Vyhľadávanie
Päťdesiatnik Teodor Križka
Jubilujúci básnik a prekladateľ Teodor Križka (nar. 8. júna 1956) vo Františkánskom kostole na slávnostnom večere predstavil čitateľom svoju novú knihu autobiografických esejí doplnenú výberom z básní Srdce Sizyfos.
*V čase podenkových celebrít je básnik takmer cudzinec vo vlastnom národe, aj keď zaň prináša vysokú obetu v podobe krásy. Alebo je to podľa vás inak?
– Zmyslom ľudskej námahy nie sú hmotné statky, ale veľkosť kultúry. Národ nie je hodnotný počtom milionárov, ale hĺbkou svojho duchovného výkonu. Bývajú však aj pomýlené obdobia, plné prázdnych experimentov ako toto, keď politici vysťahovali kultúru na balkón a zabudli ju tam už druhé desaťročie. No krása je ospravedlnením našich zlyhaní. Prichádza ako dar aj v najhorších časoch, a možno práve vtedy. Preto sa mi prieči sťažovať sa. Keď príde báseň, tá chvíľa inšpirácie je viac ako všetky odmeny a pocty. Píšem, lebo musím, nie pre spoločenské uznanie, alebo aby som si nárokoval materiálne výhody. Báseň je sama osebe dostatočným honorom a toto navštívenie je silnejšie ako strach o materiálne výhody alebo spoločenské pocty.
*Kde sú zdroje tejto tvorivej sily, ktorá si vystačí sama, nič nepýta, iba dáva?
- Neviem, či dávam. To musia posúdiť iní. Viem iba, že skutočne veľa dostávam. Tvorba, to sú najšťastnejšie chvíle môjho života. Báseň prichádza náhle, bez avíza, nevypočítateľne. Keď musím písať, celého ma najskôr naplní neopísateľná blaženosť, ktorú by som nevymenil za nič na svete. Vtedy odložím bokom aj tie najväčšie povinnosti. Jedinou povinnosťou je napísať verše, ktoré sa rodia náhle ako celok. Potom však nastáva smútok, nesmierne osamotenie. Akoby zo mňa čosi ubudlo. Báseň by som prirovnal k vtáčiemu peru alebo rybej šupine. Podobne ako vtákom perie alebo pstruhom šupiny rastú duši verše. Netuším, odkiaľ sa to všetko berie. Je to nepravdepodobnejšie ako počasie. Ako veriaci by som mal povedať, že od Boha, ale to by som si asi neskromne namýšľal. Preto iba poviem, že si príroda, ktorú tak milujem, požičala moju dušu ako zrkadlo, aby sa v ňom videla, že je stále živá a pekná. A ja sa modlím, aby som toho bol hodný aj zajtra a ešte mnohokrát.
* Spomenuli ste vieru v Boha. Ako sa má k Bohu krása?
– Hovorí sa, že Boha nikto nikdy nevidel. Ja vravím opak. Božích tvárí je okolo nás nespočetne. Stačí sa len pozerať otvorenými, nezastretými očami. Som presvedčený, že aj krása je jednou z jeho tvárí, podobne ako pravda, láska, nádej i viera. Sú to však tváre, ktoré majú podobu cesty. Alebo presnejšie, v človeku sa Božia krása láme - podobne, ako sa láme svetlo v sklenenom hranole. Hrany tohto hranolu brúsi Božia milosť, ale nie bez ľudskej vôle. Preto sa dá povedať, že nielen autor, ale aj čitateľ musí byť básnikom. Nakoniec dobrý básnik je tiež iba čitateľ, ktorý sa naučil lúštiť hieroglyfy okolo nás i v nás samých. Básnik sa podobá na stredovekého mnícha, ktorý prepisuje posvätné texty z klinového písma trávy. A ešte niečo. Ak dáme vedľa seba dvakrát slovíčko estetika, vyjde nám podivná, ale presná slovná hračka estetika est etika, teda estetika je etika.
Za rozhovor ďakuje Karol Petrovský
