Anton Baláž (1943) od svojho vstupu do literatúry tematizuje temné stránky našej povojnovej, totalitnej histórie. Pokračuje v tom aj vo svojich dvoch aktuálnych tituloch – v prozaickej zbierke Portréty prežitia (MilaniuM) a v knihe rozhovorov s Rudolfom Dobiášom Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci (Literárne informačné centrum).

Zámer knihy Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci je už v jej názve – ako vznikala?

Sledoval som vznik Dobiášových ponovembrových prozaických kníh Temná zeleň, Tajní ľudia, Zvony a  hroby a  Znovuzrodenie, ktoré tematicky výrazne obohatili slovenskú literatúru a vytvorili dramatický a sugestívny obraz o temných stránkach života druhej polovice 20. storočia. Hlboko na mňa zapôsobil cyklus Dobiášových dokumentárnych reportáží Mŕtvi volajú živých o justičnej vražde troch bývalých trenčianskych gymnazistov. Vychádzali v denníku Slovensko, kde som bol v tom čase šéfredaktorom. Snažil som sa v  rozhovoroch a  recenziách Dobiášových kníh priblížiť ich umeleckú hodnotu. Občas sa mi ale zdalo, že slovenská literatúra akoby „nevedela“, že je tu autor, ktorého dielo je jej bytostnou súčasťou a  bez jeho poznania nemožno  pochopiť najodvrátenejšiu tvár našej povojnovej histórie. Tak som sa po dlhšom váhaní – keďže som so žánrom veľkého knižného rozhovoru nemal skúsenosť – rozhodol toto obdobie priblížiť v autentických rozhovoroch.

Aká bola spolupráca s Rudolfom Dobiášom – musí byť pri tomto type práce aj ľudská súhra?

K tej súhre sme sa dopracovávali dosť zložito. Prekvapilo ma, aké pocity dokázali privodiť moje otázky týkajúce sa najmä Dobiášovej polročnej vyšetrovacej väzby v  sídle ŠtB na bratislavskej Februárke, keď som ho žiadal, aby podrobne popísal mechanizmus vyrábania „triednych nepriateľov“, vynucovaných priznaní – na začiatku roku 1954 už nie surovou bitkou, ale dvanásťhodinovými dennými pochodmi po cele a  hladom na hranici prežitia. Hoci to už sugestívne opísal vo svojich Príbehoch z prítmia, moje otázky a jeho „nezliterárňované“ odpovede vyvolali u  neho také emócie, že niekoľkokrát odmietol pokračovať v  rozhovore a  obvinil ma, že si vynucujem jeho odpovede horším spôsobom ako jeho eštebácki vyšetrovatelia. Na pobyt v  jáchymovských táboroch spomínal, naopak, skôr trocha nostalgicky, stretol sa tam s Antonom Srholcom, Eugenom Löblom, českými intelektuálmi a začínajúcimi básnikmi, ktorí mu priblížili Záhradníčkovu, Halasovu a Holanovu poéziu – po návrate z Jáchymova mu títo táboroví druhovia zariadili aj stretnutie s Vladimírom Holanom. Práve on podnietil Dobiáša, aby sa vrátil k písaniu, ktoré skúšal už ako gymnazista v Trenčíne. Do literatúry sa vrátil cez rozhlas a  tvorbu pre deti a  mládež, popritom vznikala aj jeho básnická tvorba. Tak sa, už vo vzájomnej pohode, stala súčasťou knihy rozhovorov aj jeho ostatná, rovnako podnetná literárna tvorba.

Aj ďalšia novinka Portréty prežitia sa sústreďuje na výpoveď o  spoločensko-politickom útlaku, celkovo (spomeňme napríklad Tábor padlých žien) by sme to mohli považovať za celoživotnú tému?

Tému temnejších stránok našej povojnovej histórie som urobil súčasťou už svojho knižného debutu Bohovia ročných období. Písal som ho v  roku 1968 a  otvorené pomenovanie jej dovtedy zamlčiavaných momentov, konkrétne odvlečenie našich občanov do sovietskych gulagov, boli príčinou stiahnutia knihy z trhu a jej následného zošrotovania. Písal sa už rok 1971, začínala sa normalizácia, mnohé témy, o  ktorých sa už v  šesťdesiatych rokoch mohlo písať, sa opäť stali tabu, a  v  podstate to trvalo až do pádu komunizmu. Písal som medzitým ekologicky ladené diela (Skleníková Venuša, Tu musíš žiť), kde bola miera spoločenskej kritiky aspoň čiastočne prípustná. Až po roku 1990 som sa mohol „vrátiť k  svojim bohom“, k  témam, ktoré ma bytostne oslovovali, a  tak rýchlo vznikli Hijó, kone Stalinove, Tábor padlých žien či Kronika šťastných zajtrajškov. Všetky príbehy kotvili ešte v mojej detskej pamäti, vyrastal som v dosahu i  tieni tábora, ktorý vojnový štát zriadil pre internáciu slovenských židov a komunistický režim ho využíval na prevýchovnú izoláciu svojich početných triednych nepriateľov. V  pauze medzi dvoma totalitami v  ňom dokonca sústredili niekoľko tisíc karpatských Nemcov určených na odsun či vysídlenie do Nemecka. Až nedávno som sa od ešte žijúcich svedkov, ktorí sa teraz vracajú do svojej pôvodnej domoviny, dozvedel, že v tábore celé mesiace žili (a umierali) v  neľudských podmienkach. Zatiaľ som sa ale nerozhodol, či sa pustím do spracovania tejto ťaživej, na zber archívneho materiálu náročnej témy.

Portréty prežitia
obsahujú aj novelu Krajina zabudnutia (2000), aké posolstvo nesú židovské osudy pre dnešného čitateľa?

To vojnové, holokaustové, je, samozrejme, kruté, varujúce a slovenská spoločnosť sa so svojím podielom na tragédii našich židovských spoluobčanov dodnes nevyrovnala. Povojnové osudy židovskej komunity sú rozdielne. V Krajine zabudnutia som sa sústredil na príbehy tých slovenských židov, ktorí sa rozhodli nájsť svoj nový domov v Izraeli a zväčša legálne sa po vzniku Izraelského štátu vysťahovali. Pri písaní som využil dostupný archívny materiál i  spomienky pamätníkov, ktorých som po roku 1990 objavil v Izraeli. Prekvapilo ma, že zväčša hovorili dobrou slovenčinou a napriek prežitému si na Slovensko uchovali pekné spomienky. Povzbudilo ma to pri písaní románu, snažil som sa v ňom vyjadriť myšlienku, že vysťahovalecké transporty boli transportmi nádeje – v  protiklade k  transportom, ktorými ich príbuzných odvážali do nemeckých koncentračných táborov. Medzi vysťahovalcov patrili aj rodičia manželky môjho bývalého spolužiaka z vysokej školy Martina Rodana, dnes docenta na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. Príbeh Krajiny zabudnutia Martina a  jeho manželku Tamaru natoľko oslovil, že sa rozhodli preložiť román do hebrejčiny. V  súčasnosti sa pripravuje jeho vydanie a na jeseň by sa mal aj s podporou Literárneho informačného centra dostať na izraelský knižný trh.