Vyhľadávanie
• Ako sa v úvode priznávaš, tvojím koníčkom sa tatranské plesá stali až na dôchodku. Takže tvoja knižka môže byť aj motivačnou príručkou pre seniorov, ktorá nás presvedčí, že vek nie je prekážkou ani pre také hobby, ako sú vysokohorské chodníky. Ako vznikala táto knižka, s čím si sa musel popasovať?
– Ešte v päťdesiake som si myslel, že na dôchodku sa človek môže už len dopovať spomienkami. Hoci som rodený Bratislavčan, rozhodol som sa, že mojím druhým domovom bude Muránska planina – a okolnosti mi žičili. Už pri prvých výletoch som zistil, že vládzem. Keď má človek zdravé srdce a nohy, môže si trúfnuť, povedal som si a zatiaľ to neodvolávam. Trúfol som si na Tatry. Tatranské túry mám rád, lebo ciele sú absolvovateľné za deň. Učarili mi plesá. Pri nich si (spokojný so sebou) rád posedím (spresňujem informáciu o sebe: nie som superman). Išiel som na to zberateľsky a plies som narátal viac ako uvádzaných 163. Zistil som, že sú fotogenické z rôznych uhlov. Keďže povolaním som výtvarný redaktor, začal som si fotky triediť a zoraďovať do podoby albumovej knihy. Taký legálny samizdat s nákladom 1 výtlačok; dnes to, ako vieme, nie je problém. Okolie ma povzbudzovalo vydať to regulárne a táto myšlienka oslovila i vydadavateľstvo Ikar. Keďže som profesionál, presadil som si aj vlastnú grafickú úpravu. Kniha vyšla sútlačou aj v českej mutácii vo vydavateľstve Universum (do češtiny som ju neprekladal ja) pod názvom Tatranská plesa / Perly slovenských Tater.
• Tvoja knižka nie je typickým turistickým sprievodcom, no schémy trás so šípkami, časovými údajmi a orientačnými bodmi sú skvelou pomôckou a priam lákajú obuť si vibramy. Cestou k plesám zoznamuješ čitateľov s tatranskými dolinami. Ktorá z nich sa stala tvojou najobľúbenejšou? Sú všetky prístupné bežnému turistovi?
– Pri každej túre sa vlastne vstupuje do doliny. Na začiatku sú jedna ako druhá. Tatry to začnú byť, až keď sa pred človekom otvorí panoráma vrchov. Preto je rozľahlá Bielovodská dolina taká krásna – človek má hneď výhľad na štíty. K plesám (bývajú v závere dolín) to trvá riadny čas. Blaží ma zdolávať pásmo lesa či kosodreviny. Najmilšia dolina? Ani len pri tých neprístupných sa neviem rozhodnúť. Zlomisková? Nefcerská? Či Temnosmrečinská? Alebo Slavkovská, Satania...? Či Rovienková kotlina v závere Veľkej Studenej doliny... Kvôli plesám rozhodne netreba riskovať. Plesá Nefcerskej doliny vidieť z Kriváňa, plesá v Rovienkovej kotline (Ľadové pleso a Pusté plesá) zo Slavkovského štítu. Temnosmrečinská dolina je síce po nádherné Nižné Temnosmrečinské pleso turisticky prístupná, no turisticky nevyhľadávaná. Spomenuté pleso však vidieť, a dokonca aj Vyšné, z Kôprovského štítu.Niektoré plesá sa počas túry len mihnú. Kto sa v Javorovej doline poblíž Zeleného Kačacieho plesa v rozhodujúcom momente náhodou pozrie inam, bude presvedčený, že z turistického chodníka pleso nevidieť. A nie každý spred reťazí na Poľský hrebeň zbadá dve Vyšné Velické plesá. Ani Vyšné Kozie plesá od Bystrej lávky. Medzi obľúbené plesá rátam aj Batizovské a Sesterské pleso či Päť Spišských plies. Prím však hrajú Temnosmrečinské z Kôprovského štítu, Sivé plesá vo Veľkej Studenej doline a Zamrznuté pleso z Poľského hrebeňa.
• Plesá si nielen navštívil, odfotografoval a opísal, no aj podľa rôznych kritérií klasifikoval. Poskytuješ čitateľovi prehľad o najväčších, najnavštevovanejších či najvyššie položených plesách, vysvetľuješ, ako sa formovali, ako zanikajú... Aký bol pre teba najväčší objav o plesách či o Tatrách?
– Pri geologických exkurzoch, zatrieďovaní a nadmorských výškach som vychádzal zo štandardných zdrojov, nie vždy jednotných. Nehrám sa na objaviteľa, šlo mi len o akúsi turistickú syntézu. To, že stále vyskakujú aj „neobjavené“ plieska, aj mňa síce prekvapilo, no neznamená to, že pri nich ešte nebol živáčik. Sú len nezaznamenané a zabudnuté v chránených prírodných rezerváciách. Také sú plieska v doline Malé Licierovo (odnož Tichej doliny) či pliesko, ktoré pred dvoma rokmi objavila pracovníčka TANAPu poblíž Zadnej Javorovej doliny. Že by sa tam bol roztopil posledný ľadovec? Tatry sú plné úžasných prekvapení. Bohužiaľ, aj takých, čo dokumentujú ľudské úsilie meniť prírodu, ako sa to stalo napríklad v Skalnatej doline.• Čo bolo ťažšie – vyštverať sa k perlám našich veľhôr, alebo zostaviť o nich knihu?– Kým som chodil po Tatrách len pre radosť a skladal si albumovú knižku, nebolo ťažké nič. Ani disciplinovaný turista (čo som) sa nevyhne nečasu, keď sa niet kde skryť. Príroda je taká. Ťažšie to už bolo s „turistikou“ pri počítači, keď som zvažoval, čo áno a čo nie. Keď záleží na výsledku, treba potlačiť subjektívne preferencie. Ale keď občas hrabnem do svojho dvanásťtisícpoložkového fotoarchívu, vždy nájdem niečo, o čom zrazu začnem byť presvedčený, že práve to malo byť v knihe...
