Prozaik, scenárista a hudobník Márius Kopcsay (1968) pracuje ako novinár, v súčasnosti v denníku SME. Do literatúry vstúpil v roku 1998 zbierkou poviedok Kritický deň, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Odvtedy vydal romány Domov (2005), Mystifikátor (2007), novelu Medvedia skala (2009), zbierky poviedok Stratené roky (2004), Zbytočný život (2006) a Veselé príhody z prázdnin (2011).

Začiatkom roka uviedol Márius Kopcsay medzi čitateľov svoj nový román Jednouholník (KK Bagala a literarnyklub.sk), ktorý sa v polovici marca stal jednou z finálových kníh tohtoročnej ceny Anasoft litera. Je to už piata Kopcsayova próza, ktorá bola na toto ocenenie nominovaná. Autor knihu predstavil 1. apríla na besede s Dadom Nagyom v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej.


Svoju druhú zbierku si považoval za „trochu koncepčnejšiu“ v  porovnaní s prvou. Ako je na tom Jednouholník, tvoja ôsma samostatná kniha? Dotiahol si predstavu o  jasnom koncepte do nemennej podoby?

Každá z kníh je iná. Prvá zbierka vďaka obrovskému entuziazmu a príležitosti „vybúriť sa“ predstavuje ukážku nekoncepčnosti, no zároveň práve v  jej impulzivite možno nájsť predsa len istý koncept. V prípade Jednouholníka ide o jednu prózu, ucelený literárny text. Myslím, že som koncept do definitívnej podoby nedotiahol, a dúfam, že ani nikdy nedotiahnem. Ale mám kdesi v  duchu uloženú predstavu dekompozície, literárneho textu, ktorý predstavuje jeden celok zložený z  viacerých samostatných príbehových línií, alebo, naopak, poviedok, ktoré sa spájajú vďaka sotva viditeľnému pradivu spojitostí a  súvislostí. K  tomu sa postupne blížim.

V  čom je podobný Augustín z  Jednouholníka Kadubcovi, protagonistovi textu Životopis z debutu Kritický deň?

To je brilantný postreh, pretože mi nikdy nezišlo na um, že sú si títo dvaja podobní. Loptoši akísi! Podobajú sa azda hlavne vonkajšími znakmi. Kadubec je totálna karikatúra, človek, ktorému chce rodina dopriať kariéru a  slávu hudobníka, a  tak ho uspí a v jeho mentálnej neprítomnosti vykonáva príslušné opatrenia – skrášľuje ho, zhromažďuje jeho nahrávky a vedie pritom uletené rozhovory. Oproti tomu je Augustín postavou s charakterovými rysmi, s ktorou vedno sledujeme istý príbeh, hoci jeho pointou je takisto túžba venovať sa hudbe. Ide však o  reálnu literárnu postavu s  väčším množstvom odtieňov charakteru. V  mladosti vnímame Augustína ako nezrelého a do svojej hudby ponoreného človeka, neskôr, v zrelom veku, skôr ako chlapíka, ktorý zamladi nemal odvahu robiť to, čo chcel, a  nenazbieral dostatočné množstvo motivácie ani počas ďalších rokov života.

Posúvaš sa teda od „čistokrvnej“ textovej karikatúry k  bohatšie štruktúrovaným charakterom?

Rád by som sa posunul týmto smerom, hoci, na druhej strane, je škoda vzdať sa karikatúry, ponúka autorovi veľa možností, ako vyjadriť to, čo má na srdci.

Nakoľko zámerne sa v Jednouholníku dostala do  centra pozornosti stará známa kríza stredného veku?

Asi natoľko, nakoľko jej podlieha sám autor. Hoci nejde o  autobiografickú knihu v pravom zmysle slova, podľa mňa veľa ľudí v strednom veku pociťuje pochybnosti, či sa ich život uberá správnym smerom. A korigovať tento smer je s pribúdajúcimi rokmi čoraz ťažšie – nielen pre nedostatok času, ale aj pre silný tlak vnútornej i  vonkajšej zotrvačnosti. Tou vnútornou je náš vlastný návyk na samých seba, vonkajšou je pôsobenie prostredia, ktoré nás už takisto berie takých, akí sme.

Môžeme poetiku Jednouholníka vnímať ako podobnú postupom z Medvedej skaly?

Nie som si istý. Medvedia skala síce zobrazuje človeka, ktorý nerobí, čo chce, zato však robí to, čo musí – a ešte k tomu nielen formálne, ale s  totálnym nasadením. Postave v Medvedej skale však dávam istú, hoci možno falošnú nádej na to, aby sa jej vyvinuli priaznivejšie životné okolnosti. Oproti tomu hrdina Jednouholníka je už za čiarou, za poludním života. Je oveľa hlbšie a bolestnejšie konfrontovaný s tým, že premárnil život. Hrdina Medvedej skaly ho možno premárnil polovicu, no Augustín ho v istom zmysle prehral celý. Stále však musí žiť a v závere vnímavý čitateľ vycíti, že azda i chce.

Ako písať o človeku, čo prehral, tak, aby sa autor vyhol pátosu, sentimentu, priveľkým ostňom a iným zádrheľom?

Jedine si z  toho robiť srandu. Iné nám neostáva.

V  recenzii Jednouholníka od Matúša Mikšíka je postreh o postavách, ktoré „mäkčia, no na druhej strane často používajú vulgarizmy. Text tak miestami vyznieva až malebne“. Takáto je tvoja predstava malebnosti?

Presne tak. Je to moja predstava malebnosti. Hrdina, napriek absurdnostiam a  nechutnostiam, ktoré prežíva, ich prežíva v relatívne príjemnom a poetickom prostredí. Napokon, napríklad svojrázni hrdinovia z fabriky, spolužiačky a spolužiaci predstavujú takisto do značnej miery poetický a romantický kolorit jeho dospievania. Napriek nevábnosti industriálnych priestorov či ubytovne všetko pôsobí romanticky. Ešte azda i  vlak, v  ktorom hrdina cestuje a  rozjíma. Len súčasnosť, s ktorou je konfrontovaný, som naschvál vykreslil veľmi deprimujúco.

Prečo? Čo ti na bežne žitej súčasnej realite prekáža najviac?

Mohol by som hovoriť o  povrchnosti doby a tlaku konzumu. To určite tiež, ako aj neschopnosť ľudstva čeliť civilizačným výzvam, napríklad klimatickej zmene. Slovenská realita navyše predstavuje akúsi postkomunistickú variáciu tohto civilizačného rozpoloženia: priepastné sociálne rozdiely, nevzdelanosť, korupcia, ľahké a netrestané porušovanie zákona, slabá autorita práva, no predovšetkým slabá autorita rozumu a  mravnosti. Musím však pridať aj jeden aktuálny a  politický moment: veľmi ma znechucuje klíma, ktorú produkuje konflikt Ruska so Západom – napokon, opätovnú prítomnosť tieňa studenej vojny naznačujem aj v  Jednouholníku. Zisťujeme, že spoločnosť je roky pod paľbou protizápadnej propagandy, alebo si povedzme rovno, že ohlupovania, že sa v ľuďoch jatria negatívne emócie, znechutenie, ale napríklad aj rasizmus a extrémne nálady. Panuje tu blbá nálada. A aspoň intuitívnu vieru, že sa náš život, hoci kľukatými zákrutami, uberá k vyššej kvalite, vystriedal pocit obáv, ohrozenia a rezignácie. Ak neodoláme, môžeme ľahko prísť aj o to zdanlivé málo, čo máme, teda slobodu – a až následne zistíme, že to málo bolo v skutočnosti veľmi veľa.

Kde si „nazbieral“ všetky tie smutno-smiešne postavičky zamestnancov fabriky v Papierničke?

Čiastočne som tieto predlohy odpozoroval vo vlastnom živote, čiastočne som si ich vyfabuloval. Napokon, nie je také ťažké ich opísať, keďže sa s  nimi všetci pravidelne stretávame. Vlastne sme to do istej miery aj my.

Kto sme to „my“? Dá sa dnes ešte vôbec precítiť generačná súdržnosť alebo ju prebíja vypätý individualizmus?

Do istej miery prebíja, pretože poslanec, ktorý má doma samopaly, profituje z politickej kariéry a vozí sa na drahých autách, alebo tzv. „podnikateľ“, ktorý žije z toho, že sa nabaľuje na predražených tendroch a odvádza desiatky do straníckych pokladní, ťažko môžu so mnou tvoriť spoločnú generáciu.

Literárna kritika ti pripisuje vydarenú prácu s  dvoma tematickými a  časovými vrstvami, ktoré sa v  texte striedajú, či dokonca cielene prestupujú a  prelínajú. Prečo ti vyhovuje tento postup?

Úprimne povedané, neviem. Asi preto, že človek popri prežívaní prítomnosti neustále spomína na minulosť a plánuje budúcnosť.

Akú budúcnosť plánuješ svojim postavám, ktoré už toho toľko prehrali? Vymyslíš im nové príkoria alebo tie príkoria stačí odpozorovať z reality?

Rád by som im dodal aj trochu optimizmu.

V  čom spočíva čaro správne absurdnej krčmovej scény?

Zrejme v  kontraste medzi krčmovým prostredím a hrdinom, ktorý doň nepatrí, no napriek tomu sa v  ňom ocitne. Podobne ako hrdina Mitanovej poviedky, ktorý vo výčape v  rade na pivo nechce pivo. Hrdina Jednouholníka nasáva v staničnej krčme a podlieha spomienkam. Alebo sa ocitne v krčme a zároveň v ruskej vojenskej posádke. Skrátka, ide o  pocit nepatričnosti a  bizarnosti, z ktorého niekedy môže prameniť až násilná udalosť (niekoho v krčme zmangľujú) a niekedy len absurdné a  existenciálne napätie metaforicky zobrazujúce napätie medzi individuálnym a kolektívnym duchom.

Spomínaš si na nejakú situáciu zo spisovateľských stretnutí s  čitateľmi, keď si sa cítil „nepatrične“ a vzhľadom na atmosféru naokolo bizarne?

Ani nie, azda len keď som raz čítal úryvky z próz na akcii v hypermarkete, kde to okolitých ľudí vôbec nezaujímalo.

Podľa Valéra Mikulu dokážeš svoju „neradostnú zvesť šíriť tak, že kto chce, môže sa na nej len zabávať, a pritom si nemusí pripadať ani ako hlupák, ani ako cynik“. Koľko cynika v tebe je?

Pri uťahovaní si zo seba alebo zo svojho okolia nepochybne prekypujem cynizmom, podobne aj v písaní, ale azda nemusím zdôrazňovať, že je do veľkej miery štylizovaný.

Bojuješ s dezilúziami aspoň v živote? Tvoje texty totiž hovoria o  zbytočnom úsilí v  boji bez šance na víťazstvo...

Nemyslím si, že by niečo také moje texty hovorili. Tým, že nedávam šance literárnym hrdinom, snažím sa ich vložiť do rúk reálnym čitateľom.

Si etablovaný autor, ktorý sa – vzhľadom na svoju profesiu žurnalistu – nik dy nevyhne otázkam o paralelách a  odlišnostiach medzi prozatérskou a novinárskou prácou. Neotravujú ťa?

Odlišnosti ma neotravujú, niekedy ma dokonca inšpirujú. Mrzí ma akurát, že ich je tak veľa. Možno je to iba ilúzia, ale predstavujem si, že v  časoch Karla Čapka sa literárna i  žurnalistická rovina jeho života úspešne, symbioticky a synergicky prelínali. Noviny boli hrdé, že mali spisovateľa, a literárny život zasa mohol byť hrdý na to, že jeho členom je aktívne – teda i pravidelne a novinovo – píšuci autor. Dnes je spisovateľovi možno až trochu na prekážku, že pracuje ako novinár, a novinárovi zasa občas prekáža jeho spisovateľské „ja“.

Čo ti prináša kontakt s hudbou?

Všetko.

Konkretizuj – prináša ti nadhľad, zážitky, aké by si inak nezažil, prípadne obohacuje ťa o  iný typ známych ako novinárska brandža či spisovateľské kruhy?

O známych vôbec nejde. Skrátka, hudba je emócia a univerzálny jazyk, to, čo prežívam pri jej počúvaní alebo hraní alebo tvorení, sa nedá s ničím porovnať.

Ako si predstavuješ svojich čitateľov? Ako rovesníkov alebo dúfaš, že tvoje rozprávačstvo ocení napríklad aj taká kategória 20+?

Dúfam, že áno, a potvrdzujú to aj moje skúsenosti. Hoci, samozrejme, čitateľom 40+ netreba vysvetľovať, čo bolo ROH, kto bol Ignác Janák, prípadne čo znamenal zlý kádrový profil a ako bolo možné, že niekto nemohol niečo slobodne robiť alebo študovať.

Protagonista ako babrák – to je osvedčená stratégia tvojich próz. Prečo tak veľmi rezonuje v  čitateľskej verejnosti – a  nielen generačne spriaznenej?

Nemyslím si, že moji hrdinovia sú babráci. Možno sa cítia ako outsideri, no nie je to ich chyba. Nemyslím si tiež, že ide o stratégiu, lebo tento pojem asociuje s racionálnym zámerom, zatiaľ čo u  mňa ide o  spontánne vyjadrenie môjho presvedčenia, mojich pocitov. Neviem, či je babrákom človek – alebo si povedzme priamo, že muž – iba zato, že si pred jeho príchodom ženy neupravujú frizúry a že nie je objektom ich snov a túžob. Alebo človek, ktorý nezbohatol „slovenskou“ cestou biznisu či politiky, ktorú som spomenul. Alebo citlivý človek, ktorému  nevyhovujú dnešné silové interakcie v spoločnosti. Slušný človek musí vyvinúť isté úsilie, aby nebol frustrovaný v  konfrontácii s  úspešnejšími klonmi. Každý z nás sa vie vžiť do podobnej situácie, preto si o nej každý – s istou dávkou škodoradosti, ale aj s nemalou dávkou empatie – rád prečíta.