„Niet horšieho sebaklamu ako myslieť si, že som príkladný kresťan. s takými nepohol ani Ježiš Kristus,“ tvrdí Marián Gavenda.
Titul Náhody a náhodičky kladie provokačnú otázku: existuje vôbec náhoda?
Každý z príbehov tejto knižky potvrdzuje, že existuje. Teda že sa skutočne dejú neplánované udalosti, presahujúce každú predstavu. No opísané zážitky súčasne dokazujú, že to nie je tak celkom náhodou. Že za udalosťami nie je len nejaká „neplánovaná a nepredvídaná súhra prírodných a spoločenských zákonitostí“, ako sa občas definuje náhoda. Presviedčajú, že nad našimi osudmi je stále bdelá ruka Veľkého Režiséra, že za tými zdanlivo náhodnými kombináciami života možno vnímať čosi osobné a zmysluplné a zároveň tajomné; to, čo veriaci nazývajú Božia prozreteľnosť.
Kniha má hravý názov, zaiste však v sebe skrýva filozofickú a duchovnú vrstvu…
Myšlienkovou kompozíciou skutočne veľmi jednoduchého, poväčšine úsmevného deja a základnej pointy by som chcel vedome vstupovať do mentality súčasnej dominantnej vizuálnej kultúry. Tá popri mnohých výhodách odúča myslieť, vidieť súvisy, spájať skúsenosť minulosti so životným smerovaním do budúcnosti. Abstraktné reflexie deťom vizuálnej kultúry nič nehovoria. Preto živý dej, ktorý zobudí konkrétnu predstavu, zároveň v sebe nesie hlbšiu reflexiu, ktorú som vedome vtkával do prvoplánového deja. Filozofická vrstva, skôr v podobe životnej múdrosti a duchovná vrstva v podobe vnímania prozreteľného zmyslu udalostí sa navzájom prelínajú.
Vaše rozprávanie je v knihe veľmi otvorené a zrejme mnohí budú aj prekvapení… je otvorenosť, azda sprevádzaná nebojácnosťou, receptom kňaza pre 21. storočie?
Byť osobný a otvorený znamená „ísť s kožou na trh“, s vlastnou. Váhu však môže vypovedanému dávať len skutočne prežité. Vo fantázii by človek mohol nakombinovať oveľa neuveriteľnejšie „náhody a náhodičky“, ale chýbala by im práve oná váha, že sa naozaj stali, že je to reálne možné. V poslednej dobe som častejšie počul odvolávať sa na slová kardinála Martiniho, podľa ktorého cirkev zaostáva za súčasným svetom asi o dvesto rokov. Ja dodávam, že nie o dvesto, ale o dvetisíc rokov. Čosi nové a významné priniesla cirkev do spoločnosti a kultúry, v ktorej žila, len vtedy, keď vychádzala zo svojho základu, z evanjelií. Starý i Nový zákon sú plné konkrétnych životných osudov, silných stránok i slabostí biblických postáv. Neraz mi blízki známi kládli otázku, či nehovorím príliš v prvej osobe. Je to vedomé rozhodnutie, presviedča ma o tom najmä svätý Pavol. On nehovorí abstraktne: „viete, v človeku sú rôzne sklony, niektoré dobré, iné zlé…“ On hovorí v prvej osobe: „nerobím to dobré, čo chcem a robím to zlé, čo nechcem“. Samozrejme, že to chce aj trochu odvahy, najmä nezakrývať aj to negatívne a slabé. Celkom isto je takýto prístup receptom aj pre kňaza 21. storočia, pre každé aktuálne storočie.
V redakcii máme taký dlhotrvajúci problém, stále píšeme o krste kníh. viem, že to nie je celkom v poriadku. čo nám odporúčate? Mimochodom: kedy bude krst Náhod a náhodičiek?
Viem, že to „krstenie“ sa myslí v prenesenom význame. Ak však pre kresťanov krst znamená spojenie ľudskej a božskej prirodzenosti, teda čosi výsostne posvätné, považujú takúto parafrázu za neúctivú banalizáciu. Výraz „uvítanie do života“ či iná podobná alternatíva lepšie vystihuje aj zmysel takéhoto gesta a takejto príležitosti. „Náhody a náhodičky“ uvítame v živote kníh a pošleme ju do sveta 7. marca, lebo skutočne deň predtým je naplánovaný jej pôrod, teda vytlačenie. Trošku zámer a menej náhoda je, že v tento dátum pred okrúhlym časom matka uvítala do života jej autora.
