Poetka a literárna vedkyňa Jana PÁCALOVÁ odpovedá v ankete

Nemlčať: žena v literatúre

Anketa vznikla v spolupráci so slovinským vydavateľstvom Apokalipsa a americkým projektom Tell U. S. Poets zameraným na zmapovanie tvorivých podmienok pre ženy-autorky od Mexika až po Čínu. Ponúkame vám rôznorodé príspevky z našich zemepisných šírok – úvahy na danú tému. Anketu edične pripravila, príspevky zozbierala a do slovenčiny preložila spisovateľka a literárna vedkyňa Stanislava Repar.

1. Čo znamená byť spisovateľkou, poetkou, dramatičkou v dnešných podmienkach?

2. Akú úlohu na tomto poli zohrávajú príslušné inštitúcie?

3. Ako sa pozeráte na vzťah medzi ženským písaním, písaním žien a feminizmom (feminizmami)?

4. Kde vidíte rezervy, resp. možnosti na zlepšenie situácie?

Jana Pácalová (1979), poetka a literárna vedkyňa, vyštudovala slovenský jazyk a literatúru, doktorát z dejín slovenskej literatúry získala na Ústave slovenskej literatúry SAV, kde pracuje ako vedecká pracovníčka. Špecializuje sa na výskum rozprávok v romantizme a klasické rozprávky z tohto obdobia autorsky spracováva pre deti. V roku 2003 debutovala básnickou zbierkou Citová výchova.

1/ Slovo spisovateľka/poetka mi zaváňa tak trochu pseudoelitárstvom, pre mňa je to skôr hanlivá nálepka, pod ktorou –  v zmysle rôznych očakávaní, ktoré sú viac-menej zmesou predsudkov – je vždy konkrétny človek. Osobne uprednostňujem termín autorka. Na druhú podotázku môžem odpovedať to isté: pracovné a životné podmienky autoriek na Slovensku sú rovnaké ako vo všeobecnosti pracovné a životné podmienky žien iných profesií. Záleží skôr na tom, ako je žena finančne a spoločensky situovaná. Pre mňa osobne dovoliť si písať je na Slovensku luxus. Ak si nachádzam čas na písanie a prípravu kníh, vždy je to z časového aj finančného hľadiska na úkor aktivít, ktoré ma živia. A robím to práve preto, že sa tým realizujem a že ma písanie napĺňa a dáva mi pocit zmysluplnosti, aj keď peniaze, ktoré za to dostávam, sú viac ako smiešne. V takejto situácii potom nejde ani tak o finančné ohodnotenie, ale skôr o istý pocit hrdosti, spokojnosti, naplnenia, že v rukách držím ďalšiu knihu, u mňa obzvlášť, že práve mňa si vydavateľ vybral a snaží sa udržať si ma. Pred tromi rokmi ma oslovilo vydavateľstvo, aby som pripravila koncepciu vydávania detských kníh a vzápätí mi ponúklo trvalú spoluprácu. Prvé štyri knihy vydalo bez štátnej dotácie, vlastným nákladom, čo nie je na Slovensku každodenná záležitosť, a aj preto si to cením, pri piatej sme konečne dostali dotáciu MK. Momentálne tu ako editorka aj autorka koncepcie a textov realizujem vlastný projekt sedemzväzkovej edície rozprávkových kníh, ktorý je na Slovensku celkom unikátny, som spokojná – a peniaze neriešim.

2/ V postavení žien-autoriek? Nijako im to neuľahčujú. (Pravda, ak od nich vôbec možno nejaké uľahčovanie situácie očakávať. Možno? Čo ak iba my žijeme vo falošnej a zastaranej predstave štedrých mecenášov umenia, nech už je nimi ktokoľvek?) Napríklad na Slovensku grantový systém štátnych dotácií na podporu kultúry funguje tak, ako funguje: takmer výlučne podľa toho, aká vláda je práve pri moci. Momentálne to nestojí za veľa, je to skôr na zaplakanie. To si myslím ja. Ale niekto iný, kto práve zodpovedá ich predstave umenia, resp. umeleckej komunikácie s verejnosťou, ktorá si zaslúži podporu, možno z danej situácie profituje...  A nemyslím si, že je to o pohlaví... práveže je to o niečom celkom inom.

3/ V prvom rade: feminizmus ani „ženské písanie“ neriešim. Akcentovanie ženstva, ako sa realizuje vo feminizme, presnejšie v podobe, v akej sa s ním stretávam, je pre mňa celkom nepochopiteľné a delenie textov na produkty „mužského“ a „ženského písania“ v literatúre (ale aj kultúre všeobecne) považujem za umelo vytvorenú kategóriu, ako interpretovať texty; pre mňa je celkom irelevantná. Zaiste sú autorky, ktoré sa prezentujú ako autorky feministické (asi sú práve ony jediné kompetentné odpovedať na túto otázku) a ja ich postoj akceptujem, a sú autorky, ktorých prívrženkyne gender studies interpretujú ako autorky feministické a ja im to neberiem. Ale na druhej strane, inteligentný autor dokáže v texte kamuflovať svoje skutočné pohlavie a vytvoriť natoľko dôveryhodný autorský subjekt opačného pohlavia, že čitateľ uverí, že text napísala žena, hoci ho napísal muž (u nás prípad Michala Habaja a jeho „Anny Sneginy“). Takže?

4/ Ak táto otázka nadväzuje na predošlú, z pochopiteľných dôvodov sa nevyjadrujem. Ak nadväzuje na prvé dve otázky, potom je moja odpoveď záporná: nevidím nové možnosti na riešenie danej situácie a ako skeptik nemám konkrétnejšiu predstavu o možnosti jej riešenia či už vlastnými silami, alebo v spolupráci.