Marcela Veselková (1981) vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave a Central European University v Budapešti. Debutovala v roku 2005 básnickou zbierkou Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa, za ktorú získala prémiu Ceny Ivana Kraska. V roku 2013 jej vyšla druhá básnická zbierka Identity a tento rok sa knihou Nedostatky (Kalligram) predstavila aj ako prozaička.

Prvá prozaická kniha Marcely Veselkovej Nedostatky ponúka príbeh popretkávaný úvahami o svetovej ekonomickej kríze a problémoch identity v súčasnom globalizovanom svete.


Ako sa vyštudovaná ekonómka začne zaujímať o poéziu?

Ono to bolo naopak. O poéziu som sa začala zaujímať skôr, ako som sa rozhodla študovať ekonómiu.

A  prečo sa neskôr nádejná poetka vráti k ekonómii?

K ekonómii som sa nevracala, pretože som sa od nej nikdy nevzdialila. Jednoducho stále robím oboje. Poézia a  ekonómia sa nevylučujú a  človek, ktorý sa zaujíma o oboje, nie je raritou. V slovenskej poézii sú minimálne ďalší dvaja básnici, ktorí vyštudovali ekonómiu: Miroslav Válek a Jozef Urban.

Dá sa svet literatúry (i poézie) vysvetľovať princípmi ekonómie a naopak?

Ekonómia je veda, ktorá skúma, ako ľudia reagujú na vonkajšie podnety. Podstatou každého príbehu je to isté. Hrdinovi sa niečo prihodí a  on musí zareagovať. Tak sa príbeh posúva dopredu. Ekonómia dnes vysvetľuje mnohé aspekty ľudského života, od nákupu v supermarkete až po výber životného partnera. Ja sa v  Nedostatkoch pýtam, či by bol z Kunderu dobrý ekonóm a či možno Višňový sad čítať ako hru o európskej dlhovej kríze. Nemyslím si však, že takéto nazeranie na umenie je špecifické pre ekonómov. Fyzici sledujú sci-fi film inak ako kameramani a  inak ako filmoví kritici.

Poézia zasa reflektuje ekonomické javy. Najlepšiu báseň o  inflácii napísal Charles Bukowski. V 70. rokoch minulého storočia sa v Spojených štátoch ceny z roka na rok zvyšovali aj o viac ako desať percent. Bukowski to pri písaní vzal do úvahy: „pamätaj si že na tomto svete neexistuje / štetka hodna viac ako 50 $ / (v r. 1977).“ Walt Whitman bol zasa vášnivým zástancom voľného obchodu. Michal Habaj na to šiel z opačného konca. Napísal list developerovi a vyzval ho k  bezodkladnému zastaveniu stavebných prác na projekte Podkolibská Rezidencia. Úplným extrémom bol, samozrejme, Válek.

V čom sa teda poézia (alebo všeobecne literatúra) najviac blíži a  v  čom najviac vzďaľuje ekonómii?

Metafory a  príbehy pomáhajú ekonómom vysvetliť zložité koncepty. Príbeh človek pochopí ľahšie ako rovnicu a bude si ho aj dlhšie pamätať. Najznámejšou ekonomickou metaforou je neviditeľná ruka trhu. Ja som začínala hodiny mikroekonómie príbehom, ktorým svoj kurz začína aj americký ekonóm Alex Tabarrok. V  18. storočí platila britská vláda kapitánom námorných lodí za prevoz odsúdených do Austrálie. Zo začiatku to nefungovalo veľmi dobre. Počas jednej plavby umrela až tretina mužov a  zvyšok dorazil vyhladovaný a  chorý. V  Británii z toho bol, samozrejme, škandál a vláda sa snažila problém vyriešiť. Zvýšila kapitánom plat. Prinútila ich vziať na palubu lekára. Kňazi kapitánov prosili, aby sa o  väzňov lepšie starali. Nič z toho nefungovalo. Nakoniec požiadali o pomoc ekonóma, ktorý im poradil toto: namiesto toho, aby vláda platila za každého väzňa, ktorý sa nalodí, by mala platiť za každého väzňa, ktorý v Austrálii živý odkráča z lode. Návrh bol prijatý v  roku 1793 a  miera prežitia okamžite vzrástla na 99%. A  toto je základná lekcia ekonómie. Incentives matter. Inými slovami, záleží na tom, ako sú jednotlivci motivovaní konať.

Čo je pre laika (v oboch oblastiach) dôležitejšie: zákony ekonómie alebo výrazová sila poézie?

Nemyslím si, že ekonómia a poézia sú v opozícii. Obe nám umožňujú lepšie pochopiť svet okolo nás, len na to používajú iné prostriedky a sústreďujú sa na iné aspekty života. Ekonómia vysvetlí, prečo si básnik kúpi menej pomarančov, keď vzrastie ich cena, a  básnik nám vysvetlí, prečo má radšej pomaranče ako jablká a jablká radšej ako banány. Ekonómia totiž preferencie nevysvetľuje, berie ich ako dané zvonku. Ekonómia a  poézia sa teda môžu dopĺňať. Dokonca mám pocit, že v  jednom sú si až príliš podobné – nie sú populárne u väčšinovej populácie.

Od odkazov na gotickú subkultúru v prvej zbierke Najzvláštnejšie je neľúbiť ťa cez básne o  gotických katedrálach v zbierke Identity až k pripodobeniu obrazu gotickej katedrály a  kapitalizmu v próze Nedostatky – čím je gotická epocha vo vašej tvorbe dôležitá?

Gotické katedrály boli stavané na efekt. Nemali slúžiť len ako miesto pre bohoslužby, mali vzbudzovať úžas. Človek kráča v  prítmí a pozerá sa hore, na pásy svetla, ktoré sa pretínajú pod klenbou. Stavitelia gotických katedrál sa ani nesnažili predstierať, že nejde o  manipuláciu. Naopak, pretekali sa, kto postaví impozantnejšiu katedrálu. Tá v Kolíne má 157 metrov. Je o 45 metrov vyššia ako Národná banka Slovenska, najvyššia budova v  Bratislave. V  poézii, tak ako v  architektúre, oceňujem dobrú manipuláciu. Ozdoby, metafory, prirovnania.

Po dvoch knihách poézie prichádzate s prózou Nedostatky. Ako by ste ju žánrovo a tematicky charakterizovali?

Nedostatky sú kombináciou fikcie a  esejí, ktoré spája téma európskej dlhovej krízy. Na jednej strane je tu príbeh Heleny a Martína, ktorí boli krízou rôzne zasiahnutí. Martín je zo Španielska, kde rástla nezamestnanosť a  ľudia prichádzali o  domy. Slovenka Helena si zase pamätá uťahovanie opaskov, ktoré sprevádzalo štrukturálne reformy u nás, a nechápe, prečo by mala platiť cudzie účty. Kríza je tak polarizujúca téma, ktorá sa stáva zdrojom konfliktov. Zveličene sa dá povedať, že dlhová kríza prerastá do vzťahovej krízy. Na druhej strane sú tu úvahy o  tom, ako sa o  kríze rozpráva. Napríklad slogan „My sme 99 percent“ je geniálny, pretože ak niekto nepatrí medzi horné jedno percento, automaticky ho to radí medzi porazených. Preto dokázal tento slogan mobilizovať tisíce ľudí napriek tomu, že globálna nerovnosť príjmov klesá. Príbehy sa tak stávajú dôležitejšími ako fakty.

Sú názory ekonomicky racionálnej Heleny a  sociálne cítiaceho Martína komplementárne alebo skôr opozičné?

Nedostatky som začala písať v roku 2012, keď vrcholila európska dlhová kríza. Ľudia, ktorí by nedokázali napísať ani základnú rovnicu HDP, mali veľmi vyhranené názory na to, či podporiť ekonomiku fiškálnym stimulom alebo šetriť. Pre nich to nebola odborná diskusia, ale diskusia o hodnotách, o tom, čo je spravodlivé: či akceptovať výsledky trhu alebo ich korigovať vládnymi intervenciami. Tieto presvedčenia sú také stabilné, že ich zmenu možno prirovnať k  náboženskej konverzii. Nie je to nemožné, ale je to veľmi nepravdepodobné. To bol prvotný impulz pre napísanie Nedostatkov. Názory hlavných postáv Heleny a  Martína boli od začiatku koncipované ako nezlučiteľné. Síce sa neustále rozprávajú, ale ich diskusia nikam nevedie.

Prečo ste túto tému spracovali formou beletrie a  nie vedeckej monografie? Aká je cieľová skupina čitateľov?

O  Nedostatkoch som nikdy ako o  vedeckom článku neuvažovala. Mnohé z  tém, ktorých som sa dotkla, sa skúmajú aj vedecky. Na otázku, prečo ľudia ignorujú vedecké fakty, sa snaží odpovedať psychológia aj verejná politika. Rovnakou otázkou sa však zaoberal aj Čechov. Prekvapivo prišli k  rovnakému záveru: fakty treba pocukrovať. Preto sa Bikovskij v  Čechovovej poviedke snaží svojho syna presvedčiť o  škodlivosti fajčenia pomocou príbehu. Problém je, že ten istý príbeh môžu dvaja ľudia interpretovať rôznym spôsobom. Bol Shylock zo Shakespearovho Kupca benátskeho zloduch alebo obeť? Dúfam, že kniha osloví aj ľudí, ktorí by si moje vedecké články ku káve nikdy nevzali.

Jednou z  vašich ústredných tém v poézii i próze je hľadanie identity. Je vôbec možné, aby indivíduum v  súčasnej spoločnosti nadobudlo pevnú identitu?

Existujú statické aj dynamické modely identity. Statické prístupy sa pozerajú na identitu ako na matriošku. Najväčšia figúrka predstavuje nadnárodnú identitu, menšia národnú, najmenšia lokálnu alebo etnickú identitu. Človek sa identifikuje ako Európan, Slovák, východniar alebo Róm. Používa sa aj metafora mramorového koláča. Tu sú jednotlivé identity oveľa prepojenejšie, jedna sa vpíja do druhej. Identitu však možno vnímať aj ako čosi premenlivé.

Definícia toho, kto je Slovák, tak závisí od kontextu. Byť Slovákom dnes znamená niečo iné, ako to znamenalo v  roku 1920 alebo v roku 1940. A ak sa niečo mení, možno to ovplyvňovať. Báseň My a Oni v zbierke Identity sa končí veršami: „toto sme my a tamto oni / budeme to opakovať tak dlho / kým sa to nestane pravdou“. Túto báseň som písala v čase, keď sme s kolegom skúmali, ako sa politické elity snažia formovať národnú identitu. Konkrétne sme sa pozreli na bankovky, ktoré boli vydané na území Československa od roku 1918. Počas slovenského štátu dávala komisia autorom bizarné odporúčania. Nosy sa prekresľovali podľa Hlinkovho nosu. Vrkoče sa kreslili podľa filmu Jánošík. Odstraňovali sa party, ktoré vyzerali príliš maďarsky. ÚV KSČ zase tvrdilo, že bankovky majú byť vizitkou spoločenského a štátneho zriadenia. Minister financií si neprial, aby sa medzi klasmi objavovali bodliaky, a  búrkové mraky prikázal prekresliť na „veselé hravé beránky“. Z bankovky s Banskou Bystricou boli odstránené kostoly. Politické elity boli teda viac než ochotné využívať banálny nacionalizmus na pretláčanie oficiálnej verzie toho, kto patrí a kto nepatrí do národa. Samozrejme, ľudia túto oficiálnu verziu nie vždy prijali. Bankovku s Gottwaldom, ktorá vyšla tesne pred revolúciou, museli stiahnuť z obehu, pretože ju ľudia poškodzovali.

Na čom aktuálne pracujete v oblasti ekonomickej a v oblasti umeleckej?

Momentálne hosťujem ako výskumníčka v rakúskej centrálnej banke, kde sa venujem výskumu pracovného trhu. V  umeleckej oblasti mám prestávku. Len pred pár mesiacmi som dopísala knihu a mám pocit, že sa mi ešte stále nepodarilo vydýchnuť.