Román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) Pavla Rankova má už dlhšie nielen slovenských čitateľov. Najnovšie sa stal nositeľom ceny Európska kniha 2020. O laureátovi ceny, ktorá sa udeľuje od roku 2007, rozhodla v decembri porota 13 novinárov z európskych médií. Rankova ocenila za „príspevok k skúmaniu pamäti a svedomia nielen obyvateľov bývalého východného bloku“. Ten skromne tvrdí, že to vníma skôr ako uznanie kvalít francúzskeho prekladu  Michela Chasteaua, ktorý vyšiel s podporou LIC / SLOLIA vo francúzskom vydavateľstve Gaïa.

Rozhovor Daniely Balážovej s laureátom ceny Európska kniha 2020 Pavlom Rankovom

Váš román Stalo sa prvého septembra vyšiel na Slovensku v roku 2008. V Európe sa stal známy aj po tom, čo pred dvoma rokmi vyšiel vo Francúzsku, a nedávno ste zaň získali cenu Európska kniha 2020. Prekvapilo vás to? Najmä, ak ste túto prestížnu cenu získali s odstupom vyše jednej dekády od napísania románu.

Myslím, že hovoriť o nejakej európskej známosti románu by bolo prehnané. Zmienka o cene síce bola aj v niektorých význačnejších francúzskych denníkoch, resp. v ich internetových verziách, ale takýchto správ nám pred očami denne prebehne dvadsať a zachytíme sotva jedinú. Toto ocenenie vnímam väčšmi ako uznanie kvalít francúzskeho prekladu, než slovenskej pôvodiny, ktorú jury ani nemala v rukách. Mimochodom, do dnešného dňa (do 10. januára) sa mi nikto z organizátorov ceny Európska kniha  ešte neozval, takže ktovie, či to je naozaj. A ja sám aj tak považujem za najdôležitejšie ocenenie knihy Stalo sa prvého septembra cenu Angelus udeľovanú v Poľsku. Tá aj vyvolala niekoľko bezprostredných ponúk na preklady do východoeurópskych jazykov.

Porota váš román označila za „vynikajúci príspevok k skúmaniu pamäti a svedomia nielen obyvateľov bývalého východného bloku, ale celej Európy“. Ako ho vnímate vy?

Isteže, toto je román o pamäti, a to nielen kolektívnej. Samotnému písaniu totiž predchádzalo, že som požiadal svojho otca, aby vylovil z pamäti čo najviac spomienok na svoje detstvo, mladosť aj skorú dospelosť. On totiž často rozprával najneuveriteľnejšie príhody o osudoch svojich kamarátov a spolužiakov z detstva. A vždy ich zakončil vetou: „Ale koho už toto dnes zaujíma.“ Mňa to zaujímalo. Mnohé z týchto skutočných udalostí sa stali epizódami v mojom románe. Napríklad, aj úplne absurdná epizóda o instantnej praženici a jej vynálezcovi je pravdivá a reálna, ja som ju len posunul z obdobia kórejskej vojny do obdobia vietnamskej vojny.

Ako dlho vám trvala príprava románu?

Otec svoje pamäti písal asi dva-tri mesiace, bol toho plný zošit. Ja som asi rok študoval európske dejiny daného obdobia. Spočiatku som potreboval rôzne historické udalosti, na ktoré som mal matné spomienky, úplne presne chronologicky zoradiť, overiť si písanie mien, politické funkcie, vojenské hodnosti a podobne. Ale každé meno, každá udalosť ma odvádzali k iným osobám a faktom, ktoré boli ešte zaujímavejšie. „Ešte zaujímavejšie“ v tomto prípade znamená ešte absurdnejšie, ešte dramatickejšie, a teda ešte neuveriteľnejšie. Nečudo, že redaktor denníka SME vtedy napísal čosi v tom zmysle, že v románe s dejinami narábam hala-bala či mirnix-dirnix. Tie veci sú naozaj neuveriteľné, tak sa mu zdalo, že si vymýšľam.

Levice sa vďaka vašej knihe a jej prekladom stávajú pomaly svetoznáme. Prečo práve Levice? Pretože sa tam na kúpalisku „stretávali Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova“?

Otec vyrastal v Leviciach, o tom sú aj jeho pamäti. Miesto aj osoby sú reálne. Pre mňa fascinujúce bolo aj to, že keď som sa ho pýtal na národnosť niektorých ľudí a rodín, na ktorých spomínal, tak mi odpovedal: „Nedá sa povedať, či to bol Maďar alebo Slovák, to by ani on nevedel." To bol ten úžasný miestny multikulturalizmus, ktorý zničila druhá svetová vojna. A o tom, že v Leviciach žili aj Bulhari, som nevedel vôbec, otec si na to nepamätal. Až keď ma do Levíc viezli na stretnutie s čitateľmi, cez okno auta mi ukázali: „Tu bola tá vaša bulharská kolónia“. Česi to nazývajú kouzlo nechtěného. Mimochodom, na tom levickom stretnutí s čitateľmi mi jedna pani povedala, že na mnoho vecí z románu sa pamätá, ale nespomína si na mňa. Keď som odvetil, že som v Leviciach prvýkrát, zhodnotila, že také veci by sa nemali robiť.

Naozaj ste boli v Leviciach prvý raz až po vydaní knihy?

Vtedy som zveličoval, v Leviciach som bol už dvakrát predtým, raz na svadbe bratranca, ale ten bol z maminej strany a priženil sa do Levíc, a druhýkrát som asi štvrťhodinu sedel v aute Levičana Kaliho Bagalu a čakal som, kým pôjdeme ďalej.

Čo sa stalo 1. septembra 2007?  Francúzske vydanie má na záver odkaz: Bratislava, 1. septembra 2007 –  1. septembra 2008. Bol to zámer?

To je len vročenie zachytávajúce obdobie vzniku knihy. Samozrejme, nedá sa povedať na deň presne, kedy som začal a kedy skončil, ale chcel som už tú hru s prvým septembrom dohrať úplne do konca.

Lenže k pôvodnému názvu patrí – alebo inokedy, čo vo francúzskom vydaní nie je.  Bol to tiež zámer?

Až v tejto chvíli – na základe vašej otázky – som si pozrel francúzsky preklad a máte pravdu, podnadpis knihy v zátvorke sa do francúzskeho vydania nedostal. Domnievam sa, že je to preto, lebo v tej krajine nie je zvykom, aby v názvoch beletristických kníh boli zátvorky. Spolieham sa na prekladateľa. Ja sa pri prekladoch zameriavam už iba na vizuálnu stránku knihy.

Vo francúzskom vydaní je viacero odkazov pod čiarou, ktoré vysvetľujú kontext, ale uvádzajú aj preklad výrazov z maďarčiny. Neuvažovali ste aj so slovenským vydavateľom, či pre tých, ktorí neovládajú maďarčinu, nedať poznámku s prekladom pod čiarou?

Román je prepchatý používaním rôznych jazykov – maďarčina, čeština, nemčina, angličtina, ruština, ivrit. Prekladatelia sa s tým vyrovnávali veľmi rôznorodými metódami. V chorvátskom vydaní je slovenčina preložená a všetky ostatné jazyky sú ponechané v pôvodnej verzii s chorvátskym prekladom pod čiarou. Stránka potom fyzicky vyzerá ako z vedeckej knihy s bohatým poznámkovým aparátom. Pokiaľ ide o vzhľad stránky, pre nás asi najčudnejšie vyzerá arabský preklad, kde sa sem-tam medzi arabskými vetami objaví jedno slovíčko naším písmom, teda v latinke. V českom preklade je slovenčina, samozrejme, tiež preložená, no maďarčina zostala. Jeden recenzent sa pýtal, prečo prekladať českému čitateľovi jazyk, ktorému rozumie, no ponechať jazyk, ktorému nerozumie. Ja sám som nemal kľúč, ako rôzne jazyky použité v origináli prekladať do rôznych jazykov. Tak som prekladateľom vždy radil, nech to preložia tak, aby bol spokojný tamojší čitateľ. Slovenský vydavateľ bol László Szigeti, ktorý je dvojjazyčný, takže tento problém sme neriešili. Zato mame som niektoré veci z maďarčiny musel preložiť.

Vy ste pochytili maďarčinu od otca?

Otec po vojne stál pred otázkou, či žiť v Maďarsku alebo Československu. Keďže porovnával predvojnovú ČSR s vojnovým Maďarskom, vyšlo mu z toho lepšie Československo. A preto ani nemal záujem učiť ma maďarsky. V tom jazyku poznám len zopár základných slov plus všetky vulgarizmy, ktoré sme v Bratislave bežne používali.

V jednom z rozhovorov ste povedali: „Dejiny sú plné momentov, pri ktorých si poviete – tak toto nevymyslíš.“ Nemáte niekedy pocit, že sa to týka aj súčasnosti? Do akej miery je pre vás inšpiráciou táto doba?

Pandémia, rúška, obmedzenie pohybu, prázdne ulice, zatvorené kaviarne – to všetko sa mi zdá byť najmä vizuálne inšpiratívne. Napríklad by o tom mohol byť nejaký temný milostný príbeh, samozrejme tragický. Ale mimo kovidu sa mi súčasnosť zdá málo zaujímavá. Ale tak mi to pripadalo napríklad aj v deväťdesiatych rokoch, hoci dnes, keď si na niečo spomínam alebo čítam o tej dobe, tak si hovorím, že to bola dosť veľká divočina. Potrebujem odstup. No je to z mojej strany aj istý predsudok voči súčasnosti ako téme a materiálu na román. Pretože sú mi trochu smiešni tí autori, ktorí si myslia, že práve oni žijú v zaujímavých časoch, a preto chcú svoju súčasnosť umelecky zachytiť. Ešte smiešnejší sú pre mňa tí, ktorí si myslia, že práve oni sami a ich život sú súci materiál na knihu. A to je v podstate na Slovensku literárny mainstream – autor, rozprávač, téma, hlavná postava, ba ešte aj dve-tri vedľajšie postavy vychádzajú zo života jedinej osoby.

Ako ovplyvňuje váš život pandémia a koronakríza?

Rozdiel oproti väčšine iných ľudí je asi v tom, že teraz, v novom roku som oproti iným zjavne trpezlivejší. Nemám už veľké a asi ani malé očakávania, takže som postihnutý menej než tí, čo ešte niečo od života chcú, no teraz to nedostávajú. Ako vysokoškolský učiteľ spolu s kolegami, kolegyňami, ba aj študentmi konštatujem, že učenie online je náročnejšie a nudnejšie než živý kontakt. Domnievam sa, že rozdiel medzi kontaktnou výučbou a online výučbou je ako medzi kontaktným sexom a pornografiou. V tom druhom prípade máte široký výber, čo si na obrazovku stiahnete, ale furt to nie je ono.

Na akom projekte pracujete v súčasnosti?

Na jeseň mi vyšla rozprávková kniha, ktorú si skoro nikto nevšimol, čo ma motivovalo dať si v písaní menšiu prestávku.

Pavol Rankov (1964)

Debutoval v roku 1995 zbierkou poviedok S odstupom času, nasledovali zbierky poviedok My a oni/Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004), Na druhej strane (2013). Je autorom štyroch románov: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2008), Matky (2011), Miesta, čo nie sú na mape (2017) a Legenda o jazyku (2018). Vlani mu vyšla rozprávková knižka Princezné a princovia. Získal rad medzinárodných ocenení. Román Stalo sa prvého septembra, ktorý cískal cenu Európska kniha 2020, bol preložený už do 14 jazykov, najnovšie vyšiel v USA. Vyučuje na Katedre knižničnej a informačnej vedy FiF UK v Bratislave.

Foto: Monika Saral