Knihy v znamení kvetov

Knihy v znamení kvetov

V polovici mája prezentovali v Strážskom svoje najnovšie knihy rodáčky z tohto zemplínskeho mesta – spisovateľka Paula SABOLOVÁ Žabí kvet (VSSS) a druhé vydanie beletrizovaného nárečového slovníka a novinárka Gabriela GRMOLCOVÁ Strážske – mesto gaštanov. Bolo to netradičné uvedenie kníh medzi čitateľov, keďže sa uskutočnilo priamo na námestí v Strážskom počas jarmočných dní. Pod holým zemplínskym nebom pokrstili knižku G. Grmolcovej venovanú mestu Strážske gaštanovými kvetmi a knižku Žabí kvet symbolicky previazali zelenou stužkou nádeje. Pri tejto príležitosti sa Paula SABOLOVÁ vyznala z lásky k rodnému kraju:

,,Pocit domova dorastá s vekom. V mladosti utekáme objaviť veľký svet, rokmi zistíme, že svet je veľmi malý, najväčší (často už zidealizovaný, imaginárny) zostal v rodisku. Svoj Zemplín a v ňom Strážske navštevujem dvakrát-trikrát do roka a vždy si stade prinesiem tú istú vrúcnosť, ale i novú skúsenosť. Z tohoročnej májovej cesty som si priniesla tri kamene z Laborca a potešujúcu pravdu, že dobrý človek ešte žije. Zabudli sme si tašku so všetkými dokladmi a peniazmi na kapote nášho auta a išli sme sa ubytovať. Vysokoškoláčka Tinka Andričíková zo Sniny a jej priateľ mi stratené veci doručili.“

Tento kraj je pre ňu stále inšpiratívny, preto svoj vrúcny vzťah k nemu vyjadruje vo všetkých svojich knižkách. ,,Moje písačky majú začiatky i konce na Zemplíne, hoci v prvom pláne so situovaním deja do kraja neuvažujem. Jednoducho mi tam aktéri odkráčajú, aj keď tam nemajú čo hľadať. Do hokejového príbehu z bratislavského Zimného štadióna sa mi zamotala aspoň východniarska babka. Východniari sú (väčšinou) senzitívni ľudia. Objímajú sa, bozkávajú, nesmierne sa zo stretnutí s rodákom či rodným krajom tešia, sú neuveriteľní lokálpatrioti (mňa nevynímajúc), takže som tieto dary lásky s radosťou prijímala i dávala.“

Ako sa najnovšie momentky zo života v Strážskom odzrkadlia v jej ďalšej tvorbe?

,,Úprimne povedané – o ďalšej tvorbe nemám ani poňatia. Neviem, či dáka ešte vôbec bude. Či moju trať s lokálkou na parný pohon už dávno nezahltili rakety. Vnímam skôr realitu, chod a bolesť sveta, či sa z toho dačo pretaví do tvorby, ťažko predvídať.

Nepíšem viac, píšem oveľa menej. Som trvalou začiatočníčkou vo svojich písačkách a od jednej k druhej mám také priepastné pauzy nič nepísania, že vždy začínam úplne amatérsky odznova a vždy sa aj zľaknem, ak ma niekto otituluje – pani spisovateľka.“

Autorka sa témou knihy Žabí kvet vracia k svojmu debutu Prázdniny spred tridsiatich rokov. ,,Dokonca som aktérom nechala pôvodné mená, zmenila som im trochu životy, jazyk a odev. Nezmenila som lásku. Niet na nej čo meniť. Je večná, vo svojej nevyspytateľnosti rovnaká.“

Pripravila Gabriela Grmolcová