Vyhľadávanie
Lucia Piussi (1971) vyštudovala scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti legendárneho bratislavského divadla Stoka, v ktorom pôsobila ako herečka a autorka hier počas celého obdobia jeho existencie. Od roku 1994 je speváčkou, textárkou a gitaristkou v rockovej skupine Živé kvety.
V roku 2011 sa Lucia Piussi predstavila aj ako spisovateľka. jej literárny debut – román Láska je sliepka (Marenčin PT) – sa stretol s množstvom priaznivých ohlasov. Tento rok k nemu pridala aj zbierku poviedok Život je krátky (Vydavateľstvo Limerick).
Najprv ste boli herečka, potom speváčka a textárka – spisovateľkou ste až v poslednom období… Takže predsa len platí, že na písanie kníh si človek musí najprv čosi odžiť?
Ešte som bola aj upratovačka, ale to mi nikde neuvádzajú, hoci to bola cenná skúsenosť. Veľa sa o ľuďoch dozviete, keď denne umývate záchody v krčme. To je hotový námet na román. Neverili by ste, čo všetko vedia o ľuďoch upratovačky. Naše smeti o nás vypovedajú najviac, to vám povie aj každý kontajnerový sliedič.
Spojenie „herečka, speváčka“ ma skôr desí, znie tak kabaretne, a to nie je verné, celá moja skúsenosť s herectvom sa viaže len k divadlu Stoka. My sme boli autorské divadlo, to znamená, že sme si hry spolu „písali“ za pomoci geniálneho režiséra Blaha Uhlára, ktorý to z nás všetko ťahal, a herci zo Stoky – moja sestra Zuzana, Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr, Laco Kerata alebo mnohí iní, čo tam hrávali, sme v Stoke boli právoplatní autori. Čisto spontánne sme improvizovali na skúškach veci, z ktorých sa potom skladalo už fixné predstavenie. Sme odchovaní na autorskom divadle a nepoužiteľní pre klasické divadlo.
Čo sa môjho písania týka, písala som od malička. V nejakej tretej triede sa to začalo. Každý piatok som si písala pokračovanie príbehu do takého zošita a bavilo ma, keď som to niekomu čítala a ten niekto sa smial. Počas štúdia scenáristiky ma pohltila Stoka a vzápätí sme založili kapelu. Prózu som písala len občas a dávala ju čítať iba kamarátom. Ale počas posledných troch rokov sa niečo stalo a písanie ma úplne vtiahlo. Túžim písať. Je to najlepší spôsob, ako sa tešiť zo samoty. A je tu aj protiklad – kapela, v ktorej spolu piati ľudia niečo absolútne zdieľajú. Parádne sa to dopĺňa. Kapela je jeden sviatok. Nie pre kšeft, nie pre slávu či čo. My sa máme radi a ja stále hovorím, že je to zázrak, tá naša kapela. Bez ohľadu na to, či sa niekomu páči to, čo robíme, alebo nie. Každému by som priala zažiť, aký je to pocit, mať svoju kapelu a robiť svoje pesničky.
Vaše meno je spojené s legendárnym obdobím nezávislého divadla stoka, takisto s kapelou živé kvety, teraz už aj s dvomi knihami. Ako cítite rozdiely medzi divadelným, hudobným a čitateľským publikom?
Pre mňa sú len ľudia, ktorí rozumejú tomu a cítia to, čo píšem, alebo to, čo naša kapela v sebe nesie. A potom sú tu takí, ktorým je to cudzie, nerozumejú tomu, niektorí to dokonca vášnivo nenávidia. Ideálne je, keď tí, ktorí nám nerozumejú, idú inam a nezaťažujú nás svojou nenávisťou za to, že sme iní, akoby si predstavovali. A to platí aj v písaní. Niekto sa rozčuľuje, že ho moja kniha uráža svojou vulgárnosťou. Ale veď si ju nemusel kupovať. A aj keď si ju omylom kúpil, nemusí ju dočítať. Myslím si, že najviac nenávisti je z nedorozumenia. Niekto vám nerozumie. Alebo nechce rozumieť, lebo má pocit, že ho urážate. A tak vás za to radšej nenávidí. Keby to nebolo tragické, tak je to fakt smiešne. Ja nechcem nikoho urážať. Všetkým, čo robím, pátram opatrne v tme a dúfam, že je tam niekto, kto to vidí podobne a môžem mu to, čím som prešla a čo som uvidela, vďaka istej miere talentu, najlepšie, ako viem, sprostredkovať, aby to ten niekto mohol so mnou zdieľať. To je všetko. Ak je to revolta, tak len voči tej tme a pocitu, že všetko je márne a sme tu sami.
Keď sme už pri čitateľskom publiku, na knihu Láska je sliepka bolo mnoho pozitívnych reakcií. Aké sú zatiaľ odozvy na vašu novú knihu?
Na tú Sliepku bola celá škála recenzií od úplne pozitívnych až po úplne negatívne. Myslím si, že s touto druhou to nebude iné. Zatiaľ mám samé nadšené reakcie a teším sa z nich. Veď je to naozaj výber z toho, čo som si zbierala počas desiatich rokov. Tri dlhé poviedky sú skutočne staré a päť poviedok je napísaných za posledné tri roky. S recenziami to podľa mňa autor nemusí veľmi preháňať. Je to rovnako morbídne, ako čítať recenzie na vlastné deti od cudzích ľudí. Zvlášť, ak to kritik odflákne a jeho recenzia je napísaná veľmi slabo, povrchne a povýšenecky – vzniká len ďalšie zbytočné nedorozumenie. Nech tú kritiku aspoň jej autor napíše poriadne, ako napríklad literárna kritička Lucia Sviežanská, hrdinka v mojej poviedke Jeden deň Janky G. Tá keď v hlave píše recenziu, je to, ako keď bičom plieska.
Názvy vašich kníh tvoria úsudky – láska je sliepka, život je krátky. Odrážajú zrejme vaše autentické poznanie…
Mám rada jednoduché, aforistické provokácie. Preto tá Sliepka. A že je život krátky – to je krutá pravda. Zvlášť, keď vám po pätnástich rokoch šťastného tvorivého života zbúrajú divadlo, ten povzdych vám dáva zmysel. Kniha čerpá práve z tohto obdobia – života v krčme a divadle Stoka. Venovaná je so všetkým pátosom „Stoke, našej matke a všetkým, čo ju milovali“.
Aké je podľa vás súčasné ženské písanie? Čím môže čitateľky osloviť a čo naopak takýmto dielam chýba?
Nenávidím ženské romány. Proti ich existencii nič nemám, ale ja ich nečítam. To sú tie knihy, o ktorých čitateľky presne vedia, čo majú čakať, a aj to dostanú, presne ako v lacnom bufete: desať deka tresky, desať parížskeho a ešte mi tam, panička, dajú jedného slanečka…
A potom je tu nudná akademická próza bez života, čo sa u nás tak pestuje, vyzdvihuje a cení. Vládne v nej zaručenosť, ktorá sa ničím nelíši od zaručenosti ženských románov. Mňa nezaujíma, či knihu napíše muž alebo žena, ale to, či píše dobre a či sa nebojí povedať pravdu, ktorú čitateľky ženských románov o láske nechcú počuť, ale nechcú ju počuť ani skostnatené literárnovedné učebne, lebo nezapadá do osvedčenej schémy. Povýšeneckosť akademického literárneho sveta je obludná. Sama seba pasuje za arbitra elegantiarum, a pritom je to len provinčná nadutosť, uzavretá do seba. Bojí sa života a bojí sa aj literatúry. V skutočnosti ju zaujíma len vlastná zaručenosť. Ako povedal Stanislavskij: „Oni nemilujú divadlo, oni milujú seba v divadle.“
Vaša nová kniha Život je krátky je zbierkou poviedok. Veľa vydavateľov tvrdí, že poviedky nikto nekupuje ani nečíta. Nemali ste obavu prísť na trh práve s takýmto žánrom?
Poviedka je geniálny útvar. Dobrá poviedka je ako dobrá pesnička: je v nej zachytený život, príbeh, čosi zásadné na pár stranách. Ak vydavatelia tvrdia, že nikto nekupuje poviedky, tak asi musí prísť niekto, kto to celé obráti naruby a prinesie také texty, ktoré ľudia kupovať budú. To lamentovanie je asi v slovenskej povahe, lebo mi pripomína vtip o Oravanoch: „Dedo, naozaj sa vám tu nič neurodí? Jój, neurodí, synak, neurodí. Ani keď zasadíte zemiačky, tak sa vám neurodia? Jáj, no tak, keď zasadíme…“ Treba len znova zasadiť. Veď máme aj modernú poviedkovú tradíciu, od Ruda Slobodu, Jaroslavy Blažkovej až po Dušana Mitanu a iných! Len v nej treba pokračovať.
Od veľkého zabehnutého vydavateľa ste prešli takpovediac k undergroundu, nebáli ste sa toho? A môžete porovnávať?
Keď človek vydá knihu u veľkého vydavateľa, má výhodu, že je všade v kníhkupectvách. To je výborné. Ale na druhej strane je úplne na chvoste, hoci knihu napísal. Má smiešnych desať percent z ceny za knihu, ktorú písal svojím vlastným životom niekoľko rokov. Nezarobí si ani na napísanie druhej! To je ponižujúce. My sme sa s Pištom Vandalom dohodli, že to skúsime. On tiež píše knihy a vydáva si ich sám. Keď počul, že som predala celý náklad a nemám z neho ani euro za knihu, bol šokovaný. Preto sme spojili sily. On poriadne rozbehol svoje vydavateľstvo a ja som jeho „černej ďábel“. Ideme fiftyfifty. Dokonca sme sa zadlžili, požičali si a investovali do reklamy, aby sme dobehli ten náskok, čo má pred nami veľký vydavateľ. Ak predáme rovnako, koľko sa predalo u veľkého vydavateľa, ja budem mať z toho na dva roky štipendium na napísanie ďalšej knihy a Pišta Vandal bude mať prostriedky na vydanie svojej. Taký je sen. Realita je, samozrejme, najprv vrátiť dlhy. Aj keby to celé nevyšlo a ledva tie dlhy splatíme, nevadí. Treba to vyskúšať.
Na plagáte v jednom kníhkupectve som zaregistroval slogan k vašej novej knihe – Kniha, ktorá vás naučí žiť. Veríte, že literatúra má takúto silu?
Tie slogany… No, ja reklamným sloganom vôbec neverím. Ale to, že literatúra má strašnú silu, viem z osobnej skúsenosti. V sedemnástich rokoch mi pri autonehode zomrela mama a rok bol zo mňa regulárny malý satanáš, až kým mi môj kamarát zo školy Jozef Dado Nagy nepožičal zbierku Čechovových poviedok. Tá dvojzväzková kniha mi zmenila život. Teologicky vzaté, bolo to hotové „obrátenie“.
Literatúra nie je abstraktná veda. Aspoň tá moja, ktorú vyznávam. Je to celý komplex, celý človek. Londonov Martin Eden je preto taká dokonalá kniha, lebo jej hrdina vychádza z naozajstného života Jacka Londona, ktorý bol sám osebe výnimočný. Veď bol obyčajný námorník, no vzdelával sa, písal, vďaka vlastnej genialite išiel naprieč, strmo cez všetky triedy až hore, prekopal sa tam vlastným talentom a odhodlaním priam nadľudským. Takú knihu by nenapísal nikto, kto ju aj nežil. Žiadny hrdina knihy nemôže byť väčší ako jeho autor. To sa nedá. A ak spisovatelia robia z hrdinov „postavičky“ a vedome ich kladú nižšie, než sú sami, tak sa veľmi podceňujú. A už nehovorím o tom, keď niekto píše iba pekné vety, lebo to je čisté zúfalstvo a triumf defektného akademizmu, ktorý nemá so skutočnou literatúrou nič spoločné. Mne sa páči tá poctivosť, s akou písal Rudo Sloboda svojich hrdinov, alebo Mitana, ale povedzme aj Pišťanek. Veď jeho Rácz je taký zaujímavý hrdina, rafinovaný, a predsa má jasné, vtipné kontúry. A čo sa slovenskej klasiky týka, stále sa nemôžem nabažiť Timravy. Vždy sa vraciam k jej „rozprávkam“, ako im hovorila. To je písanie, ktoré keď človek objaví, naozaj mu môže zmeniť život, dať mu nové oči. Zaostriť optiku. Timravin génius je nadčasový. Ona zaznamenala ľudí brilantným okom dravca, pritom mala plaché, vášnivé srdce, bola sarkastická a drsná ako banda chuligánov, nemala zbytočné ambície, len zachytiť skutočný život, a tým, čo napísala, odromantizovala celý falošný ženský svet. Tomu hovorím ženská literatúra!
Možno je to ešte predčasné pýtať sa, ale pracujete na niečom novom?
Teraz píšem ako drak. Som momentálne nezamestnaná, ale mám čo písať a cítim sa veľmi šťastná, že to ide. Dajako prežijem. Bude to fantasy z nášho reálneho sveta. Budem na ňu asi potrebovať dlhší čas a teší ma aj predstava, že to bude písanie na dlhú trať. Poriadna expedícia. Písanie beriem ako nejaké vlastné výpravy. Je to pádlovanie na malej loďke v hmle a človek nikdy nevie, či je už nablízku nejaký ostrov, alebo len ide pomimo a tápe. A zrazu nájde zem pod nohami! Teraz tvorím prvýkrát v živote niečo také ako fantasy a sú to úplne nové spôsoby písania. Rozhodla som sa vykročiť do fiktívneho sveta ako nikdy predtým. Je to fascinujúce, rodí sa to úplne z nuly. Človek je plný pochybností, ale aj viery v seba, a tá moja viera vychádza z faktu, že keď píšem dobre, nenudím sa sama so sebou ani trochu, lebo som so svojimi postavami a som s nimi šťastná. Včera sa za mnou zastavil kamarát, pýtal sa ma, ako ide písanie, dali sme si spolu vínko a ja mu zrazu rozprávam dialóg svojich dvoch postáv. On len tak vydesene spľasol rukami a vraví mi, že to je čistá psychiatria, keď mu rozprávam rozhovor, ktorý sa udial iba fiktívne v príbehu, ktorý píšem. Bol naozaj preľaknutý, či to s tým písaním nepreháňam, ale ja si myslím, že sa o mňa zbytočne bojí. Keď človek píše a je šťastný, aspoň v tých horných sínusoidách, keď to „šľape“, vtedy stojí za to žiť, aj keď ani nevystrčí nos z izby.
