Vyhľadávanie
Autorka románov Mal to byť pekný život (EvitaPress) a Cudzia krv (Ikar 2011), o ktoré je záujem aj v zahraničí. Rodáčka z Radošiny (1975) absolvovala žurnalistiku na FF UK v Bratislave, pôsobila vo viacerých slovenských médiách, ako prekladateľka, manažérka amerických i slovenských firiem. Na decembrovej Ikariáde prebrala Platinovú knihu za mimoriadne úspešný predaj knihy Židovka.
Ako ste prijali svoj autorský úspech na Slovensku?
Som vďačná ľuďom, ktorí čítajú moje romány v čase, keď sa kniha stáva luxusom. Ak by sa im nepáčili, komerčný úspech by sa nikdy nedostavil. Pochvala je pre mňa ako šibnutie čarovným prútikom.Nepokúšate sa presadiť aj na zahraničnom trhu?Moja prvá kniha Mal to byť pekný život je preložená do angličtiny a predáva sa aj ako e-kniha na amazon.com. Židovka sa prekladá a vďaka neutíchajúcemu sneniu hlavnej hrdinky Sofie Maniševičovej si pomaly vyberáme amerického režiséra na sfilmovanie. Vidíme sa v Hollywoode na udeľovaní Oskarov. Ak to niekomu pripadá uletené, nech! Sny sú predsa na to, aby sa snívali. O Cudzej krvi rokujem s českým vydavateľom a myslím, že sa niečo črtá aj v Srbsku. Zahraničné vydania mojich kníh môžu byť dobrým predpokladom na úspech, ale svet na tom nestojí a hlavne nepadá.
Žijete medzi New Yorkom, Bratislavou a Radošinou. Kde ste vlastne doma?
Tak trochu všade. V Radošine som sa narodila, vyrastala a jednoznačne som tam doma. V Bratislave a New Yorku som žila dosť dlho na to, aby ma obe mestá prijali za svoju, našla som si priateľov, zázemie, zákutia, ktoré zbožňujem. Všetky tri miesta sú jedinečné, dobre sa v nich cítim a dúfam, že v nich nikdy nebudem len turistkou.
V New Yorku ste žili takmer desať rokov (2002 – 2011), vlani v októbri ste sa presťahovali do Bratislavy. Prečo?
Predtým sme sem chodili s deťmi len cez leto a po návrate sa mi vždy zdala tráva na Slovensku zelenšia. Tak som si povedala, že si splním jeden zo snov, prenajmem si v Bratislave byt a vyskúšam si naplno život doma, aby som zistila, kde je mne i mojim deťom lepšie.
Deti neprotestovali?
Nespálila som mosty. V septembri sedemročná Sarinka nastúpila v New Yorku do druhej triedy súkromnej školy a o rok v septembri sa do nej môže vrátiť. Teraz chodí do slovenskej školy v Bratislave. Trochu jej chýbajú kamarátky, má pocit, že má viac úloh a je to tu prísnejšie. Zvyká si podobne ako päťročný Mark, ktorý chodí do slovenskej škôlky a veľmi sa mu v nej páči. Čo je najdôležitejšie – v Radošine žijú moji rodičia a sú veľmi šťastní, že môžu byť skoro každý víkend s vnúčatami. Konečne sme naozaj ako rodina.
So slovenčinou nemali deti problémy?
Som veľmi pyšná, že som dokázala deti vychovať bilingválne a nemajú v slovenčine anglický akcent. Angličtina je ich prvý jazyk.
Čo im čítate na dobrú noc?
Anglické rozprávky si vymýšľam. Sarinke o princeznách, Markovi o dinosauroch, ale teraz najradšej počúvajú príbehy o tom, ako boli bábätká. Po slovensky si čítame Čin čin, najnovšie vydanie, a rozprávky o vílach a drakoch.
Ste stredná z troch sestier a tvrdíte, že ste od malička chceli písať.
Išlo to celkom klasicky: od slohových prác cez školské časopisy, okresné noviny, pokračovať. Teším sa na zajtrajšok.
Pamätáte sa na svoj prvý uverejnený literárny pokus?
Poviedka o nenaplnených túžbach. Dosť pubertálny výstrel, ktorý sa páčil niekomu tam hore a uverejnili mi ho v Dotykoch. V celoslovenských novinách to bola krátka správa o pneumatikách. Na tlačovku ma poslal vedúci vydania zo SME, kde som praxovala. Dnes je to skôr úsmevná príhoda.
Knihu Cudzia krv ste venovali „mamine a tatinovi“. Čím sú vaši rodičia a čo robia dnes vaše sestry?
Moji rodičia sú už na dôchodku a pre mňa znamenajú veľmi veľa. Mladšia sestra Martinka je v Anglicku a pracuje s emigrantmi a staršia Magduška je v Dubaji. O nej neviem povedať nič iné len, že je workoholik s najväčším srdcom na svete.
Do USA ste odišli ako zahranično-politická spravodajkyňa, ale vyskúšali ste si aj prácu čašníčky a neskôr ste boli šéfredaktorkou slovenských novín v USA Slovakia Today. Ako by ste charakterizovali svoj dnešný status?
Najdôležitejšie pre mňa je byť dobrým človekom. Ľudia sa často pýtajú, či sa dá z písania vyžiť. Proces tvorenia knihy je náročný a osamelý, autor ide s kožou na trh celkom sám.
Vaša prvá kniha Mal to byť pekný život vychádzala z osobnej skúsenosti. Súhlasíte s tým, že autor píše vlastne vždy aj o sebe?
Autentickosť, úprimnosť sú nosné vlastnosti mojich kníh. Nevedela by som písať o emóciách, ak by som ich sama necítila naplno. Rada sa však „prevteľujem“ do iných podôb, ľudské osudy a životy prežívam naplno.
Absolvovali ste rad čitateľských besied. Čo vám dali?
Stretnutia s čitateľmi boli nabité perfektnou energiou, rozprávali sme sa o knižkách, o živote, o všeličom. Nepovažujem ich len za priamu spätnú väzbu, ale skôr za dar. V každom meste boli besedy iné: veselé aj dojímavé.
Sledujete súčasné literárne dianie?
Po slovensky čítam slovenských autorov, anglické knihy si rada prečítam v origináli. Momentálne sa teším na Aggasiho životopis Open, Nadalovu autobiografiu Rafa, z čoho jasne vyplýva, že som tenisový fanúšik. A slovenské novinky mám doma asi všetky. V USA má trend elektornických kníh zelenú, v metre už len málo vidíte ľudí s voňavými knihami, nahradili ich iPady. Predpokladám, že podobný prevrat čaká aj nás, aj keď ľudia vravia, že to ešte potrvá. Uvidíme, kto má pravdu.
Ako sa dívate na súčasný boom ženskej literatúry na Slovensku?
Držím palce všetkým dobrým knižkám. Nakoniec slovenskí čitatelia sú veľmi vzdelaní a brakom či mačkou vo vreci ich neoklame ani najlepšia reklama. Veľkí vydavatelia sú síce tvrdí obchodníci, ale predovšetkým odborníci. Oni by v prvom rade mali robiť sito, ktoré na trh pustí len fajn knihy.
Vaše knihy bodujú u čitateľov aj kritikov, viete v čom spočíva tento úspech?
Čo viac si môžem priať? Nepíšem zištne, a to je základ. Nestačí len vyletieť, prekvapiť, oveľa dôležitejšie je udržať nastavenú latku, posúvať ju ďalej, prekonávať seba a iných a nesklamať.
Aké sú vaše najobľúbenejšie knihy?
Postupne si vyberám autorov či diela. Už si nechcem pri knihách len oddýchnúť, ale sa niečo aj naučiť. Zbožňovala som Dana Browna, už nie je na prvej priečke. Nahradil ho Malcolm Gladwell, ale s ním veľmi polemizujem. Matkinovi som verná, Stiega Larssona považujem za génia a teším sa aj na knihy od autorov, ktorých označujú za moju konkurenciu. Z detstva si najviac pamätám Janu Eyrovú.
Máte rituál písania?
Niekedy sa za počítačom trápim, nejde mi to, som rozptýlená a nesústredená. Niekedy to plynie s ľahkosťou. Takže píšem organizovaným chaosom, čo vyvracia tvrdenie, že som disciplinovaná, ako s obľubou o sebe hovorím.
Svojím spôsobom ste oslávili slovenské ženy a ich schopnosť presadiť sa v akomkoľvek prostredí. V čom to je?
Všeobecné hodnotenie by som nechala na niekoho iného, pretože aj ja som predsa slovenská žena. V každom prípade som v zahraničí aj doma stretla naozaj skvelé dámy. Upravené, pekné, pracovité, nepoddajné, silné osobnosti. Láskavé, vzdelané… Dodám však, že aj Slovenky vedia byť poriadnymi beštiami, alebo podľahnúť vlastnej dôležitosti.
Čím vás poznačil pobyt v USA?
Uvedomila som si, že napriek všetkému, čo sa občas hovorí, plávame v jednom rybníku, len uhol pohľadu je rozdielny. Bolo by fajn, keby sme sa navzájom dokázali osvojiť z oboch kultúr – našej i americkej – to najlepšie. Od Američanov by sme sa mohli naučiť hoci aj to, že aj cudzí ľudia sa na seba usmievajú a hovoria si príjemné veci, povzbudzujú sa, sú k sebe žičlivejší ako je zvykom u nás.
Prežili ste ľudskú tragédiu – ťažké ochorenie syna, nečakanú smrť manžela, boj o prežitie, keď vás jeho rodina vyhodila z bytu. Čo vám pomáhalo a pomáha v najťažších situáciách?
Nemám liek na bolesť ani prekonávanie ťažkých období. Čas lieči, zaneprázdnenie tiež. Všetko tak trochu dokopy: že vás niekto potrebuje, niekto ľúbi, niekomu je ťažšie ako vám, niekto vás hnevá, niečoho sa bojíte, na niečo sa tešíte. A tak, deň po dni to ide…
Máte niečo, čo by ste označili za svoje životné motto?
Je to tvoj život a nikto ti z neho nevráti ani jeden deň.
O čom snívate?
Rada rojčím o zariaďovaní bytu alebo domu. Po nociach tajne prerábam dom mojich rodičov, zariaďujem si byt. Snívam celkom klasicky, potom som cez deň premotivovaná, aby som si v noci opäť ľahla s mojimi snami.
Ako relaxujete?
Na tenisovom kurte. Či už aktívne s raketou, alebo ako fanúšik v hľadisku.
Aké máte spisovateľské či ľudské plány v roku 2012, prípadne ďalej?
Ambiciózne. Nebudem kričať hop, kým mi nepreskočí.
