Vyhľadávanie
Ondrej Kalamár (1958) pochádza zo Zvolena, vyštudoval SPŠ dopravnú, od roku 1990 podniká v oblasti reklamy a obchodu. Debutoval v roku 1995 básnickou zbierkou Bezdotyková fáza času, v roku 2011 vydal druhú zbierku Moje potichu. Okrem toho napísal dve knihy aforizmov O. K. mihy (2012) a Vypadnuté z O. K. (2013, obe Trio Publishing).
K nedožitej päťdesiatke a 15. výročiu tragického úmrtia básnika Jozefa Urbana napísal Ondrej Kalamár spomienkovú knihu Pivo u Chárona s Jožom Urbanom (Trio Publishing), v ktorej sa vracia k Urbanovým zvolenským rokom.
Do literatúry ste vstúpili pred necelými dvadsiatimi rokmi. Aké boli vaše literárne začiatky?
Začiatky boli ťažké. Aj keď som bol ocenený v niekoľkých literárnych súťažiach a niekoľko mojich básní odznelo v rozhlase, o vydanie debutovej zbierky som sa snažil od roku 1987, ale v oficiálnych vydavateľstvách som, aj vďaka svojej horúcej hlave, nepochodil. A tak sme jej prvú, listovú verziu vydali v roku 1991 v zvolenskom literárnom klube, vlastne ako samizdat. Oficiálne vyšla až v roku 1995, a to hlavne zásluhou Jožka Urbana – podrobnejšie o tom píšem práve vo svojej spomienkovej knihe.
Na vydaní prvej knihy sa teda podieľal aj Jozef Urban, dokonca ste jednu „vašu“ báseň stvorili „spoločne“...
Jožo ma vlastne nakopol, po prečítaní najnovšej verzie mi povedal: „Ty, starý, veď to je dobré, to musíme vydať oficiálne, aj keby som to mal vydať ja sám!“ A slovo dodržal. Dostal som vtedy dokonca na vydanie knihy príspevok od mesta Zvolen, Jožo zohnal vydavateľa a do konečnej podoby sme ju spoločne sformovali v jedno dopoludnie za necelú hodinu. A naša spoločná báseň – teda úprava mojej pôvodnej – vznikla ako spontánny dialóg.
Knižkou ste sa znovu prihlásili až v roku 2011. V zbierke básní Moje potichu uvádzate, že písať poéziu pre vás znamená vypúšťať motýle z duše. Čo vám teda tie roky chýbalo, aby ste tvorili ďalšie knihy: duša či motýle?
Keď som pripravoval prvú zbierku Bezdotyková fáza času, mal som po zošitoch napísaných asi päťsto básní a básničiek, ktoré však museli prejsť poriadnym sitom. Do knihy Moje potichu som umiestnil skoro všetko, čo som za nasledujúcich šestnásť rokov napísal, je teda zrejmé, že som v tom období písal omnoho menej. Je to trochu paradox, ale gro prvej zbierky vznikalo v období, keď som ešte pracoval ako kamenár a za výborný relax po ťažkej robote som považoval písanie poézie. V rokoch 1995 – 2011 som však už manuálne nepracoval a k tvorbe som sa dostával oveľa sporadickejšie, ale o to viac som sa venoval jej, takpovediac, vybrúseniu. K vydaniu zbierky ma opäť niekto popchol, a to hneď dvaja ľudia – známy spisovateľ Daniel Hevier, ktorý jeden z mojich textov (Sedem) zaradil do svojho výberu najlepších slovenských básní, a výtvarník Dušan Daniš, ktorý mi pri návšteve svojho ateliéru ukázal obraz na obálku a povedal mi, že ak sa nepoponáhľam, obraz predá a ja budem mať smolu. Momentálne mám pripravených asi sedemdesiat básní do chystanej novej zbierky.
Na stretnutiach s čitateľmi ste sa neraz vrátili k Jozefovi Urbanovi, takže spomienková kniha o ňom vyzerá ako jedno z prirodzených vyústení vášho tvorivého i osobného života. Čo bolo hlavnou motiváciou na jej napísanie?
Do písania svojich zážitkov s Jožkom som sa pustil až po tom, čo sa začali objavovať a šíriť rôzne nepravdy a výmysly o jeho osobe i tvorbe – dokonca vraj najznámejší text Voda čo ma drží nad vodou nenapísal on, ale jedna jeho údajná kamarátka a on sa podeň iba podpísal... Ja som presne vedel, ako ten text vznikol, aj to, že pod text, ktorý nebol stopercentne jeho, by sa nikdy nepodpísal. Vtedy som si povedal, že to už nenechám len tak, a keďže som ho skutočne poznal z najrôznejších stránok, chcel som sa pokúsiť vykresliť ho ako skutočného človeka, s plusmi aj mínusmi, a nie ako nejakú idealizovanú ikonu. Posledným, ale výrazným impulzom bol opäť, teraz už môj priateľ, Daniel Hevier, ktorý vznikajúci rukopis priebežne čítal a veľmi ma povzbudzoval.
V knihe uvádzate, že máte výbornú pamäť na doslovné znenie niektorých replík, a niektoré repliky sú teda poriadne, nazvime to, chlapské. Mne to tam sedí, ale uznávam, že by niekto mohol mať voči vulgarizmom v knihe (akokoľvek autentickým) výhrady...
Ja sám nie som priaznivcom vulgarizmov a s výnimkou rozprávania vtipov sa im vyhýbam. Ale Jožo si v bežnom prejave skutočne obrúsok pred ústa nedával. A navyše, jedna z vecí, ktoré najviac nenávidel, bola faloš a pretvárka. Poznal som ho a trúfam si povedať, že by sa pod tento text podpísal, aj keď by sa možno párkrát pousmial a povedal: „Ale, starý, toto si už nemusel...“ A veľkým zadosťučinením pre mňa bola reakcia ľudí, ktorí Jozefa poznali a povedali mi, že áno, toto je on (Dušan Daniš), a tiež ľudí, ktorí ho nepoznali a povedali mi, že pri čítaní rukopisu mali dojem, ako keby ho spoznali a sedeli s ním na pive (Jakub Námešný, autor básne Odlet Robinsona, zaradenej na konci knihy). A nedá mi nespomenúť aj Waldemara Švábenského, podpísaného pod kompletnou vizážou knihy, ktorý bol tiež Jožkovým priateľom, a keď som ho o grafické spracovanie opatrne požiadal, zareagoval úplne nadšene. Myslím, že na konečnom výsledku poznať, že to nie je urobené len remeselne a odborne zručne, ale doslova zo srdca a duše.
Ivana Urbanová (druhá manželka J. Urbana) píše v úvode o výberovosti pamäte každého z nás. Čo si pri spätnom pohľade na knižku myslíte, akého Urbana sa podarilo z filmu života vystrihnúť vám?
Isto, minulosť nie je to, čo sa stalo, ale to, čo si pamätáme. Ja som svojou dlhodobou pamäťou známy aj medzi bývalými spolužiakmi, keď na pomaturitných stretnutiach doslova vyťahujem príhody a súvislosti, na ktoré už zabudli. A čo sa Jožka týka, napísal som všetko tak, ako si pamätám, aj vtedy, keď to nebolo zvlášť lichotivé ani pre mňa. Dokonca udalosť, za ktorú sa najviac hanbím, som dopisoval ako poslednú, večer pred odovzdaním textu. Nie preto, že by som ju chcel zamlčať, ale odrazu sa mi vynorila v pamäti. Prvopis mal zhruba len tretinu konečného rozsahu a postupne som ho dopĺňal o nové a nové frag menty. Teda: všetko nemusí byť úplne presné, ale nič zásadné som nezmenil, neprekrútil ani nezamlčal. Ivanka sama mi po prečítaní prvopisu osvetlila niektoré súvislosti, ktoré som sám nemohol vedieť, a keby mi bola vtedy povedala, že sa jej to nepáči alebo že si neželá, aby to vyšlo, nikdy by sa to ďalej nedostalo.
Kniha zachytáva zvolenské roky Jozefa Urbana a mnoho vašich spoločných zážitkov. Aký je pre vás ten vzácnejší zážitok medzi vzácnymi?
Ten je nadčasový a priznám sa, že ma sprvu až mierne zarazilo, keď mi Jožo povedal, že som sa stal hrdinom jednej jeho básne (Môj kamoš Ondro v zbierke Snežienky a biblie). Veď mnoho básnikov napísalo adresné verše svojim láskam a Jožo bol určite vyhranený heterosexuál (aj ja), ale s takýmto niečím som sa dovtedy nikdy nestretol, myslím všeobecne, nielen smerom k mojej osobe. Vlastne mi až po rokoch došlo, aká to bola a je pre mňa obrovská pocta, akú poklonu mi zložil. Aj preto si s ním sadnem na pivo kedykoľvek, a aj keď sám nefajčím, zapálim mu namiesto sviečky tú jeho povestnú cigaretu. Presne podľa tejto básne mi náš kamoš D. D. (Dušan Daniš) pripravil na promo knihy úplne novú kravatu s portrétom Jozefa Urbana.
Bol Zvolen pre tohto básnika azylom voči Bratislave, stal sa mu napokon domovom?
Áno, bol to pokus o azyl, keď Jožo utekal pred svojimi démonmi i sám pred sebou. Ale pred sebou nikto neutečie a jeho démoni ho už tu čakali... Sprvu sa vo Zvolene vôbec necítil dobre, preto boli preňho naše „džojrájdy“ do Bratislavy veľmi vítaným spestrením a chvíľkovým únikom z každodennosti. Zvolen sa mu začal stávať skutočným domovom až zhruba od roku 1997. Vtedy už jeho démoni oveľa častejšie zostávali pred dverami domova, toho domova, ktorý – ako sám povedal – nikdy nemal a s ktorým sa konečne našiel...
V posledných rokoch ste napísali aj dve knižky aforizmov. V názve oboch je OK, no nielen to zvádza k dojmu, že ste pozitívne naladený človek...
V jednom aforizme hovorím, že sú len dve smrteľné choroby – pesimizmus a optimizmus, ale nás, optimistov, to baví oveľa viac. Iniciálky OK som dostal ako bonus k životu, a tak sa snažím neurobiť im hanbu. Každý medziľudský kontakt je aj výmenou energií a negatívne naladený človek dokáže totálne otráviť celé svoje okolie. Preto sa snažím byť práve tým pozitívnym, rozdávajúcim úsmev a dobrú náladu. A v aforistickej skratke som sa doslova našiel. Môžem, dúfam, prezradiť, že už sme sa s ilustrátorom, ktorým je pre zmenu opäť môj priateľ Daniel Hevier, pred pár dňami dohodli na príprave tretej knižky aforizmov, ktorá by mala vyjsť v prvom polroku 2015.
Na jednej fotke vo vašej aforistickej knižke stvárňujete v bielej plachte a s kosou smrť. Vždy sa na tom zasmejem, veď nevidno často taký vtipný druh smrti... No v súvislosti s Jozefom Urbanom ste zažili aj ten trpkejší, hoci vtipnosť v celom texte pamätí nezapriete...
No a zasa sme pri ňom, bez Heviera ani na krok! Túto postavu – Otec Smrť – vymyslel on pri našom prvom osobnom stretnutí, do filmového projektu o Jankovi Kráľovi Divný Janko, ktorý nakrúcal na festivale Letavy 2011. Doteraz je, žiaľ, neukončený. Smrť je paradoxom života, pretože bolí iba tých, čo zostanú. Navyše je nepochopiteľná, pretože aj keď sa nám niektorí ľudia vytratia zo života do zabudnutia bezbolestne, v prípade smrti to vnímame oveľa dramatickejšie, a v prípade takej tragickej, ako bola Jožkova, obzvlášť. A práve preto bolo pre mňa písanie tejto knihy veľmi emotívne. Jednoducho som cítil Joža, ako mi nazerá ponad plece, občas sa smeje, občas sa trochu durdí a občas mierne našepkáva a vyfukuje cigaretový dym. Dokonca som sa pred rokom dostal, aj v súvislosti so spracovávaním tejto témy, do takých ťažkých depresií, že si vynútili moju hospitalizáciu. Našťastie som sa dokázal rýchlo spamätať a Cháronovi som ruku nepodal. Ako kamenár som získal k smrti trochu pragmatický postoj, keďže ma v podstate pár rokov živila a skutočne som si myslel, že ma už hocičo nerozhodí. Ale veru ma rozhodilo. A hoci pivo už dve desaťročia nepijem, na to u Chárona si s Jožom zájdem hocikedy!
Kapitola o Jozefovi Urbanovi nie je pre vás ani teraz uzavretá, chystáte viaceré prezentácie aj pred mladým publikom, no to je dnes už generačne úplne inde... Čo ich môže zaujať?
V prvom rade jeho poézia. S tým mám aj praktickú skúsenosť, pretože kvalitná poézia nestarne a témy sa vlastne nemenia. Vlani v septembri som bol odprezentovať Joža Urbana skupine asi sto päťdesiatich stredoškolákov a keď som im čítal jeho verše, ich reakcia bola až neuveriteľne pozitívna. Jediným negatívom bolo, že keď sa pýtali, kde sa dajú kúpiť Jožove zbierky, musel som im povedať, že, žiaľ, nikde... Toto považujem za náš národný kultúrny analfabetizmus: šomreme na úpadok poézie, na to, že ju oveľa viac ľudí píše, ako číta, ale diela, ktoré naozaj za to stoja a na ktoré môžeme byť ako národ hrdí – a tým, samozrejme, nemyslím len Urbana – jednoducho nedostať kúpiť. Neviem si predstaviť, že by ste vo Francúzsku v ktoromkoľvek kníhkupectve nezohnali napríklad Préverta. Ak sa má poézia dostať medzi ľudí, musí sa najprv dostať na pulty kníhkupectiev. V tomto by sme si mohli zobrať príklad hlavne z Číny, kde majú literatúru v takej úcte, že mladý muž väčšinou pozve dievčinu na prvom rande do kníhkupectva a kúpi jej knižku, najčastejšie poetickú... Jožko Urban už, žiaľ, povedal všetko, čo povedať mohol, ale nepovedal to ešte ani zďaleka všetkým, ktorým môže. Poézia je určite umením, ktoré sa prihovára priamo duši, a ak sa mi podarí prebudiť záujem o Jožkovu aspoň v niektorých, budem spokojný.
