Vyhľadávanie
Po 22 rokoch dobrovoľného mlčania vám vyšli dva tituly za sebou: Spod hladiny kameňa, výborná zbierka, predznamenávajúca Spodný bod svetla, originálnu a vynikajúcu knihu básní, ktorá nedávno dostala hneď dve zaslúžené ocenenia. Paul Valéry, ktorý dvadsať rokov nepísal, venoval sa matematike a potom začal znova publikovať, povedal, že jeho duša si odpočinula. Bolo to tak aj s vašou dušou?
To sú veľmi zaujímavé Valéryho slová, najlepšie by bolo odpovedať básňou, alebo byť do dôsledkov stručný; ak poviem len áno, nevystihnem tým ono odpočívanie. Ani dôvody. V každom prípade odpočívanie bolo také dlhé, že keď som sa po vyše dvadsiatich rokoch vrátil, moju zbierku si v podstate takmer nikto nevšimol. Pravda, môžeme si povedať, čo tam po odpočívaní duše. Je tu totiž aj iná otázka: Prečo sa vracať k poézii v takom pokročilom veku? Nespája sa vari poézia s energizujúcou silou mladosti? Je ťažké na to odpovedať, argumenty sa nájdu také aj onaké... Nedávno som v jednom rozhovore uviedol, že významný americký básnik Wallace Stevens vydal svoju druhú básnickú zbierku, keď sa blížil k šesťdesiatke. A ešte uvediem jeden veľmi zaujímavý príklad – známy americký básnik a spisovateľ Carl Sandburg napísal: „Ako šesťdesiatročný som začal písať svoj prvý román a prešlo bez jedného mesiaca päť rokov, kým som ho dokončil. Mohlo by sa stať, z Božej milosti, že budem žiť osemdesiatdeväť rokov, ako žil Hokusai, a až dám svoje posledné zbohom pozemskému divadlu, budem ho môcť parafrázovať: Keby mi Boh dovolil žiť o päť rokov dlhšie, mohol som sa stať spisovateľom.“ Iste, uvedené príklady nie sú argumenty, ale v hĺbke duše s nimi korešpondujem. Dôležité je, aby bol tvorca sám pred sebou presvedčený o bytostnej nutnosti hovoriť. Keď som na sklonku roku 2014 vydával zbierku Spodný bod svetla, nebol to výsledok nejakého rozbehnutého mechanizmu písania. Tie dva roky, ktoré uplynuli od jednej k druhej knihe, boli pre mňa nesmierne intenzívne, svet okolo mňa i vo mne získal nové rozmery a nové rozmery odkrývala predo mnou aj poézia, ktorú som čítal a písal a som hrdý na to, že základy svojej poetiky som položil už v debute v roku 1977; všetky moje ďalšie zbierky obohacovali a rozvíjali túto poetiku. Verím teda v osobný vývin poetiky. Ja, pravdaže, nie som v tomto smere taký radikálny, akým bol už spomínaný japonský maliar Hokusai, ktorý povedal, že všetko, čo vytvoril pred sedemdesiatkou, nestálo za povšimnutie. Ale Hokusaiovu vieru, že jedného dňa, ak sa dožije stodesať rokov, všetko, čo urobí, hoci to bude len bod a čiara, bude živé, rád by som urobil aj súčasťou môjho osobného sna o poézii.
V názvoch vašich zbierok sa opakujú slová spojené so svetlom. Aké bolo svetlo vášho detstva, dospievania, aké je teraz?
To svetlo akoby sa menilo, ale jeho podstata je stále tá istá. Spomínam si na jeden zážitok z detstva: ako päťročný som sedel pred domom starých rodičov a pozoroval som augustové popoludňajšie baránky na oblohe; bolo to fascinujúce – len svetlo a oblaky, akési tajomné objatie toho, že som tu a všetko je na svojom mieste pozemského jestvovania. O tom je hlboký zmysel svetla a nezáleží, či o ňom hovoríme nábožensky ako v Evanjeliu sv. Jána, alebo filozoficky (napríklad ako Martin Heidegger). Bytie a svetlo. Takto som začal vo svojom debute v roku 1977. A pokračoval som v ďalších knihách. Vo svojej podstate som sa však len vracal k onomu mystickému zážitku z raného detstva pred domom starých rodičov v jednej malohontskej dedinke...
Píšete: „...medzi riadkami nebo“. Je nebo mlčaním, tichom?
Svetlo a slovo patria k sebe a, paradoxne, ich gravitačným centrom je mlčanie a ticho.
V textoch dominuje téma ohrozenia a miznutia života a lásky. Je možné sa s tým vyrovnať v básni?
Myslím, že je to možné. Báseň má predsa len svoju magickú silu. Použijem myšlienku jednej mojej veľmi blízkej bytosti: Slová. – Tu chcem byť presnejší ako smrť.
Vaše básne v próze sú veľmi dynamické a zároveň kontemplatívne, filozofické. Nezamýšľate vydať knihu len básní v próze? V slovenskej poézii sú tieto vaše texty vzácne a skutočne skvelé.
Svojho času mi podobne Pavol Bunčák radil, že by som sa mal venovať básňam v próze. Tiež hovoril, že básne v próze nie sú bežné, obzvlášť v kontexte slovenskej poézie. Básnické texty v próze píšem už od svojho debutu, rád by som takú knihu napísal, ale v doterajších zbierkach ich vždy bolo len niekoľko, viac som zo seba „nevydoloval“, to nie sú do riadkov prepísané verše, báseň v próze má veľmi špecifickú atmosféru, osobitnú obraznosť a tvar. Pre mňa je to vzácny okamih, ak vzniknú.
V básni Čo zostáva v pamäti ste napísali silný zá verečný verš: „Ak treba cediť krv, slová si ma nájdu.“ Čo zostáva v pamäti?
Je to paradoxné, ale už v okamihu, keď nejaká udalosť končí, akoby kdesi z budúcnosti už pribiehali spomienky niekoho – nebezpečné dravce, ktoré obhrýzajú, ohlodávajú, čo bolo... Niekedy tomu hovoríme patina, hoci niekedy je to len trčiaca kostra... niekedy je to možno krajší svet, aký v skutočnosti bol a ktorý v skutočnosti nejestvoval, ale bol našou túžbou... Verme však, že pamäť každého z nás si dobre vyberá. Osobitne v básni.
Občas svet zamrzne v texte: ako za sklom okna... Báseň sa končí... zbíjačky slov búrajú ďalší svet. Text a svet a slovo, v akom sú navzájom vzťahu?
Báseň uskutočňuje kyvadlový pohyb medzi tým, čo nazývame skutočnosťou, a vnútorným svetom človeka, medzi večnosťou a pominuteľnosťou. Otvára priestor, v ktorom je možné spoznať sa alebo sa stratiť...
Báseň Predkovia patrí k mojim obľúbeným. Kontinuita nekonečného príbehu... Napriek tomu je tam niečo pevné. Čo sa vo vašej rodine nesie ďalej?
Táto báseň vznikla po návšteve Bojnej. Zažil som tam fascinujúcu príhodu: niekto podal profesorovi Pietovi predmet, ktorý práve vykopal zo zeme. Očistil ho a dovolil mi ho zobrať do ruky. Hovoril, že by to mohla byť nejaká forma lyžičky. Vyše tisíc rokov ležala tá vec skrytá v zemi a zrazu tu, predo mnou, vyšla na božie svetlo: na tom kúsku zeme som intenzívne precítil, čo sú predkovia... Ale je aj užší okruh predkov; všetci moji predkovia už niekoľko storočí boli kováči; pred istým časom sme odovzdali Mestskému múzeu v Bratislave naše kováčske mechy z roku 1697... najstaršie zachované kováčske mechy na našom území. Ja som sa za kováča nevyučil, iba môj otec. Som, dúfam, na tej robotnej ceste, ktorá sa vinie ku mne od mojich predkov, aspoň spoľahlivým kováčom slov.
Na záver si dovolím citovať poslednú báseň knihy ako hudobnú codu alebo náboženské krédo, mohli by sme ju nazvať vašou ars poeticou? „Chcel som sa / skryť medzi slovami, pomodliť sa / a veriť, že nikto mi už nechýba. / Ale ešte je čas vrátiť sa, odpustiť si / a nájsť / v slovách inú skrýšu / a prospešnejšie mrzáctva“.
Áno, mohli by sme ju tak nazvať. Ale ďalej už pokračujme bez slov...
