Rozhovor s debutujúcou autorkou Katarínou Rybovou

Pár slov na svitaní s tou, čo nemlčí ako ryba

(Rozhovor s debutujúcou autorkou Katarínou Rybovou)

* Aforizmus je veľmi ťažký literárny žáner. Ako debutantka si trúfate, však?

– Je v tom odvaha, ale aj veľký kus strachu. Vďaka jasnej stručnosti sa dá v aforizme ukázať, aké silné môžu byť slová, hoci ich je len zopár, a koľko toho v sebe nesú. Páči sa mi ,,ťažká krása" aforizmu.

* Máte na to už ,,nažité", alebo ste napojená iba na vlastnú fantáziu, na vlastný intelekt?

– Človek našťastie nemusí všetko prežiť, aby si uvedomil niektoré dôležité veci. Pozorovaním a citlivosťou sa dá tiež všeličo zistiť. Samozrejme, treba aj veľa premýšľať a obracať myšlienky zo všetkých strán, najmä tie staré, zažraté a nemenné. Fantázia s rozumom dokážu obrovské divy. Nad tým sa nikdy neprestanem čudovať.

* Aká literatúra vám niečo hovorí? Čítate veľa?

– Snažím sa veľa čítať. Literatúra je ten najpríjemnejší spôsob, ktorý poznám, ako sa posúvať dopredu a naučiť sa premýšľať z rôznych uhlov pohľadu. Bez nevyhnutnosti osobného prežitia podáva skúsenosť. Mám rada literatúru, ktorá sa netvári vážne, a predsa je vážna. Obzvlášť rada mám ruskú literatúru s prvkami absurdity a skvelým zmyslom pre komickosť: od Gogoľa cez Bulgakova až po Daniila Charmsa. Posledné mesiace som sa zamerala viac na nemeckú literatúru a literatúry Škandinávie. Popritom sa jednostaj vraciam k svojim obľúbeným knihám: k Biblii a k neupraveným Dobšinského rozprávkam.

* Kultivovanosť textov, obraznosť, myšlienková hĺbka a umné používanie paradoxov a vtipu udivujú, veď ste nedávno dovŕšili 19 rokov. Máte na to vysvetlenie, ktoré by bolo z „tohto sveta“?

– Snáď len to, že ak sa človek snaží neskĺznuť k povrchnosti a vedome prísť na základné otázky, je jedno, koľko má rokov. Nie som si však istá sama sebou, najlepšie to vie asi moje okolie.

* Názov vašej knižky je vlastne „príslovie naruby“. Isté portugalské príslovie vraví, že „nesvitá nikdy dosť zavčasu pre všetko človekovo ranné vstávanie“, kým názov knihy J. Špitzera Svitá, až keď je celkom tma pripomína židovskú múdrosť, že až po úplnej noci môže prísť úsvit, po tragédii „slávnosť svetla“. Váš názov vyvoláva v človeku aj úsmev, aj pochopenie...

– Áno, názov som odvodila od údajne najsmutnejšieho židovského príslovia, ktoré aj napriek svojej hlbokej tragickosti je optimistické: Svitať začína, až keď je celkom tma. Môj názov na jednej strane evokuje, že začiatok prichádza aj bez temna, bez odžitia si povinných pádov, ktoré dovolia zažať svetlo. Ale na druhej strane sa ponúka hneď otázka, či je to možné. Môže prísť nový deň bez toho, aby sa starý skončil? Môže byť vynechané niečo nevyhnutné?

* Práve maturujete na jednom trnavskom gymnáziu. Kam máte namierené? Budete sa „motať“ okolo literatúry, alebo sa stratíte vo svete biznisu, reklamy a techniky?

– Chcem študovať nemecký a nórsky jazyk alebo históriu. Obávam sa však, že ich abstraktnosť nenaplní moju základnú potrebu. Mám totiž pocit, že na spokojnosť so sebou potrebujem konkrétnejšie a viditeľnejšie pomáhať človeku, napr. v hospici. Čo, samozrejme, nevylučuje ďalšie literárne pokusy. Svet biznisu mi nič nehovorí, iba ak to, že aj jemu môžem byť vďačná za možnosť normálne fungovať v spoločnosti.

Otázky kládol M. Richter    

 

Katarína Rybová

SVITÁ, A EŠTE NEBOLA TMA

Chlapci ešte vždy lezú po stromoch, zhadzujú krvavé lesklé čerešne dievčatám, ktoré s lačnými očami hľadia dohora a predstavujú si, ako sa im celý strom aj s chlapcami zmestí do pahltných úst.

***

Po akej bylinke voniaš, Pane?

  Mala by som záhradu. Krhly plné vody by stáli pri každej hriadke, burina by sa nestačila ani nadýchnuť. Len mi prezraď, Pane, po akej bylinke tak voniaš?

***

Krv a mlieko. Krvou ťa nakojí, mliekom ťa umyje.

***

Kúpila som si všetkých desať prstov známeho klaviristu. Uložila som ich do vitríny. Je to krása, celé dni sa na ne môžem dívať a podvečer, keď vonku sadá tma, ich tíško a pozorne počúvam.

***

Babylonská veža rastie do neba. Prší, ba aj blesky sa zjavili, robotníci však bez prestania kladú kamene na kamene. Pracujú mlčky, aj tak by jeden druhému nerozumeli.

***

Beda, sme už raz ľudia, teda bojujúce a častejšie víťazné než prehrávajúce zlo.

***

Hľadám cestu, nachádzam len pasce.

***

Ľudia duria, naháňajú ľudí zdĺhavo a chaoticky, dolapeného človeka hryzú bezhlavo po celom tele. Zožerú ho však len zriedkakedy.

***

Na jazyk sa stále derú silné slová. Ale všetko sa dá opísať tichým šumením lístia v korunách stromov.

TVÁRE NA JABLONI

Pre Františka Švantnera:

     Jeho kniha sa mi v rukách najprv len zamrvila, ale keď za oknom zaspieval vták a provokatívne nazrel dnu, písmená sa poprehadzovali, strany sa prehrnuli a kniha preletela oknom (z rozbitého skla si očividne nič nerobila) a stratila sa kdesi v horách, v dolinách.

Budúca mamička sa šťastne usmieva, pravidelne cvičí a dáva si pozor, čo vloží do úst. Nepočuje, ako sa jej dieťa snaží nalepiť na steny maternice a márne sa skryť pred ultrazvukom. V jednom kuse si opakuje, že ani za svet nevyjde na svet.

(Z knihy Svitá, a ešte nebola tma, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Milanium)