Matej Valuch bol počas pracovnej cesty v Teheráne obvinený zo špionáže pre CIA a v jednom z najťažších iránskych väzení strávil takmer pol roka. Svoje pocity v ňom opísal v knihe Univerzita Samoty z Vydavateľstva Tatran

Kniha nie je len záznamom o prežitých útrapách v iránskom väzení, ale aj spoveďou o vašom vlastnom duchovnom prerode. Ako sa zmenilo vaše nazeranie na svet po tejto skúsenosti?

Vo väzení sa zo mňa stal veriaci človek. Život na slobode, a vôbec ľudský život vnímam ako obrovský dar. Veci, čo sa mi dejú, prijímam s väčšou pokorou a pokojom. Nie len tie negatívne, ale aj tie pozitívne. Myslím, že vo svete dnes chápem viac vecí ako predtým a že dokážem lepšie rešpektovať individualitu každého človeka, spoločenstva, štátu. Samozrejme, väzením sa všetko len začalo a vo svojej Univerzite Samoty stále pokračujem.

Čo vám pomáhalo prežiť tie najťažšie chvíle? Na čo ste vtedy mysleli?

Bolo to veľa vecí. Myšlienky na rodinu, ktorú by moja strata veľmi ranila. Ďalej možno trochu naivná viera, že spravodlivosť nakoniec zvíťazí. Dnes už viem, že to na tomto svete neplatí, no na samotke som v spravodlivosť veril. Potom to bol pud sebazáchovy, láska k vlastnému životu na slobode a nakoniec aj pocit zodpovednosti voči druhým. Človek predsa nie je sám, je spojený väzbami s množstvom ľudí... nemôže sa len tak vzdať a zlomiť sa. Nejde predsa len o jeho život.

V knihe prinášate aj množstvo príbehov vašich spoluväzňov. Ktorý z nich bol pre vás najsilnejším?

Ťažko vybrať len jeden príbeh. Veľmi silné boli príbehy väzňov, ktorí boli odsúdení na smrť za rôzne bizarné „prečiny“, ako napríklad za konvertovanie z islamu na kresťanstvo. Prípady iných boli celkom vykonštruované. Ľudia sa z ničoho nič ocitli vo väzení, napríklad po tom, čo sa vrátili zo zahraničia domov do Iránu. Následne ich obvinili zo zločinov proti štátu a odsúdili na smrť. Viete si predstaviť ten pocit? Našťastie bola väčšina z týchto rozsudkov neskôr zrušená či zmiernená, no niektorých ľudí naozaj popravia.