Koncom minulého roka uzrela svetlo sveta dlho očakávaná kniha Kornel Földvári: O sebe. Vydalo ju Literárne informačné centrum, dizajn navrhol Palo Bálik, ilustrácie urobila Daniela Olejníková. Kniha je pekná už na pohľad a obálka milovníka mayoviek skvele vystihuje. No otcom myšlienky, „zapisovateľom“ Földváriho spomienok, a teda tým, kto má na vzniku diela najväčšiu zásluhu, je spisovateľ, scenárista a režisér Peter Krištúfek (1973). Bol tým, kto sa s Földvárim každý štvrtok stretával v kaviarni kníhkupectva Ex Libris (neskôr v Artfore), zapínal magnetofón, a potom text editoval. Rozprávali sme sa s ním, ako inak, o Kornelovi.
Asi každý z nás, kto sme ho poznali a stretávali sme sa s ním či už na ulici, v kaviarni alebo na literárnych podujatiach, má v súvislosti s Kornelom Földvárim nejaký príjemný zážitok alebo milú spomienku. Zažil si ho niekedy zamračeného, zle naladeného alebo nahnevaného? Lebo ja si nespomínam.
Možno raz – ale dlho som teraz musel premýšľať –, keď sa vrátil domov z nemocnice a ja som upratal časť jeho kníh, pričom som zapotrošil tašku s rukopismi. Bola to citlivá vec a on mal, napriek tomu, čo sa traduje, vo veciach systém. Hovorím o „zamračení sa“.
Inak upratanie „knižnice“ akceptoval?
Vlastne sme sa na tom dohodli, lebo situácia už začínala byť neúnosná. Zvládol som vtedy len drobnú časť, a to som sa tým zaoberal vyše týždňa! Cítil som sa ako knižný archeológ.
A smutného alebo vážneho si ho zažil?
V reálnom živote takmer nikdy. A pri našich rozhovoroch pre knihu ho smútok chytil pri jednej konkrétnej téme – osud maminej, židovskej časti rodiny za vojny. To sa ho naozaj veľmi dotýkalo.
Spomenieš si na vaše úplne prvé stretnutie?
Najprv som ho spoznal cez doslovy k detektívkam a spomínal ho aj Kalina v knihe Tisíc a jeden vtip. To meno mi prišlo také zvláštne zvukomalebné. Potom nás koncom deväťdesiatych rokov zoznámil Dado Nagy v rádiu Twist, Kornel mi pripomínal šibalského zbojníka – s tou svojou bradou a vtedajším chrupom. Ale ešte o nič nešlo, naše priateľstvo sa začalo až na cestách na čítačky všelikade po Slovensku. Vtedy sme pochopili, že si rozumieme a odvtedy sa datuje aj môj záujem o jeho životný príbeh.
Intelektuálov je veľa. Čím bol výnimočný? Až tak, že si sa ako spisovateľ a režisér rozhodol urobiť o ňom knihu, hoci je to skôr novinárska robota...
Urobil som to pre naše priateľstvo, je to pre mňa veľmi osobná vec. Nechcel som, aby tie príbehy len tak odplynuli a neboli zachytené v celistvosti. Veď sa to číta ako román. No a Kornel bol výnimočný predovšetkým svojím espritom a spôsobom akým pristupoval k ľuďom. A tak sa za tie roky stalo, že inšpiroval a povzbudil mnohých tvorcov, tie mená by sa tu ani nedali všetky vymenovať. Keď sa niečo významné dialo, Kornel bol tam. Nevtieravo, ale veľmi presvedčivo.
Čo ti ako prvé napadne, keď si naňho spomenieš? Čo ho najviac vystihovalo?
Sebairónia, starosvetský šarm a talent veľkého rozprávača. Okrem zmyslu pre humor, samozrejme.
Bol od teba o dosť starší. Kedy ste si potykali?
Pri Kornelovi som pochopil, že na počte rokov až tak nezáleží. Bol večným chlapcom a zachovával si otvorenosť k svetu. Všetko prijímal s veľkým záujmom. Občas som mal pocit, že mladší a modernejší je on, a ja že som ten starý pán. Potykali sme si niekde cestou medzi Žarnovicou a Košicami, a stvrdili sme to neskôr ešte štamperlíkom hruškovice, pričom mi s úškrnom pošepol, že teraz si môžeme ľahšie nadávať. Ale nikdy nedošlo k tomu, aby sme to otestovali.
Kniha rozprávania o jeho živote, ktorú ste spolu pripravili, sa číta veľmi dobre, človek ako by ho počul. Aspoň spočiatku, keď hovorí o období, kým bol ešte dieťaťom, je to veľmi milé a úsmevné. Mal podľa teba Kornel pekné detstvo?
Kornelovo detstvo bolo nádherné, až kým sa nezačala vojna. Földváriovskú rodinnú atmosféru veľmi obdivujem, bolo to súdržné spoločenstvo, v ktorom sa vyskytovali osoby ako vystrihnuté z nejakého Menzlovho filmu. Vojna mnohé zmenila a jeho otec sa stal v pravom zmysle slova hrdinom a záchrancom životov.
V knihe rozpráva o Trenčíne, v ktorom vyrastal. Aké to bolo mesto, vtedy pred vojnou?
Kornel na začiatku knihy hovorí o ňom ako o drdovskom „mestečku na dlani“. V priebehu niekoľkých minút ste sa dostali kamkoľvek a k tomu tam žila komunita rozmanitých remeselníkov, postavičiek, ľudia rozličného pôvodu. To je podoba malých slovenských miest, ktorú zmietol socializmus, a už nikdy znovu nevznikla.
Bol ateistom, tak ako jeho otec. Rozoberali ste spolu aj Boha a vieru? Aký bol jeho vzťah k veriacim?
Kornel často hovorieval, že k Bohu má asi taký vzťah ako k dávnemu známemu. Keď sa stretnú na ulici, slušne sa pozdravia a idú ďalej. Ale to je všetko. Nikomu však vieru nespochybňoval – veď nakoniec, takmer celý život strávil po boku veriaceho človeka. Hovorím o pani Naďke.
Jeho mama bola Židovka. Hlásil sa k židovstvu?
Uvedomoval si tie korene, ale nikdy ich zvlášť neukazoval ani neprežíval. To je, mimochodom, klasická podvedomá reakcia na storočia prenasledovania. Uňho sa ešte snúbila so sklonom k racionalite.
Už v detstve mal veľmi vrúcny vzťah so svojou sestrou Irenou, ktorú si od rodičov priam „vyžiadal“, veľmi túžil po sestričke...
O ich silnom súrodeneckom vzťahu svedčí už len to, že si takmer šesťdesiat rokov každý týždeň písali listy. Na Irenu doľahol otcov osud a stigma – komunisti z neho spravili exemplárny prípad „šmelinára“ a zavreli ho, pričom rodina prišla o všetko – vo veľmi citlivom a rozhodujúcom veku. Obávam sa, že sa z toho vlastne nikdy nespamätala a neskôr ju to tak nejako zatvrdilo. Kornel ju priviedol k láske ku knihám a ovplyvnil jej záujmy na celý život. Bola ešte väčšou knihomoľkou než on, ak sa to vôbec ešte dá. Cítil sa za ňu zodpovedný a snažil sa pomáhať ako sa dalo.
Celý život žil s jednou ženou, s manželkou Naďou. Ako sa zoznámili?
V Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, neskoršom Tatrane, koncom päťdesiatych rokov. Naďka tam pracovala ako redaktorka a Kornel prišiel za kamarátom. A netuším, či to bolo prejavom trémy alebo odvážnej duchaplnosti, ale hneď sa jej spýtal na plat, a potom začal vtipne rozvíjať, čo všetko by si za ich spoločný príjem mohli dovoliť, keby boli manželia. A to sa videli po prvý raz!
No ale zabralo to, nie? Vyzerá to na celkom premyslenú baliacu taktiku.
Zdá sa, že Naďku nevydesil, asi to spravil šarmantne, a to ju celkom odzbrojilo. A potom dosť rýchlo aj začali spolu chodiť. Takže – nečakane úspešná taktika.
Tebe sa ako javil ich vzťah?
Kornela a Naďku spájalo neuveriteľné puto. Prežili si spolu aj ťažké časy, keď bol Kornel za normalizácie v „neexistencii“, a jeden na druhého boli veľmi naviazaní. Samozrejme, dlhoročné súžitie si vyžaduje aj veľkú dávku tolerancie. Stačí si len pozrieť fotografie z bytu na Drieňovej, totálne zaplneného knihami – to by nebolo únosné, ak by ich obaja nemilovali.
Aj vás dvoch spájala láska ku knihám. Nasmeroval ťa tiež ako spisovateľa? Radil si sa s ním?
Napriek spoločnej láske k temnejším žánrom sa náš literárny vkus aj v mnohom odlišoval. Nezáväzne som sa s ním pri písaní občas zvykol radiť, a bol aj jedným z prvých čitateľov viacerých rukopisov mojich kníh. Najviac mu, pochopiteľne, sadol satirický román Šepkár a jeho finálnu podobu som prepracoval práve na jeho radu. Ale mal skôr zásadu nezasahovať mi do toho. Zaujímal sa, bol zvedavý, prečítal si, ale nechal ma ísť vlastnou cestou.
Hovorili ste spolu aj o neľahkom období jeho života, o 50. rokoch, keď nedobrovoľne ukončil vysokoškolské štúdium a narukoval do PTP, čo už opísal vo vlastnej autobiografickej knihe … až pod čiernu zem (KK Bagala 2014). Ako ho táto životná skúsenosť poznačila?
Tu som presne videl, že zlé časy človeka môžu buď zlomiť na celý život – alebo, ako sa hovorieva, posilniť. Kornela naučili odpúšťať a neniesť si batoh problémov celé roky na chrbte. Čo je, mimochodom, mimoriadne ťažké, a nie každému sa to podarí.
Keď som ho raz ako novinárka denníka SME oslovila do jednej ankety, zaniesla som mu text na autorizáciu a on mi ho potom poslal faxom doplnený rukou – so škrtancami a ťažko rozlúštiteľnými vsuvkami. Bola ešte potrebná telefonická konzultácia, lebo som sa v tom vôbec nevyznala. Fax sa už veľmi v redakcii nepoužíval, takže to na sekretariáte vyvolalo celkom rozruch. Aký bol jeho vzťah k modernej technike?
Priebežne sme sa rozprávali o tom, aké by bolo skvelé, keby pracoval na počítači, ale Kornel mal typickú hrôzu z toho, že s jedným náhodným stlačením klávesy mu zmizne celý text. Navyše si rád zachovával aj predchádzajúce verzie a vedel sa na ne najlepšie sústrediť, keď ich čítal z papiera. Takže jeho prirodzenou voľbou bol písací stroj – na ktorom však klepal jedným prstom.
Na Kornela mám ešte jednu milú spomienku z Kremnice, kam sme sa v lete ako rodina vybrali na dovolenku, neuvedomiac si, že sa práve začínajú Kremnické gagy, takže sa tam premiestnila takmer celá bratislavská kaviareň, samozrejme, Kornela Földváriho, Tomáša Janovica a Bagalu nevynímajúc. Posedeli sme si spolu na terase kaviarne na promenáde, svietilo slnko a tešili sme sa z náhodného stretnutia v inom meste. Chodieval pravidelne na Gagy?
Kornel veľa písal o humore a predovšetkým o karikatúre, takže ho na Gagoch brali ako prominentného hosťa. A on si užíval atmosféru a stretnutia s priateľmi.
Čo ti po ľudskej stránke dalo stretávanie sa s ním? Čo si sa od neho naučil?
Že k svetu treba pristupovať pokojnejšie a pomalšie – a že nemá zmysel trápiť sa nad každou hlúposťou. To sa ešte stále učím. A že iróniu treba uplatňovať aj na seba.
Kedy ste sa videli naposledy?
Bolo to jedno z klasických stretnutí vo štvrtok v Artfore – predtým sme sa stretávali v kníhkupectve Ex Libris: Kornel, ja, Tomáš Janovic, Marta Šáteková, Pavel Vilikovský, Martin Ciel, Peter Smékal, prípadne, kto ešte z nášho okruhu šiel okolo. Nič nenasvedčovalo tomu, že Kornela vidím naposledy, jeho odchod bol veľmi náhly – v priamom kontraste k zvyčajnému dlhému lúčeniu.
Iris Kopcsayová
