Vyhľadávanie
Peter Juščák (1953) vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline, pracoval ako redaktor Československého rozhlasu, neskôr v Literárnom týždenníku, v Smene a v SME. Vydal zbierku poviedok Komu ujde vlak (1986), románovú novelu Som Ťukot (1999) či dokumetárnopublicistické knihy Odvlečení (2001, 2011) a Michal Kováč a jeho bremeno (2003). Je aj autorom rozhlasových hier, fíčrov a scenárov dokumentárnych filmov.
Peter Juščák nedávno vydal nový román ...a nezabudni na labute! (Kalligram), v ktorom spracúva osudy žien odvlečených na konci druhej svetovej vojny do sovietskych pracovných táborov.
O občanoch Československa, ktorých na konci druhej svetovej vojny deportovali do sovietskych gulagov, kde v neznesiteľných podmienkach vykonávali otrockú prácu, ste najprv napísali dokumentárnu prózu Odvlečení. Teraz ste sa k ťažkému osudu týchto ľudí vrátili románom. Čo však bolo na počiatku? Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa vôbec začali zaoberať touto „krutou“ témou?
Boli to prvé otvorené informácie o ľuďoch zavlečených do Sovietskeho zväzu v čase oslobodzovania našej krajiny, ktoré sa objavili po roku 1989. Začiatkom 90. rokov ešte žili mnohí pamätníci, chodil som na ich konferencie a stretnutia, preštudoval som stovky ich listov, zápiskov. Písal som o nich reportáže do Smeny, neskôr do SME, pripravil som umelecké i historické dokumenty pre slovenský i český rozhlas aj niekoľko fi lmových scenárov. Neskôr som sa dostal k pozoruhodným denníkom odvlečených a začal som pravidelne navštevovať zaujímavých rozprávačov. S doktorom Ivanom Kováčom, spoluväzňom A. Solženicyna, som sa stretával viac ako desať rokov a najväčším prekvapením bolo, keď po jeho smrti prehovorila o svojom táborovom osude jeho manželka Cecília. Prežila Osvienčim, stratila tam rodičov a sestru a po jeho oslobodení putovala ako „špiónka“ do Vorkuty v ZSSR na polárnom kruhu. Každý osud, každý príbeh bol hodný románového spracovania a nebolo jednoduché vybrať taký, ktorý nesie znaky istej univerzálnosti.
Pri písaní knihy Odvlečení, ktorá si vyžadovala veľké úsilie pri zbieraní svedectiev, ste získali bohatý epický materiál. V krátkosti je v nej vyrozprávaný osud ženy, ktorá aj svojím menom nápadne pripomína protagonistku románu ...a nezabudni na labute! Irenu Kalaschovú. Aký je teda v tejto próze pomer medzi realitou a fi kciou?
Realita a románová fi kcia, to sú kategórie, ktoré by podľa mojej mienky mali byť v istej rovnováhe. Hovorím to preto, lebo románové spracovanie vzdialených príbehov často považujeme za obraz doby a aj na základe literatúry si o nej vytvárame predstavy. Keďže v prípade mojej knihy ide o román na pôdoryse reálnej povojnovej situácie, bolo nevyhnutné dodržiavať historické reálie. Na to, prirodzene, nestačí vypočuť si skúsenosti viacerých ľudí. K celkovému obrazu doby z polovice minulého storočia bolo nevyhnutné naštudovať historické dokumenty z čias oslobodzovania našej krajiny, miestopisné aj vzťahové súvislosti v oblasti pracovných táborov, vrátane táborového systému ZSSR. Každá autorská fi kcia má v prípade našej protagonistky svoju podobu v reálnom táborovom živote. Veď práve situácia, v akej sa ocitla Irena Kalaschová, sa pritrafi la iným ženám v iných súvislostiach, na inom mieste. Pomohli mi tu skúsenosti ďalších žien, ale aj mnohých mužov, pričom všetci s nezvyčajnou otvorenosťou rozprávali o svojich zážitkoch.
Čo bola náročnejšia spisovateľská práca: vytvorenie dokumentárneho rozprávania alebo napísanie románu na rovnakú, nesmierne náročnú tému?
Dokumentárny text pracuje predovšetkým s faktami, menej s ľudskými túžbami, sklamaniami, nádejou, láskou. Román na rozdiel od dokumentu nemusí mať presilu faktov na to, aby čitateľ spoznal realitu doby alebo prostredia. Prirodzene, to platí za predpokladu, že autor dokáže stopy dôležitých faktov dostať do duše hrdinov a ich vzťahov. Mojím cieľom bolo napísať príbeh, v ktorom na pozadí historickej tragédie postupne vyhasína jedna láska a zároveň vzniká iná. Okolité prostredie ju všelijako determinuje, kladie jej zložité otázky, na ktoré nedokážem odpovedať ani ja ako autor. Podstatná je nádej a tú predstavuje práve láska, pretože sa zjavuje všade tam, kde je muž a žena – a jej podoby sú niekedy nečakané.
V dielach stvárňujúcich osudy nespravodlivo väznených ľudí, ktorí sa stali obeťami totalitných politických systémov, zväčša dominujú skôr muži. Čo vás motivovalo k tomu, že vo vašom románe stoja v centre pozornosti ženy trestankyne?
Keďže som chcel vyrozprávať príbeh o veľkej nespravodlivosti a zároveň o láske, o túžbe po dobrých vzťahoch, rodine, o hľadaní hodnôt, ktoré človeka držia nad vodou aj v lágri, bolo mi jasné, že to bude príbeh o ženách. Ženy sa v kritických situáciách vedia správať naoko nepochopiteľne, aby sa napokon ukázalo, že dokážu oveľa viac ako priamočiaro uvažujúci muži. Zvolil som príbeh Ireny Kalaschovej, pretože ide o jednu z dvoch žien zo Slovenska, o ktorých sa vie, že porodili v sovietskom lágri. Jej dieťa sa navyše stalo predmetom bezohľadnej licitácie. Pozoruhodná je i skutočnosť, ako diktátorská spoločnosť dokáže zneužívať ženy na svoje ciele, klame ich, zavádza, zneužíva ich nasadenie a obetavosť. Karpatské Nemky z Medzeva a Smolníka boli takým príkladom v baniach na Donbase. Dnes, keď sme zavalení reklamami s vyretušovanými anjelskými tvárami tínedžerských modeliek, takmer by sme neuverili poznámke z denníka jedného z odvlečených: „Stretli sme zástup otrhaných príšer s ošklbanými vlasmi a až tvárou v tvár sme zistili, že tie sivovlasé bezzubé stvory boli ženy zo susedného lágra.“ Irena v takom tábore na polárnom kruhu našla svoju lásku a tá pre ňu znamenala záchranu a vieru v niečo ľudské. Keď sa skutočná Irena neskôr vrátila, často spievala pieseň o labutiach, veľakrát o tom rozprával jej syn. Ženy ich pozorovali na rieke a celkom prirodzene sa stali symbolom slobody. Pre moje rozhodovanie boli dôležité aj niektoré detaily, napríklad skutočná maďarská tanečnica Katalin sa stratila v bludisku lágrov len preto, že očarujúco tancovala. V knihe má lepší osud a zanechala nám jej názov.
Základný románový príbeh, obohatený aj o celý rad „menších“ príbehov, má, prirodzene, svoju postupnosť, avšak nie je vyrozprávaný chronologicky. Má dosť náročnú kompozíciu, v ktorej sa prelínajú udalosti odohrávajúce sa v rôznom čase. Vystupuje v ňom množstvo postáv, z ktorých mnohé majú vlastný osud. Ako román vznikal? Mali ste všetko v hlave a postupne to kládli na papier, alebo ste vytvorili postavy, napísali ich príbeh a potom ho zakomponovali do celku?
Prvá časť knihy je rámcovaná tromi dňami v tábore. Za ten čas Irena dostane povolenie na návštevu syna, absolvuje za ním strastiplnú cestu a udeje sa množstvo drobných udalostí, ktoré na seba viažu spleť táborových vzťahov, spomienok na domov, na udalosti spred vojny na Slovensku, ale aj v Maďarsku či v Poľsku. Druhá časť opisuje cestu žien domov a Irenin návrat do Kežmarku, kde dávno predtým bola vyhlásená za mŕtvu. V románe je vyše poldruha stovky postáv i postavičiek, vedel som, že aspoň tie hlavné by mali mať uvedenú motiváciu svojho uvažovania i konania. Pripravil som ich rodinnú i osobnú históriu, vrátane miesta a času narodenia, najdôležitejšie životné skúsenosti – a potom sa mi logika príbehu vynárala tak trochu zákonite. Samotný spôsob písania by som nazval pomocným výrazom „divergentné písanie na pôvodnom dramatickom oblúku“. Som technik, preto tu uvádzam pohyb po pevnej konštrukcii s množstvom odbočiek, ktoré som po sebe dodatočne korigoval. Bolo to náročné najmä kvôli časovým strihom a logike rozprávania.
Myslím si, že k presvedčivosti románového diania, estetickému účinku a čitateľskej príťažlivosti prispieva skutočnosť, že aj postavám z druhej strany barikády ste venovali dostatočný priestor. Nie sú len monštrami, i keď sú súčasťou mašinérie, ale majú svoju presvedčivú psychologickú kresbu, čo im dodáva istú mieru ľudskosti...
O pôvode zla bolo popísaných veľa kníh. Aj dnes sú medzi nami ľudia, ktorí nedokážu prežiť deň, aby do niekoho neštuchli, najlepšie do toho, kto nemá ochranu, koho to riadne zabolí. V ťažkých obdobiach sa z týchto typov náhle stávajú monštrá. Stretávala sa s nimi aj Irena. Tá skutočná z Kežmarku neraz okúsila korbáč dozorkyne pri dolovaní zlata v tundre. Žena-sadistka ma veľmi zaujala a dosť som sa jej venoval. Naopak, Elena Puchyová zo Smolníka ma priviedla k opačnému pólu – k ľudskej dobrote. Pritom ju do transportu strčila macocha, aby sa jej nadobro zbavila. Elenin návrat bol pre macochu strašný. Výčitky svedomia ju takmer pripravili o rozum. Dlho potom žili v Smolníku vedľa seba, Elena bola chorá z podmienok v lágri, už nemohla mať deti. Napriek tomu svojej macoche odpustila. Získal som informácie aj o tom, ako si maďarskí zajatci vyvzdorovali katolícku omšu v lágri, alebo o tom, akú zaujímavú akciu urobili rakúski herci – založili akési táborové divadlo a putovali s hrami po dedinách okolo Vorkuty. Toto sa stalo predobrazom politruka, ktorý sa rozhodol reformovať tábory zmesou marxizmu, stalinizmu a bizarného humanizmu. Prosto, aj ten najhorší človek v sebe nesie nejakú traumu a mňa tie ich traumy veľmi zaujímali. Vyzlečiete despotu z uniformy, z hrošej kože, z nánosov temných zážitkov a ľudsky sa vám rozsype v rukách.
Spôsob, akým je román napísaný, bez rozpakov označím ako realistický. Závažnosť a ťaživosť témy, možno i úcta k tým, ktorí v realite hrôzy sovietskeho severu prežili (a mnohí, samozrejme, aj neprežili), akoby si takýto pohľad vyžadoval. Akoby tu nebol priestor na dajaké postmoderné či pseudopostmoderné pohrávanie sa s textom či čitateľom. Alebo sa mýlim?
Veľmi dlho som zvažoval, či sa mám púšťať do tejto témy. Veľakrát som začal písať Irenin príbeh, ale zakaždým som ostal pri poznámkach, nedokázal som ho zmysluplne uchopiť. Napokon som sa rozhodol pre obyčajné rozprávanie bez jazykových a štylistických experimentov. Ide o tému dnes už historickú a mojím cieľom bolo priblížiť viac než len život v pracovných táboroch. Skôr ma zaujali postoje ľudí v kritických chvíľach, Irenina intímna cesta od lásky k manželovi Johannovi v Kežmarku po lásku k zvláštnemu Šotovi na Kolyme. Zaujímavé bolo skúmať aj postoje žien ku každodennej nevľúdnej realite, v karikovanom svete, ktorý sám seba považoval za civilizačný predvoj, pritom bol jeho pravým opakom – civilizačným priepadliskom. Vyhýbal som sa experimentom a v snahe neodradiť čitateľa literátskou manierou som zvolil prijateľný jazyk. Reči o postmoderne mi v istom uhle pohľadu pripomínajú tie o socialistickom realizme, v skutočnosti mi tento nedefi novateľný štýl evokuje nesúrodý fragmentarizmus a niekedy aj autorský alibizmus. Neuvažujem nad postmodernou, pretože stále sú okolo nás oveľa silnejšie témy ako akákoľvek autorská maniera.
Oslobodili ste sa vydaním románu defi nitívne od tejto témy, alebo možno predpokladať, že sa k nej ešte niekedy vrátite?
Téma zavlečených občanov si zaslúži ďalší historický výskum aj publicistické spracovanie. Sám som sa pri bádaní stretol s mnohými neuveriteľnými príbehmi utrpenia, strádania, no aj solidarity, priateľstva, túžby po spravodlivosti. Boli to však i zničené rodiny a zmarené životy. Nie som si istý, či sa vrátim k zavlečeným v románovom spracovaní. Žijeme v dobe a v krajine posiatej námetmi a témami, ktoré považujem za mimoriadne naliehavé, takže čas ukáže, aká bude moja ďalšia téma.
Román ...a nezabudni na labute! pokladám za veľmi dôležitý – aj pre tvarové kvality, ale najmä pre jeho závažnú, tragickú výpoveď. Vnímam ho aj ako memento. Aké poslanie má v tomto zmysle umelecká próza? Môže v dnešnej dobe dajakým spôsobom prispievať ku katarzii spoločnosti?
Každé umelecké dielo si kladie za cieľ osloviť svojho vnímateľa a pôsobí vo svojom okolí do tej miery, do akej je kvalitné a percipient prístupný jeho odkazu. Mnohé umelecké diela sa stali piliermi civilizácií, iné čas zavial zabudnutím. Prirodzene, platí to aj pre literatúru. Text môže zanechať hlbokú stopu v čitateľoch, ale aj pocit premárneného času. Dá sa básnicky povedať, že spisovateľ píše do duše svojho čitateľa. Ak mu dokáže rozumieť veľa čitateľov, môže aj literatúra prispieť k istej katarzii. Bez dobrého čitateľa je aj najlepší spisovateľ len obyčajným pisárom.
