Vyhľadávanie
Čo bolo inšpiráciou novej knihy?
Už viacerí ma usvedčili, že vo svojich výtvoroch rád pozorujem, špehujem a pozerám sa. K tomu pribudlo niekoľko reálnych príbehov zo 40. rokov, ktoré mám veľmi rád, pretože sú presne na hranici dožívajúceho starého a vznikajúceho moderného sveta, ak sa to dá takto zjednodušene povedať. No a môj záujem o to, čo všetko si vo svojej hlave dokáže vytvoriť človek, ktorý má málo vonkajších podnetov a silnú predstavivosť, je dlhodobý.
Znovu si siahol po historickom námete – akoby si poslednou tvorbou schválne vytváral literárny atlas nezabúdania...
História ma fascinovala vždy a myslím si, že na nej nie je najzaujímavejšie, či sa do detailov stala tak, ako ju popisujem, ale skôr to, ako zasahuje do našej prítomnosti. Podobne ako pri vete nie je pre mňa až také dôležité, či má všetky čiarky, bodky a dĺžne na svojom mieste, ale to, aký pocit vo mne vyvoláva. Navyše, na podklade histórie môžem krásne skúmať modely ľudského správania. Tie sú rovnaké v každej dobe. Je to vlastne súčasnosť, len v iných kulisách.
Aká bola spolupráca s grafikom Palom Bálikom?
Palo Bálik ma už pri Dome hluchého naučil, ako má vyzerať naozajstná kniha. Tak sa ho držím. Často hovorieva, že som jeden z mála autorov, s ktorými sa dá o výzore knihy diskutovať a je prístupný nápadom. To je pre mňa veľká pochvala. Navzájom sa veľmi inšpirujeme. Ku grafickej podobe Domu hluchého, Atlasu zabúdania, aj knihy Ema a Smrtihlav sme dospeli spoločne. V každej obálke je zašifrovaných množstvo odkazov na obsah knihy.
