie, že sa mi to pri posledných tituloch naozaj darí. Pre mňa sa príbeh knižky nekončí odovzdaním rukopisu vydavateľstvu. Vzhľadom na to, že robím predovšetkým knihy pre deti, ktoré sú bohato ilustrované, zaujímam sa aj o túto stránku veci. Pravda, je dôležité, aby tú knihu ilustroval človek, ktorý je ochotný pristúpiť na dialóg s autorom „písmeniek“. Peter Čisárik, Ľubo Paľo i Miloš Kopták boli voči takémuto „fušovaniu do remesla“ tolerantní.

• Budúci rok bude Slovensko čestným hosťom na medzinárodnom veľtrhu detskej knihy v Bologni. Slovenskú tvorbu pre deti budú na ňom reprezentovať aj vaše knižky. V čom vidíte silné stránky našej knižnej tvorby pre deti?

– Zvykne sa hovoriť, že je to predovšetkým naša ilustračná tvorba. Samozrejme, má svoju slávnu tradíciu, no aj veľa talentovaných a priebojných mladých umelcov. Vizuálna stránka knihy je prirodzene komunikatívnejšia, povedal by som, že „bezbariérová“. Na to, aby niekto ocenil, napríklad Uchnárov ilustrátorský štýl, nemusí vedieť čítať po slovensky. Ale kvôli Hevierovi by sa to mohol naučiť. Chcem tým povedať, že aj slovenskí spisovatelia by mohli obstáť v medzinárodnom kontexte, je tu však stále problém prekladu do cudzích jazykov. Preto je ambícia Literárneho informačného centra predstaviť našich tvorcov na tomto mimoriadnom podujatí aj pomocou brožúr v anglickom a talianskom jazyku mimoriadne záslužná.

Marta Bábiková