Písanie je proces, v ktorom neustále existujem

Hermovská chôdza, tvoja nová kniha, funguje ako jeden pevne previazaný komponovaný celok, má svoju špecifickú výstavbu, nejde teda o klasickú zbierku v zmysle zozbieraných textov. Ako tento básnický prúd vznikal? Mal si od počiatku plán celku, alebo ťa k výsledku doviedli jednotlivé texty?

Ďakujem, že si to tak prečítal. Hermovská chôdza je samozrejmý pohyb nesamozrejmým spôsobom. Chce to byť otvorená báseň, ktorej proces sa neustále rozvíja pred našimi očami. Presnejšie pokus o jednu báseň pozostávajúcu z 395 slovných sekvencií a z rovnakého počtu páuz. Tie pauzy sú zásadné pre rozvíjanie jej významotvorného diania. Rozčleňujú ho a súčasne prepúšťajú ďalej. Ako ticho reč. Na tom som postavil konštrukčný princíp.

Kniha je pre mňa pokusom. Chcel som vyskúšať, či to, čo sa dá urobiť na ploche jednej básne, je možné urobiť aj na ploche oveľa väčšej. Je to racionálny pokus, súčasne však otvára priestor, v ktorom nemusíš dopredu dodržiavať pravidlá. Jedine formu, ktorú sa snažíš vytvoriť. Texty nie sú radené ako sled významov, nejde o prózu, v ktorej sa vyvíja dej, hoci tu také záblesky sú. Významy sa budujú postupne procesuálne. Potreboval som sa dozvedieť, ako sa to deje a či sa podarí týmto spôsobom uchopiť niečo, čo som nevedel presne sformulovať. Jednotlivé slovné sekvencie majú pracovať na postupnom odvíjaní celku. Nejaké motívy sa môžu vynoriť a opäť sa stratiť, vynoria sa iné. Je to procesuálny priebeh. Pauzami sa text nekončí, prenos pokračuje ďalej – pauzy som označil vlnovkou. Teda nie bodkou alebo iným znakom, ktorý má veci rozčleňovať.

V istom bode som si povedal, že napíšem knihu páuz a to ostatné vygumujem, to však nie je možné. Týmto činom by zanikli pauzy. Neostalo by nič. Celý proces trval dlhý čas, trvám však na tom, že výsledok je jedna báseň. Nebral som to ako zážitok, ale ako skúsenosť. Často si ani neuvedomujeme, že sme pri písaní motivovaní potrebou získať nejakú skúsenosť s tým, s čím pracujeme. Pravidlá môžu byť vopred presné alebo nepresné. Skúšaš a ideš. Ako v teréne, kde dopredu nemáš jasnú mapu.

Som rád, že prízvukuješ dôležitosť páuz. Pri čítaní knihy som nadobudol pocit, že takmer rovnako veľký význam ako text v nej má ticho. Kniha sa napokon aj končí stíšením. Ako vnímaš vzťah poézie a ticha – textu a prázdneho miesta na papieri?

Ako veľmi podstatný. Prázdne miesto na papieri je pre mňa zhmotnením niečoho, z čoho nevychádzam. Mnohí ľudia na tom zakladajú svoje spôsoby vyjadrovania a písania, ocitajú sa pred plochou, na ktorú treba niečo napísať. Človek je potom vo zvláštnom rozpoložení a občas pred prázdnou stranou zlyháva. Tento pocit ja nemám. Ticho, mlčanie a hovorenie dokopy vo výsledku tvoria báseň. Tieto prvky sú v nej prepojené, je medzi nimi významové napätie, ktoré nemožno vyjadriť iba samotnými slovami. Wittgenstein hovoril, že o čom nemôžeme hovoriť, o tom máme mlčať; ak by sme v tom však chceli byť dôslední, súčasná lyrika by sa nedala ani písať. Pre mňa to všetko tvorí jeden životný priestor: dýchame, nedýchame, hovoríme, nehovoríme. Sme ticho a vtedy počúvame. Podporuje to pohrúženie sa do hľadania potencionálneho významu, do nájdenia toho, čo ti môže poskytnúť podnet, ktorý nie je sformulovaný v reči slov. Slová vedia byť zradné, človeka niekedy zavedú tam, kam ísť nechce. Aby mohlo vzniknúť hovorenie, musí byť ticho, hovorenie sa hovorí do sveta plného slov a zvukov, ale súčasne do sveta, ktorý je stále aj akýmsi mlčaním.

Ticho je elementárnym faktorom, ktorý sa ťažko popisuje, ťažko sa značí. Existujú diela, ktoré popisujú stav stretnutia s mlčaním alebo sú prázdnym priestorom bez označenia. Samo osebe je to možnosť. Tiché pauzy v Hermovskej chôdzi oddeľujú a prepúšťajú význam ďalej. Spojenie je neprerušené. Báseň obsiahne toto všetko, to ju odlišuje od informácie. Informácia pracuje s hotovými faktami, ktoré iba zostavíš dokopy ako lego. Literatúra nie je únik. Je v kontraste s odovzdávaním informácií, preniká ich šumom. Ak do toho čitatelia vniknú, majú šancu vnímať tvoju alternatívu reči. A to je aktívna spolupráca. Na písaní a čítaní je práve toto zaujímavé. Báseň je vždy kontext. To je široké a všeobecné, text je ešte širší. Báseň je špeciálny druh textu. Text je skoro všetko.

Pristavme sa pri názvoch tvojich kníh, povedal by som, že mnohé sú pomerne nevšedné. Ako – a v akej fáze písania – k tebe prichádzajú názvy kníh? A ako to bolo pri Hermovskej chôdzi?

Názvy diel sú podľa mňa nesmierne dôležité. Ako také majú výsadné postavenie. Väčšina ľudí potrebuje dielo nejako označiť či už dopredu, alebo ex post. Názov je označením slovami, a teda literárnym prvkom. Aj tam, kde význam existuje a slovo už nemusí, napríklad v hudbe, kde slovo nemusí byť vôbec, majú ľudia potrebu dať veciam názov. Napokon, aj bez názvu je názov. Názov je podľa mňa vyústením významotvornej činnosti, je to proces, ktorý má byť záväzný. Pre mňa väčšinou vzniká dopredu – málokedy až potom. Nie je to ani idea, ani predstava formy alebo niečo, okolo čoho by potom dielo malo vykryštalizovať. Kryštalizácia je proces, ktorý sa končí ustrnutím istých foriem do dokonalosti, tie sa potom vystavujú na obdiv. To teda nesedí.

Ide o to, aby to bol otvorený proces, a ja to robím, aby som tým procesom prechádzal a mal pocit, že sa tade dá prejsť. Že som sa ešte stále nestratil v slovách. Názov je strešný – nie je to sumár. Čo je Hermovská chôdza? Dostal som už aj takú otázku, hoci sa tomu vyhýbam. Kto si dá tú námahu alebo je taký veselý, že si knihu prečíta, by si mal sám vytvoriť istú odpoveď, či už priamu, alebo nepriamu. Názov nemá byť rébus, hoci tak niekedy pôsobí. Vieme, kto je Hermes, mytologická postava. Charakteristické vlastnosti Herma boli, že bol posol bohov, sprievodca ľudských bytostí, sprievodca duší do podsvetia, jeho chôdza bola rýchla a tichá, nemala prekážky. Bol neviditeľný, mal prilbicu, ktorú keď si nasadil, nikto ho nevidel, mal črievice – v knihe sa opakuje motív topánok, pretože topánky často zastupujú význam chôdze alebo pohybu – chôdza, ktorá sa dotýka reality sveta a nie je ani behom, ani skokom, ani cestovaním s nohami vo vzduchu. Spôsob chôdze je daný jeho charakteristikami, všeobecnými. Môže chodiť aj po vzduchu, aj po vode a nie je to Kristovo chodenie. Chôdza tiež nejaký čas trvá. Je to teda kniha chodecká.

Moje názvy sa môžu zdať bizarné, ale na druhej strane, názov by mal niečím vyrušiť alebo upútať. Nemyslím teraz niečo bombastické, nemusí to byť názov hitu, ktorý je dokonale urobený a je v súlade s tým, čo fičí. Hity sú robené na to, aby hneď zaúčinkovali a vyhoveli momentálnemu vkusu a nálade, tomu, čo si ľudia navykli vnímať. Ale básnické knižky sa nikto vnímať nenaučil. Je to istá iritácia – a nemyslím agresívna iritácia.

V tejto zbierke, ale aj v ostatných knihách sa často zjavujú medziknižné odkazy. Odkazuješ na miesta a obrazy z predchádzajúcich kníh, vlastných i cudzích. Všetko akoby bolo previazané. Vnímaš svoje písanie ako jeden veľký celok alebo to oddeľuješ?

Knihy sú výslednými objektmi. O to však nejde. Celok je pre mňa samotné písanie, od začiatku do konca. Stále ma zaujíma, stále hľadám možnosť vyjadrenia. Vo výsledných knihách si potom môžeš prepojenia všimnúť, pohrávať sa s odkazovaním na predchádzajúce knihy však nie je môj zámer. Skôr ide o isté okruhy vnímania alebo pomenovania, ktoré sa mi v danom kontexte zdajú zaujímavé. Stále pokračujem v niečom započatom, je to kontinuálny proces. S pauzami, samozrejme, väčšími či menšími – básnictvo nie je povolanie, ktoré musíš robiť osem hodín denne, napokon, nie je to ani povolanie. A zamestnanie už vôbec nie.

Opakujúce sa motívy alebo významové objekty či formulácie sa v aktuálnej situácii textu, teda básne, ktorú robíš, zjavujú, pretože siaham po tom, čo je v mojom skúsenostnom svete narábania s významami a ich formovaním. Aj dobrý filmár má isté veci, ktoré mu blysnú, formulácie, ktoré opakuje. Ale v kontexte, v ktorom ich použije, sú živé a nové, akoby ich predtým ani nepoužil. Väčšinou si to uvedomujem až spätne, nie je to budované vedome. Vznikajú tak odkazy a dajú sa čítať. To už je vec interpretácie. Interpretácia je výborná vec. Píšeme väčšinou preto, aby čitateľ prijal text tak, ako bolo myslený, ale zároveň tak, aby išlo o otvorený kontakt. Súvislosti tam sú, áno. Niektoré sú stabilné, každý človek má istú náklonnosť alebo zvláštne slabosti k celým úsekom, v ktorých sa pohybuje. Ale používa ich vždy v novom kontexte – ak by to tak nebolo, ak by som zo známeho zostavoval iba známe veci, napokon by som nepísal básne, ale informácie.

Poézia je na to, aby namiesto pojmov vytvárala konkrétne pojmové situácie. Niektoré spojenia, predstavy alebo slová majú istú pojmovú platnosť. Fungujú a vieme, prečo ich používame. Pri čítaní a v interpretácii možno potom tieto pojmové situácie rozkrývať.

Dobrá báseň komunikuje to, čo nemožno vystihnúť informáciou.

Áno. Nejde ani o protiinformáciu, je to jednoducho úplne iná rovina vytvárania významu aj jeho fungovania a odovzdávania. V básni odovzdávaš aj emóciu, aj racionalitu, aj špeciálny pohľad, ktorý by mal byť taký, aký vznikne len v jednotlivom vedomí alebo podvedomí – záleží od miery kontroly. Možný je aj psychický automatizmus, ale aj úplne racionálne sa dá dospieť k iracionálnym výtvorom. Nikoho nemusí zaujímať, ako sme tam dospeli.

Ak hovoríš o automatizme, spomeniem iný aspekt tvojho písania: mnohé tvoje básne, aj v Hermovskej chôdzi, fungujú na báze snovej logiky. Veci, javy či dianie v nich neraz napríklad majú ľudské vlastnosti. Ako súvisí poézia so snívaním?

Je to vec ohraničenia alebo vymedzenia. Moje písanie má mnohé snové charakteristiky. Možno sa stierajú vyhradené hranice vedomého a nevedomého a tým sa otvára možnosť hovoriť o veciach aj vedomých tak, ako keď hovorím namiesto nohy o topánke. Nie je to len zámena alebo posun, ale stráca sa vecná hranica sémantického slovníkového vymedzenia. To je však sekundárne. Primárne je vnímanie. To je najdôležitejšie. Vnímanie ťa vedie k tomu, aby si si ho sám ozrejmil. Máš väčšiu voľnosť. Nechcem vytvárať nejaké snové svety. Tie miesta tam však sú – môžeš uvažovať, čo je to za skutočnosť, ktorá akoby chvíľami plávala medzi náznakom opisov reálnych situácií, vonkajších alebo vnútorných, vzťahových, a súčasne takých, ktoré sa nedajú vyjadriť definíciou, ale utvárajú proces prežívania či vnímania. Je to háklivá vec a musí mať svoje hranice. Ak by hranice absentovali, išlo by o spomínané automatické písanie. To sa samomnožením a samoplodením niekedy dostane šialene ďaleko.

Ľudia sa ma často pýtali, či vytváram snovú realitu s nejakým tajomstvom. Hermovská chôdza – chodíš tak aj tak, veci sa dejú aj nedejú, aj ich vidíš, aj ich nevidíš. Je to hra. Podstatné je však, myslím, to, že sa človek snaží uchopiť a rozvíjať vnímavosť, ktorá ťa vedie k tomu, aby si pomenoval nejaké skutočnosti vnútorného či vonkajšieho života. Nie je to pritom odtrhnuté od skutočného, každodenného ani sociálneho života, ktorý žijeme. Dajú sa vedľa seba postaviť a konfrontovať. Je to príležitosť voľnejšie sa pohybovať a snažiť sa dospieť k formuláciám či už viac cez rácio, alebo cez pocit, ktorý súvisí skôr s neurčitým a uvoľneným svetom snových predstáv. Je to živá možnosť, ktorú máme, a zároveň riziko. Človek sa niekedy dotkne niečoho, čoho sa dotknúť bál.

Do textov opakovane – nenápadne nápadne – vnášaš ľúbostné motívy. Považuješ svoje písanie za ľúbostnú poéziu?

Nepovažujem ju za ľúbostnú poéziu, za prírodnú lyriku ani za spoločenskú či existenciálnu lyriku, ale považujem ju svojím spôsobom, v širokom slova zmysle, za erotickú. Vo vzťahu k ľudskému svetu živému, vnútornému aj vonkajšiemu. Erotika je založená na vzťahu niekoho s niekým. Má však vnútorný obsah a presah. To ju odlišuje od pornografie. Pornografia je to, čo presah nemá, je prázdna. Erotickú rovinu poézie teda považujem za dôležitú vec. Druhá vec je spôsob, akým ju človek vyjadruje. Je tu istý ostych. Každý má nárok a právo vyjadrovať sa a byť odkrytý, odkrytosť má však svoje hranice. Ako hovoril Nietzsche – to, čo je hlboké, miluje masku. Neznamená to, že maska je niečo, čo nás má zastrieť. Potom sa stráca vnútorný rozmer vecí a skončí sa to tak, že víťazí pornografia. Ľudia to však ako porno už ani neberú. Je to pre nich náhrada za istý druh vzťahov. Často sú potom, pochopiteľne, sklamaní alebo frustrovaní. Majú následne problémy alebo rezignujú a povedia si, že sa takto jednoducho veci majú. Nevidia alternatívu.

Keď si spomínal iné umenia, musím sa ťa nevyhnutne opýtať na výtvarnú stránku posledných kníh. Je veľmi výrazná – Hermovská chôdza, podobne ako pred ňou reedícia zbierky Medzihry: bábky kratšie o hlavu, vyšla s prílohou ilustrácií Martina Gerboca, ktoré tvoria istý úvod. „Priesvitný” vizuál zbierky Kam plášť, tam vietor zase vytvorila Dorota Sadovská. V akej miere do vizuálnej podoby knižiek vstupuješ? Veľa autorov a autoriek súčasnej poézie sa ilustráciám bráni, ty si zdanlivo opakom.

Obrazy, výtvarný svet a hudba sú pre mňa istým spôsobom dokonalejšie než akákoľvek literatúra. Nepotrebujú slová a vytvárajú významy. Dá sa do nich ponoriť, prežívať pocity aj myslieť, sledovať presne vystavané štruktúry. Významy v jazyku hudby a výtvarného umenia. Aj moja básnická obraznosť je dosť závislá od toho, čo sa dá vidieť a najlepšie zobraziť kreslením, objektom alebo situáciou. Vždy som mal pocit, že sa to kdesi prelína. S Dorotou sme sa o podobe knihy rozprávali, bola to spolupráca, ktorú som prijal veľmi rád. Dve posledné knihy zase vznikli s Martinom Gerbocom, ktorý je sám osebe ohromný zjav, ide si svojou cestou a nedá sa napriek svojej zraniteľnosti zviklať. Je agresívny v umeleckom prejave, no zároveň je introvert. Dlhší čas som sledoval, čo robí, a zdalo sa mi to nesmierne zaujímavé, no v inej polohe; nevedel som si predstaviť, ako by to šlo zmiešať s mojím písaním. S nápadom na podobu Medzihier prišiel vydavateľ Peter Milčák. Básne sa podľa mňa nemajú ilustrovať. Neznášam slovo ilustrácia – ako zdobenie. Peter Milčák potom navrhol Martina Gerboca, ktorý súhlasil. Potom sme sa stretli, v jeho ateliéri som si pozrel, čo práve tvorí. Mal voľnú ruku, vôbec som do toho nezasahoval. Martin chcel väčší priestor, jediná podmienka, ktorú som mal, bola, aby obrazová a textová časť knihy boli oddelené. Ešte dôležitejšie je to v Hermovskej chôdzi – tá má svoju štruktúru, textové sekvencie a pauzy. Predstav si, ako by to fungovalo, ak by sme medzi ne vložili obrazy. Kniha by sa rozpadla na množstvo bizarných vecí a tie by síce možno fungovali, možno by dokonca boli aj zaujímavé, možno stráviteľnejšie, no už by to nenapĺňalo môj zámer.

Obrazová príloha je komentárom – ide o Martinovo čítanie rukopisu. Tieto dve časti knihy teda treba oddeľovať; obrazy sú ako predfilm, texty následne postfilm. A film, ten sa nepremieta, pretože kiná už pomaly zanikajú. Kniha sa teda začína na strane, kde sa končia obrazy.

Vráťme sa k tichu na konci Hermovskej chôdze. Čo nasleduje po tichu? Na čom teraz pracuješ?

Ticho je dôležité. Ale po každom tichu môže niečo nasledovať. Dôležité je pre mňa vyvodiť si nejakú skúsenosť z už napísaného. Nechcem robiť druhý raz to isté. Čo nasleduje za tichom, je otázka, ale zároveň aj priestor. Chcel by som, aby moje ďalšie písanie vychádzalo z elementárneho vnímania, aby bolo oveľa konkrétnejšie, ale na druhej strane sa vyhlo akémukoľvek definitívnemu pomenovávaniu. Aby v ňom bol pohyb významu, ktorý človek dokáže prijať tak, ako v živote to, čo stretneš skôr, než z toho stihneš spraviť protokol. Hoci aj vytvárať protokoly je ohromná vec. Čítať veci, ktoré sú založené vyslovene na vecnom zázname, ktorý má silu a hodnotu v sebe, je mimoriadne inšpiratívne – v literatúre aj mimo nej. Takú knihu ja však iste v živote nenapíšem.

Písanie je proces, v ktorom neustále existujem. Stále som sa veľa vecí nedozvedel, stále som si veľa vecí nekonkretizoval do podoby, do akej potrebujem. Písanie človek potrebuje nielen preto, aby neotupel a aby sa nezbláznil, ale aj preto, že sa snaží rozvíjať svet vlastnej vnímavosti tým, že mu dá artikulovanú podobu. Že stvorí hlas. Hlas, ktorý sa dá spoznať. Človek musí mať písanie rád, veď neustále na niečo naráža – a nie vždy je to veselé. Nič ani nikto ma však do toho nenúti. Ani teba nie. Máme však vnútorné pnutie, vnútornú potrebu.

Michal Tallo (1993)

Básnik, publicista a prekladateľ. Vyšli mu básnické zbierky Antimita (2016), Delta (2018) a Kniha tmy (2022). Organizuje literárnu súťaž Básne SK/CZ, vo vydavateľstve Brak spoluvedie básnickú edíciu Lentikular. Pravidelne moderuje autorské čítania a diskusie o súčasnej literatúre a filme.

Ivan Štrpka pri rozhovore s básnikom Michalom Tallom

Foto: Michal Tallo

K ilustrácii Gerboca

Zdroj: Martin Gerboc