Soňa Tomašových (1952)

Obrázky z minulého života (vo vlastnom náklade 2003)

Nevšedné obrázky zo všedných dní
Soňa Tomašových (1952) pracuje ako knihovníčka a psychoterapeutka v Pinelovej nemocnici v Pezinku. Vo svojom literárnom debute Obrázky z minulého života (vo vlastnom náklade a s finančným prispením MK SR, 2003) vykreslila celé priehrštie rozmanitých obrázkov zo života – príbehov, nápadov, pocitov, svojich snov i túžob.

Hoci ide o autorkinu prvotinu vo vydavateľskej oblasti nie je úplnou začiatočníčkou: dala totiž knižnú podobu denníku svojho syna, ktorý tragicky zahynul, Ako ďaleko je do Šanghaja (Belimex 1996). Soňa Tomašových až ako zrelá štyridsiatnička začala zhodnocovať svoj doterajší život a klásť na papier mnohé autentické zážitky, ale najmä úvahy, city a spomienky. V úvode knižky sama hovorí: „Píšem z vlastnej nespokojnosti ...chcem písať preto, lebo niečo hľadám.“
 *
Čo bezprostredne ovplyvnilo vaše rozhodnutie napísať a vydať knihu?

Zlomené rameno ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, kam sa ponáhľam. Položila som si otázku, čo vlastne nestíham, a odpoveď sa akosi „napísala“ sama: nestíhala som vlastnú sebareflexiu. Písaním iba doháňam zameškané...

* V knihe odkrývate pred čitateľmi svoj súkromný život. Komu ste knihu určili?

– Všetkým, ktorí chcú porozumieť sebe, nebáť sa vlastných citov  a zasmiať sa nad vlastným svetom. Patrím k „zrelej strednej generácii“, ale na knihe sa dobre zabával aj osemnásťročný mládenec. To ma naozaj povzbudilo.
* S akým pocitom držíte v ruke svoju prvú knihu?

– Úprimne sa z nej teším. Moji prví čitatelia ma zasypali nadšením.

* Nazdávate sa, že vnútorný nepokoj vás opäť ,,prinúti" siahnuť po pere ?

– Už sa tak stalo. Postihol ma vnútorný nepokoj z toho, čo na knihe

pokladám za nedotiahnuté. Chcem sa teda zlepšiť. Takže pokračujem v písaní. Stalo sa mojím spôsobom vyjadrovania vlastného bytia.

Rozprávala sa Lýdia Čelková