Vyhľadávanie
Hľadanie zmyslu spisovateľského údelu
Andersenovu dvestoročnicu si pripomenul slovenský prozaik Peter GLOCKO st. rozprávkou o rozprávkarovi Prešporské čary pána Christiana (vyd. Cornea 2004).
* Inšpiráciou pre vašu knižku bol strohý zápis v denníku najslávnejšieho dánskeho rozprávkara z 3. júna 1841, keď počas plavby po Dunaji z Carihradu do Viedne prechádzal cez Bratislavu. Je to pomerne málo známy fakt z dejín literatúry aj z histórie našej metropoly. Čo sa vám podarilo vypátrať o tejto Andersenovej plavbe a najmä ako tieto zážitky reflektoval vo svojej tvorbe?
– Najprvotnejšou inšpiráciou bola poviedka (či skôr črta) spisovateľa Ruda Morica, ktorú som čítal pred pár desiatkami rokov v SLNIEČKU. R. Moric však opísal len to, ako Andersena, cestujúceho loďou do Viedne, zaujal pohľad na horiaci Devín. Mňa Moricova poviedka zaujala tým, čo v nej nebolo: kedy presne a prečo sa Andersen plavil loďou po Dunaji? Moji múdri spolupracovníci v Mladých letách Dušan Roll a Peter Čačko ma pobádali, aby som pátral po zdrojoch Andersenovho zážitku. Hľadal som informácie v obsiahlom denníku H. Ch. Andersena, ktorý vydali Česi, no opäť to bola len jedna veta, avšak už som poznal okolnosti a dátum cesty, o čom Andersen hovorí aj v mojej knihe (na s. 29): „Nepatrím k odvážnym ľuďom, ale po mojom aprílovom pobyte v Grécku a májovej návšteve Carihradu rozhodol som sa, že cestu nazad domov podniknem cez Čierne more a nahor po Dunaji... chcel som spoznať Dunaj v celej majestátnosti, jeho brehy aj vnútrozemie južnej a strednej Európy, ktoré sa máloktorému cudzincovi zo severu i západu Európy dosiaľ podarilo uvidieť...“ Vyše dvadsaťdňová cesta proti prúdu Dunaja, okolo ktorého zúrila vojna medzi vtedajším kresťanským a moslimským svetom, ma pri písaní šokovala aktuálnosťou, lebo práve v čase písania knihy zúrila vojna v Juhoslávii a bombardéry zo západnej Európy preletovali ponad Bratislavu a bombardovali aj tie miesta na Dunaji, o ktorých písal Andersen! Môj príbeh je preto nielen poetický, ale aj napínavý a súčasný. Vďaka Andersenovej dobrodružnej povahe, mojej zvedavosti a túžbe po poznaní. Reflexia je preto ostrá a niekedy až šokujúca, čo poteší čitateľa, ktorý má rád autentické príbehy. Ilustrátorka knihy (moja dcéra Barbora) je nielen zručná výtvarníčka, ale aj kunsthistorička, a preto si dôkladne preštudovala maľby Prešporka, jeho uličiek, hradu, radnice, ale aj Dunaja a dobových plavidiel, a tak sú jej ilustrácie naozaj vierohodnou vizuálnou rekonštrukciou tých čias, čo poteší aj kritických „vrtákov“, ale ešte viac milovníkov histórie.
* V doslove vysvetľujete, „ako sa rodila kniha“, píšete, že roku 1993 ste boli na študijnom pobyte v Dánsku, kde ste sa dôkladne zoznámili s Andersenom. Zmenil tento pobyt vašu dovtedajšiu predstavu o tomto spisovateľovi?
– Moja predstava o H. Ch. Andersenovi sa nezmenila, len potvrdila: Andersen je spisovateľ neuveriteľne súčasný a navyše nepatrí len detskému čitateľovi. Ako väčšina excelentných spisovateľov patrí aj dospelým, no nielen tým čitateľom, čo ho objavili už ako deti, ale aj „fajnšmekrom“, čo ho objavia takpovediac „na staré kolená“. Poviedka (nie rozprávka!) Tieň je paralelnou osnovou mojej knihy aj preto, že hovorí o spisovateľskej úzkosti (Andersenovej, mojej, ale aj ďalších súčasných autorov), či poctivá spisovateľská práca má význam. Andersen i ja si neustále kladieme otázku, či má zmysel písať o kráse, dobre a pravde! Preto je moja kniha o Andersenovi predovšetkým o kredite poctivej spisovateľskej práce, o jej ohlase, ale aj o potrebe čitateľov. Chcú ešte dnešní ľudia naozaj čítať „príbehy o kráse, dobre a pravde?“
* Ako vás ovplyvnili Andersenove rozprávky v detstve a čo pre vás znamenajú teraz?
– Sú pre mňa živé, lebo sú plné otázok, ktoré vedia klásť iba ľudia, čo si v sebe aj v dospelosti uchovali dieťa. Útlu knižočku Prešporské čary pána Christiana som písal takmer dvadsať rokov, približne tak dlho nosím v sebe aj príbeh o inom rozprávkarovi, ktorý je tak trochu v tieni výročí H. Ch. Andersena. Je to román O múdrom rozprávkarovi a nežnej rozprávnici, čiže príbeh o Pavlovi Emanuelovi Dobšinskom, ktorý napísal Slovákom „rozprávkový rodný list“ aj vďaka tomu, že mal pri sebe krásnu a nežnú Adelu, volal ju rozprávkovým menom Otolienka. Aj táto kniha bude o životodarnosti rozprávky, o sile lásky, dobre a krásy. O tom písali Hans Christian Andersen, Pavel Emanuel Dobšinský a to je aj moja téma, ktorá dáva môjmu spisovateľskému údelu zmysel!
--báb–
