Nemlčať: žena v literatúre

Dana PODRACKÁ, (nar. 1954) píše básne, eseje a venuje sa aj tvorbe pre deti. Vyštudovala psychológiu, v súčasnosti pracuje v Literárnom informačnom centre v Bratislave. Debutovala roku 1981 básnickou zbierkou Mesačná milenka, je autorkou vyše dvadsiatich knižných publikácií, v diptychoch, dvojknihách sa usiluje hovoriť o problémoch z dvoch rôznych pohľadov. Medzi jej posledné knihy patrí diptych esejí Pani Cogito & Zielpunkt (2005) a poetický diptych Persona & Morfeus (2007). Žije v Bratislave.

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Dana PODRACKÁ, (nar. 1954) píše básne, eseje a venuje sa aj tvorbe pre deti. Vyštudovala psychológiu, v súčasnosti pracuje v Literárnom informačnom centre v Bratislave. Debutovala roku 1981 básnickou zbierkou Mesačná milenka, je autorkou vyše dvadsiatich knižných publikácií, v diptychoch, dvojknihách sa usiluje hovoriť o problémoch z dvoch rôznych pohľadov. Medzi jej posledné knihy patrí diptych esejí Pani Cogito & Zielpunkt (2005) a poetický diptych Persona & Morfeus (2007). Žije v Bratislave.

1/ Žijeme v patriarchálnom svete, ktorý sa k ženám navonok správa ústretovo, naďalej však platia mužské hodnotové rebríčky a mužské pravidlá. Muži citujú mužov a chcú byť uznaní mužmi. Uznanie od žien považujú za úplne samozrejmé. Byť spisovateľkou pre mňa znamená byť sama sebou napriek všetkému. Zadosťučinením je mi vyznanie náhodných žien, ktorým moje písanie pomáha prežiť v ich vlastnom svete. Nie v zmysle vzoru, skôr v zmysle vnútornej väzby. Vedomie, že existujú iné mysliace a cítiace ženy je dôležité, hoci okruh je úzky.

2/ Inštitúcie pre rodovú rovnosť, ktoré postupne vznikajú aj v regiónoch, sa viac zaoberajú týraním žien a diskrimináciou v oblasti zamestnanosti ako duchovnou kultiváciou. Navyše, v  regiónoch nie je dosť takých žien, ktoré by obetovali čas pre rodinu verejným otázkam. Prijímajú patriarchálny model spolu s kultúrnou tradíciou a náboženstvom, o svojom novom postavení skôr snívajú, ako ho skutočne žijú. Uverejňujú svoje názory v médiách alebo na konferenciách, ale prakticky sa prispôsobujú patriarchálne fungujúcej moci. Ak sa žena rozhodne vstúpiť do sveta mužov, často sa stáva manažérkou a tvrdou podnikateľkou, aby sa presadila najprv ekonomicky a potom aj duchovne. Je to boj. Ak prejaví navonok svoju emocionalitu, bude ponížená. Jedinou cestou je nechať sa zraniť mužským svetom a neprestať.

3/ Feminizmus považujem dnes za prežitok. Nové tisícročie podprahovo vyžaduje nové formátovanie úlohy a postavenia ženy v spoločnosti. Vytváraním ženských spoločenstiev a časopisov iba pre ženy sa ženský svet sám vytesňuje ako v arabskom svete, kde ženy nesedia s mužmi za jedným stolom, ale sedia vo svojom svete za svojím stolom. Mužom to tak úplne vyhovuje. V mužskej odpovedi na ženskú otázku je vždy kus irónie, povedal môj priateľ. Konkrétne sa to prejavuje aj v tom, že muži začínajú písať pod ženskými pseudonymami, v ženskom rode. Ako keď v starom gréckom divadle role žien hrali muži. Svojej pozície sa nemienia vzdať. Rovnako ako sa stáročia nevzdali nadradenej pozície v tom, že všetka etika násilia, polygamie a smilstva v konečnom dôsledku spočinula na žene.

4/ Možnosti na zlepšenie vidím iba v osvete a v prehlbovaní kvality písania žien tak, aby bolo kryté duchovnou zmenkou, nie deklaráciami alebo teoretickými proklamáciami, ktoré myslením a cítením mužov neprenikajú. Ženy musia napísať, kto sú, a písať o tom stále a hlbšie. Keď čítam mužské autobiografie, odkazy či pamäti, vždy sú to odkazy mužov mužom; ženy vystupujú ako sprievodkyne na určitom úseku života a postupne sa strácajú, menia sa na ikony alebo pandory. Muž na duchovné partnerstvo so ženou nie je pripravený ani historicky, ani ľudsky.