Píše niekto iný

 

Hovorí spisovateľ a prekladateľ Pavel VILIKOVSKÝ

 

 

 Raz ste iba medzi rečou spomenuli, že keď píšete alebo prekladáte, mávate pustenú hudbu. Už vtedy ma to zaujalo: ako presne opačný prípad si takisto môžem hudbu pustiť, ale vzápätí akosi mimovoľne sa tak vžijem do jej „jazyka“, ktorému, pravdaže, nerozumiem, že celkom zabudnem na to svoje, a tak v podstate nemám ani zážitok z hudby, lebo sa do nej ustavične pletiem myšlienkami na iné, a ani z toho iného, lebo napokon nič neurobím. Viete teda vnímať hudbu ako kulisu, alebo vás niekam odvedie?

 

Väčšinou je to kulisa, zrejme, ale z času na čas tá kulisa ožije: zachvejú sa lístky na kašírovanom strome, alebo sa dokorán otvorí okno, ktoré je iba namaľované na stene. Pravda je taká, že nerobím rád, a tak som si pôvodne ten trpký údel osladzoval drobnými pôžitkami: čajom, fajkou, hudbou... Dnes je to už podmienený reflex Pavlovovho psa a inokedy ako pri práci hudbu v podstate ani nepočúvam. Mám pre ňu však aj druhý, džudistický dôvod: pokúšam sa s jej pomocou premeniť svoju obrovskú slabosť na prednosť. Domnievam sa, že patrím medzi piatich najroztržitejších ľudí na svete, na nič sa nevydržím sústrediť dlhšie ako dve a pol až tri minúty; potom sa na desať minúť, štvrťhodinu, tupo zahľadím pred seba. Iste, hudba ma niekedy vyruší zo sústredenia, ale pri jej útlom časovom rozpätí niet veľmi za čím plakať, zato tupé zahľadenie nemusí byť až také tupé, lebo v jej sprievode a na jej podnet mi zídu na um tie najodťažitejšie a najstrelenejšie asociácie, ktoré pohotovo využívam v tom, čo práve robím. Z chaotickej, nekontrolovanej roztržitosti sa tak stáva roztržitosť cielená a úmyselne navodzovaná – alebo si to aspoň nahováram. Ako drobnú zaujímavôstku ešte pridám postreh, že k prekladaniu, pri ktorom riešim najmä technické problémy, mi lepšie pasuje „vážna“ hudba, kým pri vlastných textoch, kde sa väčšmi dostáva k slovu fantázia, počúvam skôr džez. No a pri „kontrolnom“ čítaní textu si zámerne volím emocionálne vypätú muziku, ktorá mi pomáha preniesť sa ponad jeho slabé miesta – tu hudba plní podobnú „náladovú“ či „sýtiacu“ funkciu ako vo filme. Ale podrobnejšie skúmanie týchto javov by si asi vyžadovalo psychológa, alebo rovno psychoanalytika.

A znova, medzi rečou: videli ste zrejme pochvalnú recenziu na nový český film (ktorý ste o nejaký čas mohli vidieť aj v TV), nuž ste sa pobrali do kina. Bežná vec, prirodzene, hoci možno už nie až tak. Nemyslím teraz na výber premietaných filmov, ba ani na cenu lístkov, skôr mi ide o stupeň pasivity, pohodlnosti, milej domácej blazeovanosti – v súvislosti s kultúrou. Bývalo zvykom, že kolegovia v jednom fachu (umeleckom, povedzme) poznali navzájom svoje veci. Dnes už sa mi to tak celkom nezdá. Nesťažovala by som sa na uzatváranie do izieb a bytov, napokon, jestvujú ešte poštové schránky a aj internet, v tichej zhode, ale ten ozajstný záujem či aspoň jeho predstieranie – pociťujete, že je, že by mohol byť, alebo aj nebyť? A ak nie je, chýba? Myslím tak celkovo, v atmosfére.

 

Obávam sa, že sa s otázkou neobraciate na správneho adresáta. Moja potreba nových informácií a podnetov je neveľká, i zvedavosť sa zošúverila a chorľavie, a vzhľadom na svoj vek to považujem za celkom prirodzené. Prvý impulz ma síce nabáda, aby som začal starecky lamentovať, že jáj, veru, za našich mladých čias to bývalo ináč, veď ako sme sa my len zaujímali o každé šustnutie vánku v kultúre, a nebola by to ani celkom nepravda, háčik je však v tom, že neviem, či sa zmenili časy ako také, alebo iba môj osobný čas. Ak použijem váš príklad s filmom, návšteva kina je dnes pre mňa, povedané vojenským jazykom, mimoriadna udalosť: odohrá sa nanajvýš raz za rok a zakaždým ma z podobných výstredností nadlho vylieči. V mladosti som niekedy absolvoval aj tri filmové predstavenia za deň – jáj, veru, ale to vtedy bývali inakšie filmy (ako som len žral taliansky neorealizmus a francúzsku „novú vlnu“, o Fellinim, Viscontim či Antonionim ani nehovoriac!), a navyše sme doma ani nemali televízor. Aj na knihy som chodieval stávať za svitania pred antikvariát. Ten nenásytný hlad posilňovala okrem prirodzenej túžby po poznaní azda aj prísna diéta, ktorú sa nám v oblasti kultúry so striedavým úspechom pokúšal ordinovať komunistický režim. Dnes je situácia, chvalabohu, iná, ponuka takpovediac prevyšuje dopyt a mladý človek si musí starostlivo vyberať, aby sa nezahltil podenkovými artefaktmi. Či sa o to usiluje a ako sa mu darí, neviem posúdiť, lebo dostatočne veľkú vzorku mladých ľudí nepoznám, ale verím, že dnešná mládež sa v tomto smere od nás – od tých niekdajších – nijako podstatne nelíši. Pokiaľ ide o dnešného mňa, myslím, že „milá domáca blazeovanosť“ výborne vystihuje moje duševné rozpoloženie, s tým dodatkom, že ani v televízii sa nevydržím pozerať na film dlhšie ako desať minút. Potom mi je už všetko jasné – žáner, metóda i ďalší vývin sujetu – a spokojne odchádzam, ani sa nepresvedčiac, či som sa náhodou hlboko nemýlil. Pravda, pôvodnú slovenskú literatúru ešte vždy sledujem, aj keď sa občas spoľahnem na úsudok dôveryhodného recenzenta a necítim potrebu zahryznúť do mince vlastnými zubami – ale veď ani v mladosti som nečítal všetko. Slovom, usilujem sa neprejedať, čo ma v mojom veku ani nestojí veľa námahy. Ale také zlé, aby som potajomky chodil vracať, to zatiaľ ešte nie je.

 

 Poznali sme vás ako prozaika, prekladateľa a redaktora, a zrazu ste sa začali – tým svojím jemným spôsobom – vyjadrovať aj k problémom akoby „na pulze dňa“. Ako človek prevažne nad vecou máte nadhľad, ktorý je čitateľovi príjemný, ale predsa len možno niekedy zostane v rozpakoch: je toto vaša šálka čaju?

 

 Neviem, či je to moja šálka čaju, ale iste uznáte, že to, čo sa deje okolo nás, je často silná káva. Po dlhých rokoch, keď sa k spoločenskému dianiu nedalo verejne vyjadrovať, nanajvýš ak nadšene súhlasiť, považujem vyslovenie vlastného komentára či názoru tak trochu za občiansku povinnosť; rozhodne je to forma, ktorá mi je bližšia a prirodzenejšia ako priama účasť v politickom živote. Osvedčená poloha mŕtveho chrobáka či krčmového kverulanta sa mi totiž v dnešných podmienkach vidí morálne sporná. Pravda je – to nehovorím ako ospravedlnenie, skôr ako sebakritiku – že som na tieto svoje prejavy vždy potreboval vonkajší podnet, výzvu. Na druhej strane, niekdajší kolegovia iste dosvedčia, že som im, či chceli a či nie, aj v čase normalizácie usporadúval spontánne desaťminútovky z dennej tlače, zrejme mi teda tento druh reakcie (nie z nejakej vyhranenej politickej či dokonca straníckej pozície, iba z pozície takzvaného zdravého rozumu) na vyslovené absurdnosti a hlúposti nie je bytostne cudzí. A aj keď so sebe vlastným taktom označujete môj spôsob vyjadrovania ako jemný, v skutočnosti ho, myslím, presnejšie vystihuje ľudové príslovie „na hrubé vrece hrubá záplata“. Napokon, na silnú kávu by nejaký čajíček ani nestačil.

 

 Z kontaktu s vami, aj ako som vás mala možnosť poznať v budove na Laurinskej, kde sídlili naše redakcie, som vždy mala pocit, že ste k ľuďom až láskavý, zato rázne prejavy, zostaňme pri akejsi ironickej ostrosti, a nielen vnímania či pociťovania, na tie je dosť miesta medzi vašimi literárnymi postavami. Je to pohodlné delenie? A je to vôbec delenie?

 

 Jednoduchá odpoveď znie, že píše niekto iný, a tým by sme mohli aj skončiť; vy sama ste tiež autorka a iste viete, o čom hovorím. No keďže nemožno celkom vylúčiť, že tento rozhovor nebude čítať aj niekto ďalší, pokúsim sa to trochu vysvetliť. Ten chlap, ktorého poznáte z budovy na Laurinskej, a ten druhý, ktorý píše, majú rozdielne priority. Nepovedal by som, že chlap z budovy je k ľuďom láskavý (hoci by som v tom nevidel nijakú chybu), len sa pri svojom pohybe životom usiluje vyvolávať čo najmenšie trenie, a ak sa už má pustiť do takej namáhavej a psychicky náročnej činnosti, ako je priama komunikácia, iste ju zvládne ľahšie, keď bude príjemná. Ten píšuci sa pokúša dozvedieť niečo o svete, a to by sa mu iste nepodarilo, keby svoje premisy, svoje východiská i čiastkové nálezy vedome skresľoval, hoci aj s tými najlepšími úmyslami. Zvedavosť ho navyše núti, aby vyhľadával vyhrotené, extrémne situácie, v ktorých sa ľudia i problémy najväčšmi obnažujú. Prejavuje sa to napríklad aj na jazyku: píšuci neraz používa výrazy, ktoré ten druhý vôbec nemá v repertoári. Dalo by sa to azda povedať aj tak, že chlap z budovy sa zalieča ľuďom a píšuci sa zalieča Bohu písania. Tak potom vzniká rozdiel, ktorý raz, po prečítaní náhodného úryvku z môjho textu, vyjadrila moja matka zdeseným zvolaním: „Veď to vôbec nie si ty!“

 

Ako prekladateľ esejí Virginie Woolfovej si najlepšie spomínate na to, čo potrebuje spisovateľka; boli to tuším peniaze a vlastná izba. Dovoľte prostučkú otázku: čo potrebuje spisovateľ, muž? To isté a nevyhnutný servis (zabezpečovaný nie tak často mužmi)? Ale ak to rozšírime, ako čítate literatúru písanú ženami, čakáte od nej niečo, čo „mužská“ literatúra jednoducho nezachytí, nepostrehne, nevidí? Vždy sa mi zdalo, že žena-autorka pozná celý svet, teda, ak ho rozdelíme, aj mužský, kým muži ten „ženský“ zvyčajne len uhádnu, čo však niekedy môže byť presnejšie, teda, nevylučujem to.

 

 Spisovateľ-muž potrebuje to isté, čo spisovateľka-žena, súhrnne by som to nazval svätý pokoj, a nakoľko si ho či jeden, či druhá dokážu zabezpečiť, je celkom individuálne; povedal by som, že je to nezanedbateľná súčasť talentu. Iste, v našich kultúrnych podmienkach musí žena vo všeobecnosti na jeho dosiahnutie vynaložiť viac úsilia, prekonať viac zábran a prejaviť viac surovosti. Ale prečo by mal muž-spisovateľ potrebovať nevyhnutný servis? Čo si pod tým predstavujete? Že mu niekto operie a ožehlí? To si viem urobiť aj sám a hanbil by som sa, keby nie, ale napokon jestvujú aj automatické práčky alebo čistiarne. Na druhej strane zasa muž poskytuje žene-spisovateľke nevyhnutný servis tým, že vynesie smeti, opraví kvapkajúci vodovod alebo vymení poistky, nie? Myslím, že už treba skončiť s tradičnou mytológiou a jasne si povedať, že dnes sa žena uživí aj bez muža, a ani muž bez ženy nezahynie od hladu a špiny. Ak odhliadneme od výchovy detí, muži a ženy sa navzájom potrebujú pre oveľa jemnejšie a ťažšie pomenovateľné veci, ako je „nevyhnutný servis“; zjednodušene povedané: preto, aby žili v úplnom svete. Aby som sa vrátil k Virginii Woolfovej, Leonard Wolf jej urobil, čo jej na očiach videl, a aj tak spáchala samovraždu, v servise to teda nebude. No a pokiaľ ide o literatúru, čítam ju, ako sa pekne povie, „bez rozdielu pohlavia“. Od každého autora očakávam niečo, čo nezachytil a nepostrehol nik iný, a neraz som sklamaný – opäť rovnako mužmi i ženami, ba vzhľadom na hojnejší výskyt spisovateľov častejšie asi mužmi. Nemyslím, že žena-autorka pozná celý svet, nepozná ho ani autor-muž, všetci len hádajú a domýšľajú si, no váš dojem pramení asi z toho, že literatúra je do veľkej miery o ľudských vzťahoch, a vzťahy sú, aspoň sa vraví, ženskou doménou. Ženy by teda teoreticky mali mať vnímavejšie oko pre odtiene a nuansy, viac citového i estetického zaujatia pre rozličné tie vzťahové vázičky a dečky – ale či je to naozaj pravda? Pri takej Jane Austenovej, Collette alebo hoci Timrave asi áno, ale v súčasnej slovenskej literatúre písanej ženami si na nijaké zasvätené či objavné postrehy o mužoch nespomínam. To nemá byť kritika, ja ich tam totiž ani nehľadám; celkom mi stačí, keď sa zo „ženskej“ literatúry dozviem niečo o človeku. A nič viac nečakám ani od literatúry „mužskej“.

 

 Nerád cestujete, hovorievate, a sem-tam sa dáte zlákať nejakou sugestívnou dušou na čo najkratšiu cestičku, takže: aký ste cestovateľ? Ako vnímate cudzie mesto, ľahko sa orientujete, zapamätáte si, čo ste videli? Dotknú sa vás ako autora príbehy ľudí, ktorých stretávate, teda, pravdaže, vaša predstava tých príbehov?

 

Cestujem rád, len sa mi nechce, a ak sa vám tá veta zdá protirečivá, iba verne odráža protirečenie, ktoré je vo mne. Najmä sa mi nepáči cestovať ako turista, ani ako literárny nie – a môže dnes našinec cestovať nejako ináč? Pri takých cestách sa človek zväčša pohybuje po vopred určených, takpovediac „notorických“ miestach, a navyše v sprievode ďalších ľudí, a tak mu nezvyšuje čas ani pokoj na vlastné tiché objavy, na zažitie náhodných zákutí a uličiek, naoko a pre iného ničím nie pozoruhodných. Najdôležitejší je stav mysle, a keď sa dostaví, viem exoticky zažiť aj Bratislavu. Ale, ako som spomínal, zvedavosť ochabuje, a ani vnímavosť už nie je ako kedysi. Priateľ Tomáš Janovic mi rozprával anekdotu, ako sa básnik Otokar Březina začiatkom dvadsiatych rokov prechádzal s kolegom učiteľom po lúkach v okolí Jaroměře. Kráčali v hlbokom zadumaní, so sklonenými hlavami, keď tu zrazu na nebi zahučalo lietadlo – v tom čase ešte nevšedný úkaz. Kolega hneď Březinu upozornil: „Podívejte, pane řídicí, éroplán!“ A Březina ani nezdvihol hlavu, iba ticho zahundral: „Umím si představit.“ Aj so mnou je to dnes nejako tak – umím si představit. Ale keď už by som si mal vybrať, tak najradšej nejaké turisticky neexponované mesto, nie väčšie ako, povedzme, naša Trnava, teda také, ktoré sa dá obkrokovať na vlastných a ktoré sa celé vprace do hlavy; skôr také, ktoré má najlepšie časy za sebou, ako mesto v búrlivom rozvoji, skôr šplhajúce po kopcoch ako rozvalené na rovine, a skôr úzke uličky ako bulváre – skôr, slovom, Marburg či Ulm ako Mníchov alebo Frankfurt nad Mohanom, a úplne najlepšie asi Banská Štiavnica. Na takýchto „obdarených“ miestach si nepredstavujem ani tak príbehy ľudí, ktorých stretávam – na to sú stretnutia priveľmi letmé a povrchné – ako príbeh konkrétnej ulice či budovy, respektíve svoj vlastný príbeh, utváraný a ovplyvňovaný daným prostredím, akýsi bleskový alternatívny vlastný životopis. Ale tým, že môj skutočný životopis je už viac-menej na konci, stráca takáto hra s možnosťami pôvab. V mladosti som si myslieval, že všetko, čo stojí za to, utkvie v pamäti aj bez pomôcok, ale s pribúdajúcimi rokmi som voľky-nevoľky musel vziať na vedomie neúprosný fyzikálny zákon blednutia spomienok, a tak sa pri prechádzkach po cestovateľských zážitkoch neraz opriem o paličku kratučkých, heslovitých poznámok – stačí napríklad názov ulice a ostatné už príde samo. Vďaka tomu si dodnes pamätám divého holuba, ktorý ticho umieral, nevyrušiteľný, pri školskom plote v dánskom mestečku Humlebak.

 

A napokon jazyk; svoj, cudzí, z básničky: „reč... čosi hovoríme my a čosi ona“. Aj vo vašich textoch cítiť až akúsi hygienickú starostlivosť o slová, a nemám teraz na mysli len pravopis, skôr aby prostredie, v ktorom fungujú, niečím nenarušili. Aby boli aj samy sebou, ale zároveň aby nebadateľne pekne zapadli.

 

 Reč si, pravdaže, hovorí svoje, a my sa ju s väčším alebo menším úspechom pokúšame nakriatnuť, aby hovorila aj za nás. Väčšinou sa to končí kompromisom – raz trochu zľaví zo svojich ideálov ona, dva razy my, ale to sú procesy, o ktorých viem veľmi málo, lebo prebiehajú podvedome. Bývali časy, keď som nevedel pokračovať v písaní, lebo som nebol spokojný s poslednou vetou, a tak som celý tridsať či šesťdesiatstránkový text znechutene navždy odložil. Iste za tým či pod tým bolo aj kadečo iné, ale pre mňa sa to navonok prejavovalo práve tou vetou. Nie celkom žartom som hovorieval, že v písaní postupujem vylučovacou metódou: musím prebrať a zamietnuť všetky nevhodné vety, až napokon zostane tá posledná, „správna“ už len tým, že nijaká ďalšia nie je. Je to akýsi proces zmierovania sa so skutočnosťou – s tou napísanou, pravdaže. Dnes už zmierovací proces často skracujem na nedočkavé kývnutie rukou: „nejako bude“. V poslednej próze (Posledný kôň Pompejí, pozn. aut.) sa skôr spolieham na čaro prvého „nahodenia“ a celkom vedome sa dopúšťam mezaliancie, promiskuitného striedania jazykov a iných nedbalostných deliktov v presvedčení či aspoň nádej, že jemnosť možno dosiahnuť aj navŕšením navzájom sa prekrikujúcich surovostí – tá jemnosť, pravdaže, nie je v texte, vytvára si ju reflexne, z pocitu núdze sám čitateľ. Ale občas sa mi ešte sníva o jednoduchej, priezračnej próze bez štrbín a kazov, ktorá by zvonila ako spiežovec. Možno raz...

 

Zhovárala sa Viera ProkešováPROKEŠOVÁ, Viera – VILIKOVSKÝ, Pavel: Píše niekto iný. Hovorí spisovateľ a prekladateľ Pavel Vilikovský (rozhovor). In: Knižná revue, roč. XI, 21. 3. 2001, č. 6, s. 12.