Rozhovor so spisovateľom Paulom Coelhom

Písanie je môj sen

Rozhovor so spisovateľom Paulom Coelhom

Populárneho brazílskeho spisovateľa Paula Coelha (1947) dobre poznajú aj naši čitatelia. Na Slovensku vyšli jeho diela: Alchymista, Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala, Piata hora, Pútník z Compostely, Démon a slečna Prymová, Veronika sa rozhodla zomrieť, Jedenásť minút, Piata hora, Ako rieka, ktorá plynie a minulý týždeň vyšiel román Čarodejnica z Portobella. Jeho hlavná hrdinka Athena je adoptívna dcéra libanonských emigrantov, ktorých z Bejrútu vyhnala vojna. V Londýne sa počas univerzitných štúdií zoznámi s mužom, s ktorým privedú na svet dieťa. Vzťah však nemá dlhú životnosť. Athena sa zamestná v banke, kde tajomným a veľmi nekonvenčným spôsobom neuveriteľne zlepší výkonnosť celej pobočky, neskôr sa stane úspešnou predavačkou pozemkov na Strednom východe. Neustále však myslí na svoju biologickú matku, ktorá ju po narodení opustila, preto sa rozhodne vydať do Transylvánie, aby ju vyhľadala. Athena počas svojho putovania dospeje k poznaniu, ktoré naveky zmení nielen jej život, ale aj životy ostatných ľudí v jej okolí. Príbeh mladej ,,čarodejnice z Portobella" nám vyrozprávajú práve osoby, ktoré okolo nej žili. Podávajú nám obraz súčasnej spoločnosti, kde konformizmus a strach byť iným neraz určujú naše životné smerovanie. Pri príležitosti vydania knihy nám vydavateľstvo Planeta sprostredkovalo nasledujúci rozhovor s autorom.

Čo vás motivuje k ďalšiemu písaniu?

Písanie je môj sen. Rozhodol som sa byť spisovateľom a každá nová kniha je pre mňa výzvou, cítim pri nej rovnakú dychtivosť, rovnaké vzrušenie ako pri prvej, a to dáva môjmu životu zmysel. Spisovateľ nie je človek, ktorý príde do istého bodu, je to človek, pre ktorého je každá ďalšia kniha výzvou.

Čo vás inšpiruje? Osoba, správa, miesto, situácia...?

Inšpiruje ma život. Často sú to nepatrné maličkosti, ktorým v tej chvíli človek nevenuje pozornosť a neskôr sa vrátia s plnou silou, akoby skondenzovali v myšlienkach. Ak mám zhrnúť, čo ma inšpiruje, tak je to kontakt s ľudskou bytosťou. Nemôžem sa izolovať, človek môže prísť na veľké myšlienky, ale chýba mu ľudská energia a mňa kontakt s ľuďmi podnecuje k rôznym otázkam.

Sú vaše diela autobiografické?

Aj keď diela nie sú vyslovene autobiografické, vychádzajú z nejakej skúsenosti, to je jasné, nikto nemôže niečo vytiahnuť odnikiaľ. Takže... uvediem príklad z Alchymistu: nikdy som nebol pastierom... napísal som knihu o pastierovi hľadajúcom poklad. No je to metaforické dielo spojené s mojím vlastným životom, ak povieme autobiografické, nie je to celkom tak, poukazuje však na moje vlastné hľadanie. A to sa netýka iba Alchymistu, všetky moje knihy sú také.

Na ktorú zo svojich kníh ste najpyšnejší?

Je to ako s deťmi, nemáte radšej jedno ako druhé. Pri tvorbe dávate zo seba to najlepšie. Všetko, čo máte, svoju lásku, otázky, vlastne celú svoju víziu sveta. Je dobre, že hoci moja prvá kniha Pútnik z Compostely vyšla pred dvadsiatimi rokmi, preklady mojich diel nevychádzajú chronologicky, nemajú rovnaké poradie ako v Brazílii. Pútnik z Compostely vyšiel nedávno napríklad v Rusku, inde práve vydali Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala, v ďalšej krajine vyšla Rukoväť bojovníka svetla. Preto som neustále nútený uvažovať o celej svojej práci, nielen o poslednej vydanej knihe. Som nesmierne hrdý na celé svoje dielo. Viem rozprávať s rovnakým nadšením o knihe, ktorá vyšla pred dvadsiatimi, pätnástimi... sedemnástimi rokmi ako o tej, čo vychádza dnes.

Čím vysvetľujete ľahkosť, s akou rozumiete zložitej ženskej duši? Lepšie povedané: odkiaľ pochádza vaše odhodlanie lepšie pochopiť ženskú dušu?

Keď sa lepšie pozriete, hoci v skutočnosti som to nikdy nerátal, myslím, že polovica mojich hlavných postáv sú muži a polovica ženy. Kniha je pre mňa proces stretnutia sa so sebou samým a jednou z vecí, ktorú dnešní ľudia musia prijať, je ich ženská duša. Nehovorím o pohlaví, môžete byť muž, ale máte ženskú dušu, ste žena a časť vašej duše je mužská, a v okamihu písania, hádam v tom momente sa usilujem lepšie pochopiť svoju ženskú dušu. Nehovorím, že ju poznám, ale som hrdý na svoju ženskú dušu, ktorá sa prejavuje prostredníctvom postáv.

Je netolerancia v najširšom zmysle slova skutočne témou, ktorou sa do hĺbky zaoberáte?

Myšlienkou Čarodejnice z Portobelly, ako aj ostatných kníh, je naučiť sa veľa rozprávať o ženskej tvári Boha. Predtým som hovoril, že mám ženskú stránku, ale moja ženská duša aj ženská duša Boha sú zabudnuté. Ak Boha zredukujeme na mužského Boha, na disciplínu a prísnosť, zabúdame, že Boh je predovšetkým láska, Boh je odpustenie, Bohyňa je prejavom nás všetkých. V jednom z klasických gréckych mýtov svet stvorila Gaia, žena, nie muž, a to je prítomné aj v iných kultúrach, kde svet tiež stvorila žena. Povedať, že Čarodejnica z Portobella je kniha o nedostatku tolerancie by bolo zjednodušené. Áno, myslím si, že v tejto chvíli je veľký konflikt medzi ľuďmi, ktorí celkom odmietajú možnosť existencie niečoho vyššieho, a veriacimi. Medzi veriacimi však jestvuje omnoho horší konflikt, a to medzi tými, čo pripúšťajú len náboženské prejavy v tradičnom náboženskom zmysle a tými, ktorí sa usilujú o duchovný prejav, a tu dochádza k stretu. Každý chce preniesť zodpovednosť na náboženstvo a zabúda na svoju zodpovednosť ako ľudskej bytosti žijúcej v tomto okamihu a zodpovednej za tento svet. Táto duchovná stránka, alebo osobné konflikty pri jej hľadaní, sú ústredným motívom Čarodejnice z Portobella.

Prečo je postava ženy vo všetkých známych hlavných náboženstvách zatlačená do vedľajšej úlohy? Je nebezpečná? Je každá žena potenciálne „čarodejnica“?

Myslím si, že každá žena potenciálne oveľa ľahšie rozvíja svoje nadanie. Áno. A prečo je v náboženstvách v úzadí? Bohužiaľ, sme spojení s čímsi, čo sa volá pamäť planéty, s históriou a náboženstvo je v určitom okamihu celkom voľné, je ženské, matriarchálne, prvé božstvá, ktoré nachádzame, sú Venuše, sú to ženské božstvá a... prvé, najstaršie sochy, myslím z archeologického hľadiska. Potom však náboženstvo nadobúda iný rozmer, začína organizovať spoločnosť. A v istej dobe... a tá doba je vlastne z historického hľadiska nedávna, v časoch Egyptskej ríše je už postava vodcu silno spojená s kňazom, faraón je zároveň aj veľkňazom. Prečo? Pretože riadi fyzickú rovinu, ale aj rovinu duchovnú. Usmerňuje celý národ, celú kultúru a niekedy dokonca manipuluje duchovnú rovinu. Príčinou vzniku tohto mužského vodcovstva je myšlienka obrany kmeňa či krajiny. Muž je v podstate lovec, bojovník, osoba zodpovedná za danú dedinu, krajinu, kmeň.  Postava kňaza sa začína spájať viac s mužom ako so ženou, ženské božstvo sa stráca. Vracia sa, keď sa objaví poľnohospodárstvo, keď sa vďaka ženskej kontemplácii zistí, že existuje vzťah so zemou. Vtedy sa vráti a v istých okamihoch histórie dokonca získava istú dôležitosť, vždy ju však nahrádza mužské božstvo, ktoré je zodpovedné za prísnosť, za disciplínu náboženskej štruktúry. Myslím, že teraz sa to začína rýchlo vytrácať, celý ten proces sa rozkladá, bohyňa je oveľa prítomnejšia, vidíte to aj v iných knihách, vo filmoch, aj v samotných ľudských dušiach, a to s dosť veľkým, ako by som to povedal, osobným úsilím, pretože je ťažké povedať bohyňa, ale ľudia sa čoraz častejšie odvažujú povedať veľká matka.

Časť analytikov je presvedčená, že náboženský fundamentalizmus v súčasnosti nachádza živnú pôdu pre svoj rast. Myslíte si to aj vy?

Náboženský fundamentalizmus sa podľa môjho názoru v súčasnosti veľmi silno presadzuje. Mám však na mysli fundamentalizmus akéhokoľvek náboženstva. Vo chvíľach, aké zažívame dnes, keď náboženstvo a nábožnosť získavajú na význame, majú ľudia opäť tendenciu združovať sa okolo náboženských skupín. To je však omyl, ja mám svoje náboženstvo, som katolík, moja kniha však napriek tomu otvára isté otázky týkajúce sa cirkvi a jej odmietavého postoja k niektorým skutočnostiam. Budem s ňou polemizovať, prečo sa tak trochu uzatvára, prečo rozvedený človek nemôže pristúpiť k prijímaniu? To je jedna z tém, ktorým sa venujem v Čarodejnici z Portobella. A prečo ten krik okolo prezervatívov? Skrátka, skutočnosť je iná a cirkev sa upína na určité tradície, ktoré by mali byť duchovného charakteru, nakoniec sú však čisto sociologické, a to škodí... jej flexibilite, dokonca jej vzťahu k veriacim. Je to cirkev, ktorá občas, hovorím veľa o katolíckej cirkvi, lebo k nej patrím, prestáva veriť na zázraky. Áno, vždy jestvujú pochybnosti o zázrakoch. Svätodušní naopak veria, a tiež sú príliš radikálni, že zázraky sa prejavujú každý deň. Vidíte teda, že náboženský fundamentalizmus sa objavuje, lebo ľudia nevedia, alebo, povedzme, ešte nemajú schopnosť prijať nové veci, nie sú dosť pružní, aby prijali tento nový duchovný svet. Môžeme to zjednodušene prirovnať k počítaču: v súčasnosti všetci prijímame Windows a Microsoft, lebo sa nikto príliš nevyzná v počítačoch, sú pre nás ešte tajomstvom. V rámci samotného  systému, teda softvéru sa však už objavujú ľudia, ktorí vytvárajú rôzne programy, OpenOffice, Mozillu alebo Linux. Jedného dňa, a je jasné, že ten deň príde, budú mať všetci prístup k štruktúre počítača a budete si môcť vybrať, čo v súčasnosti nie je možné. Dnes predsa nebudete strácať čas, len ak by ste na to mali dostatok trpezlivosti, aby ste zisťovali, ako funguje OpenOffice, jednoducho si kúpite Office od Microsoftu. A tak je to aj s náboženstvom: vo chvíli, keď neviete presne, ako sa niečo deje, je to pre vás záhadou, nie? Softvér, ktorý používate, aby ste sa dostali do styku s magickým svetom je softvér náboženstva. A keď sa učíte, pomaly si k nemu vytvoríte vlastnú cestu.

Dá sa povedať, že v Čarodejnici z Portobella ste najväčšmi experimentovali s literárnymi prostriedkami?

To rozhodne nie. Každá kniha je jednoducho kniha. Ľudia začali rozprávať príbehy pred piatimi, desiatimi tisícami rokov, vedia vyrozprávať príbeh a bodka. Chcieť vymyslieť koleso, zakaždým keď píšete knihu je hlúposť, a práve preto sa literatúra vzdialila ľuďom, lebo jednostaj pretvára svoju formu alebo literárne prostriedky, a pritom na tom vôbec nezáleží, v knihe je podstatný dobrý príbeh, ktorý odovzdá to, čo autor chce odovzdať. V prípade Čarodejnice z Portobella som si zvolil svoj spôsob vyrozprávania príbehu, nebolo v tom však vôbec úsilie o inováciu, svedectvá sa mi zdali najlepším spôsobom, ako vyrozprávať príbeh, a tak som ho použil.

Prosím dať do potlače

Dotazník

Obľúbená myšlienka?

Kto sa odváži, zvíťazí.

Kniha na nočnom stolíku?

Borgesove diela.

Spomienka na detstvo?

Prvý západ slnka, ktorý som si uvedomil ako západ slnka.

Vášeň?

Chôdza.

Film?

Dva: Vtedy na západe Sérgia Leoneho a Lawrence z Arábie Davida Leana.

Obraz?

The Night Watch, neviem, ako sa nazýva u nás, Rembrandt, myslím, že Nočná hliadka.

Jedlo?

Marocký kuskus.

Cesta?

Všetky, všetky...

Západ slnka?

Tiež všetky!

Pieseň?

All you need is love od Beatles.

Hračka?

Elektrický vláčik.

Fóbia?

Rozprávať pred publikom.

Talizman?

Okuliare, keď rozprávam pred publikom.

Zlozvyk?

 Zlozvyk? Trávim veľa času na internete.

Literárna postava?

Klasická? Odyseus, Odyseus. Klasický Odyseus, nie Joyceov.

Rada?

Neverte radám.

Povera?

Povera? Aha! Zopakujte mi to, nech sa to ľahšie strihá.

Povera?

Skôr ako vypijem víno, vylejem kvapku na stôl.

Miesto?

Všetky, všetky...

Človek vášho života?

Moja žena.

Váš Záhir?

Vlastne nemám obsesiu. Som človek, ktorý má sny a usiluje sa ich uskutočniť.