Písanie znamená rozmýšľanie

„Doma je tam, kde človek môže frflať,“ napísali ste v knihe Nevďačná cudzin(k)a. Prosím, cíťte sa tu doma a pokojne si zafrflite. Na čo by ste frflali na Slovensku?

Najviac mi tu chýba disciplína ducha, chýba mi potešenie z ozajstnej debaty. Ľudia sú síce zhovorčiví, ale majú sklon k monológom. Obľubujú vlastné dogmy. Chápem, že je pohodlnejšie ísť vychodenými cestičkami. Nechať sa zneistiť novou myšlienkou a preveriť si ju, to si vyžaduje energiu. Zamyslieť sa nad pozíciou druhého človeka, získať odstup, nebáť sa vyjadriť vecnú kritiku a spoločnými silami sa uberať za poznaním. Cením si taký rozhovor, ktorý rozširuje horizont a ide do hĺbky. Kritické myslenie, samozrejme, nie je spochybňovanie v štýle ,ja som proti vláde, mainstreamu, neverím médiám´. Na Slovensku sa nachádzame v demokratickom priestore, sú tu slobodné médiá, značná transparentnosť. Želám si, aby sa viac pestoval analytický duch, a to znamená opierať sa o fakty a priznať si aj to, že niečo neviem, ale pokúsim sa to zistiť, no nie spôsobom, že jedna pani na facebooku povedala a to je teraz pravda.

Chýba nám kvalitnejšie vzdelávanie?

Keď deti v škole nie sú vedené k tomu, aby rozlíšili blud od serióznej informácie, potom ako dospelí v tom nemajú tréning. Nezvykli si na intelektuálne stratégie, ktoré sú potrebné na zorientovanie sa v našom zložitom svete, ľahko sa nechajú obalamutiť, uveria aj najabsurdnejším a nebezpečným klamstvám. A sami sa stanú nebezpečnými občanmi a občiankami. Vo Švajčiarsku sa pedagógovia pýtajú detí, čo si myslia o látke, ktorú práve preberali, a svoj názor by mali vedieť odôvodniť. Keď som začala študovať na univerzite v Bazileji, očakávala som, že mi profesorka strčí do ruky knihy, ktoré si mám prečítať. Na môj údiv ma poslala do knižnice, aby som si sama vybrala, čo považujem za potrebné. Musela som sa učiť porovnávať a na základe toho vyvodiť, že sa prikláňam k tomu a tomu autorovi či autorke z takých a takých dôvodov. Považovala som to za suchárstvo, za otravné, ale časom sa predsa len niečo z vedeckého postupu na mňa nalepilo a pochopila som, v čom je výhoda oproti emocionálne podfarbeným názorom. Čo si však na Slovensku najviac cením, je zmysel pre humor, ktorý mi vo Švajčiarsku bytostne chýba.

Na Slovensko ste prišli v súvislosti s predstavením knihy so znovu vydanou esejou Milana Kunderu o strednej Európe, kde píšete: „Slovensko a Česko dnes stoja na strane brániacej sa Ukrajiny (...) Stredná Európa tak preukazuje svoju politickú odolnosť voči pokušeniu nastoliť nespravodlivý režim, ktorú získala počas svojich pohnutých dejín.“ Znie to dosť optimisticky. Naozaj dokážeme odolať pokušeniu vzdať podporu Ukrajine výmenou za kvázi mier, ktorý v skutočnosti môže znamenať...

... len ďalšiu vojnu. Napríklad do Moldavska, ktorého štátnu suverenitu Putin práve vyhlásil za neplatnú a obviňuje Ukrajinu, že sa vraj chystá napadnúť Podnestersko.

Myslíte, že Slovensko odolá?

Priznám sa, vnímam Slovensko cez vyhlásenia a činy ľudí ako je prezidentka Čaputová, ktorú si veľmi vážim. Slovensko je v NATO a EÚ, to sú silné záruky na udržanie si demokracie. Ľudí nasiaknutých ruskou propagandou som tu zatiaľ stretla iba zopár. Mám prikrášlenú mienku o tejto krajine. Vlani na jednom podujatí vo Švajčiarsku mi jeden docent z univerzity v Bazileji povedal: „Vy ste zo Slovenska? Tam je veľa podporovateľov Putina.“ Ja som sa naňho osopila, že Slovensko nepozná a má voči nemu predsudky. Zaskočený mojou reakciou podotkol, že to čítal vo švajčiarskych novinách. Nechcela som tomu veriť. Teraz sa dozvedám, že v tomto smere je to tu oveľa horšie ako napríklad v Česku. Má to dočinenia s akousi chronickou trucovitosťou? Ide o ľudí, ktorí sa cítia bezmocní, chcú sa oprieť o silného vodcu, odovzdať mu zodpovednosť, aby ho potom mohli zo všetkého viniť? Súvisia tieto nálady aj s tým, že ľudia sa v strachu pred vojnou preventívne utiekajú k agresorovi, aby si ho naklonili? Zažila som v Rusku, ako chválili Putina – konečne máme silného vodcu. Jedna staršia diváčka na literárnom festivale v Krasnojarsku sa hrdo vzpriamila, keď to povedala. Pripadala si dôležitá a v bezpečí. Inak bola srdečná, chcela mi ukázať mesto a okolie, ale po jej výroku som nemala chuť na výlet.

Ste autorkou reportáží a knihy o zločinoch Ruska spáchaných v Čečensku. Ako sa cítite pri spochybňovaní pomoci Ukrajine, ktorá sa bráni proti agresorovi?

S jednou priateľkou som dokonca prerušila kontakt. Aj na západe sú hlasy, ktoré hovoria – prečo im máme zase posielať zbrane namiesto toho, aby sme sa zasadzovali za mierové rokovania? Aj tam počuť, hoci omnoho menej, ako tu – vojnu vyprovokovalo NATO, je to démonizácia Ruska;  vraj konflikt nie je taký jednoznačný, pravda je niekde uprostred. Priznám sa, cítim sa pri tom čudne. Veľakrát som bola na reportážach v Rusku a na Ukrajine, štyrikrát ako vojnová reportérka v Čečensku, viem po rusky, denne sledujem správy, rôzne expertízy, komentáre v ruštine, slovenčine, angličtine, nemčine, vo francúzštine. A potom mi niekto vytkne, že som netolerantná k názoru o spoluvine či dokonca vine západu. Pripadám si ako kozmonautka, ktorá sa vrátila z obežnej dráhy Zeme a ľudia mi tu tvrdia, že Zem je plochá.

Dajú sa porovnávať ruské vojny v Čečensku a v Ukrajine? Čečencov Moskva napríklad označila za teroristov a Ukrajincov za fašistov, expresívnym jazykom vytvára obraz nepriateľa.

Čečencov Jeľcin označil za banditov, ktorí vyciciavajú Rusko. Až za Putina sa stali teroristami a islamistami. Keď som za Jeľcina prišla prvýkrát do Čečenska, videla som sovietskych ľudí, ktorí sotva poznali korán. K náboženstvu sa začali utiekať až neskôr, lebo svet bol voči ich osudu ľahostajný a Saudská Arábia tam začala vyvážať svoj wahábizmus, ktorému podľahli hlavne mladí. Chýbalo im vzdelanie, školy boli zbombardované. Ani vtedy sa v Rusku oficiálne nehovorilo o vojne – za Jeľcina sa brutálna vojenská výprava volala znovunastolenie konštitučného poriadku a Putin svoje opakované celoplošné bombardovanie, zabíjanie a mučenie civilného obyvateľstva nazval protiteroristickou operáciou. Odvtedy nič nového nevymyslel. Dlho pred vtrhnutím či už do Čečenska alebo na Ukrajinu ruská propaganda systematicky vytvárala a naďalej vytvára obraz nepriateľa, aby ľudia bez odporu podporili vojnu.

Veľmi podobné je to aj v tom, že na Ukrajine takisto ako v Čečensku Rusko používa trieštivé, kazetové a iné zakázané zbrane, zriaďuje tzv. filtračné tábory. Keď v nich mučili Čečencov elektrickým prúdom, ruskí mučitelia obetiam sadisticky hovorili telefón Maschadovovi, teda vtedajšiemu čečenskému prezidentovi, a teraz sa to volá telefón Zelenskému. Na Ukrajine sa to však deje v oveľa väčšom rozsahu. Čečensko malo milión obyvateľov a bolo súčasťou Ruskej federácie, Ukrajina je od roku 1991 štát, ktorého suverenitu Rusko uznalo. A podstatný rozdiel je v tom, že západ konečne precitol. Predtým odmietal vidieť v Putinovi nebezpečného diktátora. Keď som s Čečenkami chodila do Bonnu, Bernu, Ríma a tieto ľudskoprávne aktivistky rozprávali o vojnových zločinoch páchaných na civilnom obyvateľstve, politici iba krčili plecami: ,nemôžeme izolovať Rusko, musíme s ním nejako vychádzať´. Bolo to neznesiteľné. Putinovi tlieskali v Bundestagu v roku 2001, teda v čase, keď už bol vojnový zločinec. Som nesmierne rada, že Európa a Spojené štáty sú teraz jednotné, teda žiaľ, s výnimkou Maďarska.

Čo by ste odkázali odporcom sankcií voči Rusku?               

Sankcie sú nevyhnutné na potrestanie a ako pokus o zastavenie agresora, aby bolo jasné, že zločiny budú mať následky, že civilizovanému svetu záleží na spravodlivosti a na dodržiavaní jasných pravidiel. To, že sankcie škodia aj nám, súvisí s globálnym prepletením ekonomiky s Ruskom, ale európske štáty sa z toho práve vymaňujú. Požadovať teraz koniec sankcií, aby sme sa mali dobre, je krátkozraké. Robiť naďalej obchody s teroristickým ruským štátom je nielen nemorálne, ale aj nebezpečné pre celý svet. Na vine nie je EÚ, že ceny idú nahor. Treba veci správne pomenovať a to sa, našťastie, deje.

Knihu Vlčice zo Sernovodska uzatvára text novinárky Anny Politkovskej, ktorá sa v ňom vracia k vašej otázke: kde sú ruskí intelektuáli? Anna Politkovská bola zavraždená. Kde sú ruskí intelektuáli teraz?

Buď sú vo väzení, alebo z Ruska odišli, či z opatrnosti mlčia. Okrem Politkovskej, ktorá sa ako jediná v takej miere zaujímala o hrôzy v Čečensku a doplatila na to životom, bežní ruskí intelektuáli sa neradi vzdávajú svojho ruského šovinizmu. Dotkne sa ich, keď bývalá sovietska republika zatúži po samostatnosti. Veď Rusko chce každému dobre, na Kaukaz prinieslo kultúru... Ale niečo sa pohlo – objavujú pocit hanby. Jeden ruský spisovateľ na západe, ktorého politický postoj si inak cením, mi krátko pred vojnou povedal: „Odesa je ruské mesto. A predstav si, zmenili ruské názvy ulíc. Viac tam nepocestujem, nemôžem sa na to pozerať, všetko je po ukrajinsky.“ Po tom, čo vypukla vojna, by to určite nezopakoval, aspoň nie verejne. Zato keď som mu spomenula, že odchádzam na vystúpenie na Slovensko, hneď sa cítil ukrivdený: „Vidíš, ako ti je dobre, ja už v Rusku nemôžem vystupovať.“ Chystala som sa mu na to odpovedať: „Prepáč, pre tvoju krajinu, ktorá nás obsadila, som ja nemohla 21 rokov chodiť na Slovensko.“ Aj Rusi, ktorí sú rozhľadení a sú proti Putinovi, majú v sebe istú domýšľavosť. Nezmohli sa na to, aby dekolonizovali svoje myslenie. Rusko mnohým národom ublížilo, na malé národy sa naďalej pozerá zvrchu. Oni majú veľký jazyk, čo tam po nejakej ukrajinčine alebo slovenčine... Ale tento pocit nadradenosti sa začína drobiť.

Ste za bojkotovanie ruskej kultúry?

Myslím si, že je to v tejto dobe potrebné, ale nie paušálne. Propaganda Rusom hovorí – ,Európa vás nenávidí´. A bojkot umenia tomu nahráva. Súhlasím, že je nutné žiadať od ruskej opernej speváčky Anny Netrebko, ktorá vystupuje v Nemecku, aby sa jasne dištancovala od Putina, s ktorým oslavovala svoje narodeniny a prijímala od neho ocenenia. A nielen od nej. Etnický pôvod a pas automaticky neznamenajú, že umelec či umelkyňa majú byť zatratení, ale zaujať postoj proti Putinovej vojne musí byť podmienkou. Žijem v multikultúrnej švajčiarskej spoločnosti, kde denne stretávam ľudí z celého sveta, priatelíme sa, spolupracujeme. Nemôžem súdiť druhých podľa ich pôvodu a štátnej príslušnosti, ale podľa ich zmýšľania a konania.

Samotný Vladimír Sorokin, ktorý žije v exile, povedal, že ,keď Ukrajinci nechcú Puškina – že Puškin bol podľa neho imperialista – majú právo ho vyhodiť na smetisko, čo sa aj stáva, ale vraj nie Čechova, Tolstého alebo Čajkovského. Dostojevskij bol veľký spisovateľ a zároveň bol imperialisticky zmýšľajúci človek, ktorý písal, že pravoslávie spasí celý svet, a preto nepotrebujeme právny štát. Netreba od spisovateľov očakávať, že sú bezchybní proroci. Ich rola a zásluhy sa preceňujú. To, že vedia formulovať, ešte neznamená, že ich dobre sformulované myšlienky sú nutne aj dobré.

V Postrehoch emigrantky spomínate príbeh Rusov a Rusiek, ôsmich statočných, ktorí v auguste 1968 protestovali v Moskve proti okupácii Československa aj s heslom Za vašu a našu slobodu. Kedy ste si vy naplno uvedomili, čo to znamená sloboda?

Títo úžasní ľudia, ako zosnulá Natália Gorbanevská a Viktor Fainberg, ktorý zomrel nedávno, aj mne vtedy priniesli zvesť, že existuje sloboda nezávisle od útlaku. Oni sa pre ňu rozhodli a chránili si ju i v gulagu či v psychiatrickom väzení a aj tam zostali verní sami sebe. Žiť v demokracii neznamená automaticky byť slobodný/á. Podmienky na to sú, ale závisí odo mňa, ako budem so slobodou narábať. V románe Na slepačích krídlach opisujem, ako ma matka v Trenčíne, kde som strávila detstvo, napomínala – ,vonku nehovor nič, čo doma počuješ, mysli si, čo chceš, ale nikdy to nepovedz´. Ona na to v temných päťdesiatich rokoch mala dôvod, ale jej zákaz vo mne vyvolal vzburu a aj preto som sa stala novinárkou a spisovateľkou – rozhodla som sa napísať práve to, čo si myslím. Písanie pre mňa znamená rozmýšľanie. Až v procese písania si uvedomím, čo som chcela povedať. Dám to na papier a podrobím kritike, či je to naozaj tak, či si nepotrebujem urobiť ďalšie rešerše alebo je to celé pomýlené a treba začať z iného konca...

Ak máme v demokracii pre slobodu dobré podmienky, je škoda len nariekať, oplatí sa aj konať. Keď som na Slovensku, všímam si, že sa ľudia často iba sťažujú – ako plačky na pohreboch na východnom Slovensku. Pripadám si ako pomerov neznalá pragmatická cudzinka, keď sa naivne pýtam, či by sa nedalo niečo podniknúť. A odpoveďou býva aj zaužívané mávnutie rukou – ,ale to sa neoplatí, nevieš, ako to tu je´. Zostal tu ešte určitý pesimizmus a pasivita, aj keď sa mnohé zmenilo a mení. 

O svojej skúsenosti s emigráciou ste tiež napísali, že nielen domáci na vás pôsobili ako Marťania, aj vy ste boli pre nich záhadou. Čo by sme mali robiť, aby sme nepôsobili na ukrajinských utečencov ako Marťania a rozumeli si?

Myslím, že ako Marťania na nich môžu pôsobiť ľudia, ktorí podporujú Putina a sú proti dodávaniu zbraní Ukrajine. Určite je dobré, že ukrajinskí utečenci tu môžu legálne pracovať. Práca pomáha pri prekonávaní problémov. Emigrácia je traumatizujúca, hlavne prvé roky. A pocity cudzoty treba uľahčiť aj deťom. Vo Švajčiarsku, kde je desaťročia stále viac a viac prisťahovalcov, sú v školách na to pripravení, majú špeciálne triedy a jazykové doučovanie. Tlmočím v školách pre deti prisťahovalcov, vidím, aká je to záťaž aj pre pedagógov, zamýšľajú sa nad tým, ako ich podporiť a robia rôzne programy. Snaha začleniť utečencov a utečenky do spoločnosti by sa nemala vyvíjať jednosmerným integračným tlakom, ale prostredníctvom toho, čo nám môžu prisťahovalci – v prípade Ukrajiny sú to hlavne prisťahovalkyne – ponúknuť a čo potrebujeme my. Treba to vzájomne a jemnocitne vyjednávať. Keď chodím s vnukom do parku na detské ihrisko a počujem ruštinu, matky sa pýtam, či sú z Ukrajiny. Ak áno, tak ich pozdravím Sláva Ukrajine a oni odpovedajú Hrdinom sláva. Ak sú z Ruska, sú opatrné. Prejaví sa u mňa novinársky reflex, chcela by som sa čo najviac dozvedieť, ale rozumiem, keď mlčia. Táto vojna nás všetkých mení.

Ako mení/zmenila vás?

Po ukrajinskom rozhodnutí postaviť sa na odpor ma spočiatku opantala hrôza, vyjavil sa mi čečenský odboj a ako sa to skončilo. Ale historické udalosti treba porovnávať v kontexte doby. Vojna je to najhoršie, čo môže krajinu postihnúť, na druhej strane za posledný rok sa udial posun. V Nemecku je to Zeitenwende, doslova „dobový zvrat“, čím sa myslí ochota Nemecka dodávať zbrane Ukrajine. Zeitenwende sa stalo slovom roka. Niektorí bývalí tzv. Putinversteher, ktorí ospravedlňovali ruského prezidenta, sú teraz ochotní verejne sa kajať. Táto vojna má dosah na naše osobné životy, vyjasňuje sa, kto kam politicky patrí, opustila nás ľahkosť, ale nadišiel aj čas na činy. Ozvali sa mi priateľky-aktivistky z rôznych európskych krajín, s ktorými sme spolu pred dvadsiatimi rokmi márne žiadali potrestanie ruských vojnových zločincov za ich zverstvá v Čečensku. Nanovo zbierajú dôkazy a konečne sa dá počítať so spoluprácou zo strany európskych politikov a političiek. 17. marec, keď Medzinárodný trestný súd vydal zatykač na ruského prezidenta, je šťastným dňom. V tejto existenčnej otázke si s aktivistkami naplno rozumieme. Dávam prednosť im, ako udržiavať vlažné kontakty s ľuďmi, ktorým je to ľahostajné. Vojna preveruje priateľstvá. Popri nádeji na určitú právnu spravodlivosť nezabúdam na to, že na Ukrajine naďalej zomierajú deti, muži a ženy. Myslím na to každý deň.

O sebe ste povedali, že žijete v treťom priestore. Čo znamená interkultúrna flexibilita? Ako vnímate pojem integrácia?

Na Slovensku sa ma pýtajú, aký pojem je správny, či asimilácia, alebo integrácia. Ani jeden; za najvhodnejší považujem participáciu. To znamená, že do svojej osobnosti si integrujem tie hodnoty, ktoré uznám za vhodné, a tak participujem na spoločenskom dianí, teda ako subjekt a nie ako do nej integrovaný objekt podľa zjednodušených predstáv hosťovskej krajiny. Samozrejme, že sa naučím cudzí jazyk a dodržiavam zákony. V románe Nevďačná cudzin(k)a sú rôzne obrazy tohto vývoja, napríklad navrstvenie osobnosti alebo zošívanie si nového patchworkového odevu a iné metamorfózy. V debatách o multikultúrnej spoločnosti sa začali používať pojmy ako usadiť sa v treťom priestore či získať interkultúrnu flexibilitu – to znamená naučiť sa prepínať z jednej mentality do druhej. To je tá získaná pružnosť a otvorenosť. Je to voľné disponovanie s kultúrnymi a osobnými predstavami. Prisťahovalci a prisťahovalkyne s touto dlhoročnou existenčnou skúsenosťou vedia, že je to nekončiaci sa proces, ktorý každý človek rieši po svojom.

Irena Brežná (1950)

Slovensko-švajčiarska spisovateľka, vojnová reportérka a publicistka, emigrovala s rodičmi v roku 1968 do Švajčiarska. Vzdelaním slavistka, filozofka a psychologička pôsobí aj ako tlmočníčka. Podporovala rôzne ženské humanitárne a kultúrne projekty v Guinei, Rusku, Čečensku i na Slovensku. Vydala desať kníh a získala 12 ocenení vo Švajčiarsku, v Nemecku a na Slovensku. V roku 2021 dostala Cenu Hermanna Kestena nemeckého PEN centra a za celoživotné dielo Bazilejskú Cenu za kultúru Basler Kulturpreis. Vlani si od prezidentky Zuzany Čaputovej prevzala Pribinov kríž II. triedy za šírenie slovenskej kultúry vo svete.

Foto: Archív I. Brežnej